Viem, že som stála pri stole, držala psíka, ktorému tiekla infúzka ( vôbec neviem, čo mu bolo a čo to bolo za psíka) a pozerala som na kokríka, ktorý sa mi zdal veľmi ustráchaný. Nezaregistrovala som už, s akým problémom ho kolega prijal. Všimla som si iba, ako stoja majitelia pri ňom. Aj jemu tiekla infúzka a psík( tiež vôbec neviem meno) občas zapískal- zdalo sa mi, že zo strachu.
,,Svojho“ pacienta som vybavila a dala som sa do robenia maličkostí a majitelia kokríka ešte stále stáli pri svojom psíkovi.
Za nejaký čas sa ozvala signál z infúznej pumpy, že roztoky dotiekli. Šla som teda za kolegom s otázkou, či chce , aby som mu ešte niečo pustila, alebo už skončíme.
-To už stačí. Mal všetkého dosť. Obviažte mu kanylu a prijmite ho. Ja hneď prídem za vami, len čo toto dokončím.-
Obväzujem kanylu a pritom sa mu prihováram: - No tak, veď ty si veľký pes! Hádam nebudeš pišťať od strachu....-
-On sa nebojí.- Ozve sa majiteľ. –On nevie dobre dýchať.-
Ano, uvedomím si, že hoci som tomu dovtedy nevenovala veľkú pozornosť, naozaj je jeho dych ťažký a občas pri nádychu pískne- to je ten zvuk, ktorý som ja považovala za prejav strachu.
Odložím ho do klietky a začnem vypisovať prijímací formulár. Medzitým príde kolega, ktorý psíka prijal a posiela majiteľov von( prípadne domov), že majú tri hodinky čas.
Aj keď si okrem tohto kokríka neviem spomenúť na jediný prípad z toho dňa, viem, že sme mali veľmi veľa pacientov a tri hodiny prešli, ako keď práskne bičom a k dýchavičnému kokríkovi sme sa ešte stále nedostali. Spomenula som si na neho, až keď som cez okno uvidela jeho majiteľov, ako vystupujú z auta.
Kolega, ktorý ho prijal bol práve na obede, tak som šla za Robom a vravím:
- Je tam taký dýchavičný kokršpaniel od rána. Mali sme ho reontgenovať. Už si pre neho prišli a stále nie je hotový.-
Spolu s Robom sa vraciam ku klietke v ktorej je psík z rána a pod prijímacím formulárom je pripnutý papier, s ktorým prišli majitelia od iného veterinára.( vlastne je to všetko tak, že sú z ,,veľkého ďaleka“ a ich veterinár im nedokázal pomôcť a tak ich odporučil k inému a ten ich odporučil k nám. Je obdivuhodné, že majitelia prešli pol republiky len preto, aby sa ich desať ročnému priateľovi uľavilo.) Z anamnézy vyplýva, že psíka pred štyrmi mesiacmi napadol iný pes . Okrem iného ho pohrýzol aj na hrdle. Rana bola síce škaredá, ale po čase sa zahojila bez viditeľných následkov- hoci počuteľné následky sa následne dostavili. Psík čím ďalej horšie dýchal, nevládal, až sa rozhodli vyhľadať odbornú pomoc a tak sa ocitol u nás.
Toto je v skratke to, čo sa dozvedáme z papiera.
-Uspávať psa s takýmto dýchaním nie je žiaden med.- Vraví Robo a vezme si fonendoskop, aby mu skontroloval srdiečko a pľúca. To je našťastie v poriadku a tak sa rozhodujeme pre tracheo-bronchoskopiu.
Psíka uspíme, strčíme mu do trachei kamerku a hľadáme príčinu jeho problémov. Tú objavíme po chvíľke, keď sa kamera zrazu dostane k ,,slepému“ miestu, kde trachea končí blankou, v ktorej je úplne maličký otvor( ako dve zápalkové hlavičky vedľa seba) a iba cez toto kokršpaniel dýcha.
Vychádzam na dvor, volám dnu majiteľov, ktorým ukazujeme príčinu problémov. Ešte ani všetko nepreskúmame, už sa majiteľ ozve.( Majiteľka je citlivá duša a tá sa pustí do plaču.)
-Viete, pán doktor, ja som strechár. Už tridsať rokov robím strechy a môžem povedať, že ani jedna strecha nebola rovnaká. Robil som strechy na vily, aj cigáňom na búdu a všetko som si musel vymyslieť a premyslieť...-
Chvíľu nechápem, kam dotyčný mieri a asi to my všetci, lebo aj Robo pozrie na mňa nechápavo. Ale skôr, ako stihneme čokoľvek povedať, vysvetlenie nám podá sám rečník:
-Takže si myslím, že aj u vás je to tak, že žiadny prípad nie je rovnaký a tiež musíte vždy vymyslieť, ako sa s problémom popasujete a ako ho budete operovať. Takže- čo teraz urobíte?-
Táto situácia by bola komická, keby sme nestáli pred vážnym, život ohrozujúcim prípadom.
Jediné vysvetlenie kokrovho problému je to, že pri traume od iného psa, mu ten prehryzol tracheu, porušil mu tracheálne prstence, ktoré sa skrútili dnu a znemožňujú voľný pohyb vzduchu do pľúc.
Muž vyčkávavo pozerá na Roba, ktorý pomaly čistí kameru a je vidno, že tuho rozmýšľa. Pokiaľ viem, takýto problém sme tu ešte nemali.
-Takže, čo bude teraz nasledovať?- Zasa sa pýta. Žena iba hladká uspaté telíčko a občas ticho smrkne.
-Nechajte ma porozmýšľať.- Ozve sa konečne Robo.
Napokon sa všetci zhodneme( vrátane majiteľa, ktorý to podľa mňa už vie ,,dávno“, že inej pomoci niet), že jedinou možnosťou, ako psíkovi uľahčiť a predĺžiť život, je operácia.
Dnes to už nemôžeme robiť a tak , keď sa psík preberie, dávame mu jesť, piť, vyvenčím ho a na záver dňa, keď odchádzame domov, ustajním ho v hospici.
(Majiteľov sme poslali domov s tým, že na druhý deň večer si pre svojho miláčika môžu prísť- pravda, ak všetko pôjde dobre. Riziká sú veľké a majitelia podpísali formulár, že berú na vedomie všetky problémy spojené s operáciou.)
Dokončíme všetky práce a na druhý deň sa púšťame do operácie. ( V ten deň ich bolo viac- myslím ale päť a táto bola posledná.)
Psíka ráno vyvenčím, nakrmím a v popoludňajších hodinách, keď nápor klientov poľaví, sa púšťame do práce.
Inhalačná anestéza nám je v tomto prípade na nič, pretože budeme rezať tracheu, okrem toho, aj tak je zrastená. Oholíme mu krk a keď ho vyviažem na stôl, psíka napne na vracanie. Je to od nedostatku vzduchu a následných kŕčov, ktoré mu zmietajú celým telíčkom. Jazyk má cyanotický a jeho telo bojuje o každý dúšok vzduchu.
Zasa ho rýchlo odväzujeme, otáčam ho, aby sa neudusil zvratkami, ak by náhodou nejaké vyvrátil a hľadám polohu v ktorej by sa mu najlepšie dýchalo.
Konečne prichádza aj Janko a pomáha . Chystá inhalačku s čistým kyslíkom, robí provizórnu tracheálnu kanylu, ktorú mu vložíme do rozrezanej trachei.
-Máme na všetko iba pár desiatok sekúnd- Vraví Robo a púšťame sa do práce. Ale to sa ľahko povie. Tracheu treba odpreparovať od okolitého tkaniva- svalov, nervov, ciev.... trvá to dlho a ja Roba trocha súrim.
-Ponáhľaj sa...-
-Pozri s čím tu pracujem!...- Ukazuje na tri milimetre hrubú juguláku, ktorá pulzuje len pár milimetrov od jeho nožníc.
-Ak ju pretnem, môžeme sa porúčať...-
-Ano, ja viem, ale on zúfalo potrebuje kyslík.-
Dýcha tak ťažko a celé telíčko sa mu pri každom nádychu otriasa, že mám strach, že to bude jeho posledná chvíľa....
Konečne sa Robo dostáva k odpreparovanej trachei , prstami hľadá poškodené miesto, aby ju otvoril až za ním a napokon robí skalpelom rez do tkaniva. Do vzniknutej dierky strkáme provizórnu kanylu s čistým kyslíkom..
Ozve sa sýpavý zvuk a viem, že kokrík po dlhých dňoch cíti úľavu- aj keď momentálne spí a nevníma.
Janko chystá odsávanie, pretože aj keď Robo tkanivo na tupo preparuje nožnicami, aj tak nám to krváca. ...
Trachea je už rozrezaná na dvoje- oba kúsky držím pinzetami. Psík dýcha úplne v pohode, jazyk má nádhernú ružovú farbu, Janko odsáva, Robo ,,krája“ dva prstence preč a ja držím a držím....
( niekedy uvažujem, prečo mám svoju prácu vlastne rada. Každý to vidí iba ( asi) romanticky- si so zvieratkami, pomáhaš im, zachraňuješ, ľudia sú ti vďační.... :) - to isto. Ale realita je iná. Pri osteosyntetických operáciách človek drží minúty a minúty jeden nástroj, alebo kosť bez hnutia... dostávam do prstov kŕče, nemôžem sa pohnúť, poškrabať, vymeniť si prsty- o rukách ani nehovoriac... bolí ma chrbát, alebo nohy, keď stojím...snažím sa vsugerovať si, že ma nebolia(prsty), predstavujem si, že použijem druhé ( občas to pomáha)... ,, drž to pevne, aby sa to nevyšmyklo! Ale jemne, aby si netraumatizovala tkanivo!“ ,, Nehýb sa!“ – to sú bežné požiadavky...
Alebo narábam s tvorom, ktorý je celý obsr... smrdí od neho celá ordinácia, ale jediné, čo mi vadí, je jeho vytrvalý nárek, lebo ho bolí bruško. A klienti sú tiež rôzni.... ale vždy svoje úvahy zakončím slovíčkom- NEVIEM. Ak má človek niečo rád, tak iba preto, že to má rád. Nemá na to žiadne logické vysvetlenie. Nedá sa to vysvetliť....)
Tak je to aj v tomto prípade- pri držaní pinziet si sama sebe poviem- nečakala si, že dnes budeš robiť práve toto. Nečakala. Odpovedám si v duchu a držím ďalej. Robo sa už dáva do zošívania dvoch prstencov spolu. Nie je to veľmi ťažké, iba veľmi zodpovedné. Musí to vydržať, nesmie to presakovať.... Janko stále odsáva krv z trachey a keď ju konečne Robo zošije, aj cez papuľku z hrdla vysaje posledné zvyšky tekutiny.
Psík dýcha ľahko a čisto a my ,,zatvárame“- obľúbené slovo v seriáloch s lekárskou tematikou :)- my ho nikdy nepoužívame....
Teraz, keď je všetko OK, dovolím si vyrušovať a Robovi poviem:- Vieš si predstaviť, aký musel byť tlak v tých cievach, aby stíhali zásobovať toto telo kyslíkom?-
Končíme. Psíka umývam od krvi, na ranku mu dávam zelený novicov, dostáva analgetiká aj antibiotiká a krk mu obväzujeme tlakovým obväzom...
Keď je všetko upratané, vezmem do rúk kúsok odrezanej trachey a hľadám príčinu problémov. Tie dva prstence boli rozhryzené, skrútili sa dnu a zrástli a tak znemožňovali prechod vzduchu do pľúc. Bez tých prístrojov, čo máme, by sme to nikdy tak rýchlo a presne neodhalili....
A to je vlastne všetko. Večer si prišli pre psíka- pán vedel, že i my máme predstavivosť a ,,nejaká nová strecha“ pre nás nebude žiaden problém. Pani sa teší, hladká psíčka po hlave.... a napokon odchádzajú.
A to je jediné, čo o nich vieme. Spojili sme sa s kolegom, ktorý ich k nám poslal, dal nám meno a tel. číslo, na ktorom sa ozýva stále obsadzovací tón. Cez internet sme ho ( majiteľa) tiež nenašli ( a že všetko nájdeš na webe!)
Po kokríkovi sa zľahla zem. Dúfam iba, že sa má dobre. Veď keď s ním prešli pol republiky až k nám, isto by prišli znova, keby sa mu pohoršilo....
