
Pozývam ju dnu, položí uterák na stôl a ja ho rozbaľujem. Objavím asi štvortýždňové šteniatko ši-cu. Jeho telíčko je už studené a začína tuhnúť. Vzdychnem:- Mrzí ma to, ale vaše šteniatko už nežije.-
-Naozaj?-
-Naozaj. Pozrite, už začalo tuhnúť, je celkom studené.
-Takže už sa mu nedá pomôcť.-
-Nie.-
-A prečo mohlo umrieť ? –
-Ťažká otázka. Malo nejaké problémy?-
-Ano. Včera mu bolo veľmi zle. Volala som aj doktora Š....., viete on bol u nás, keď naša Líza rodila. Mali sme iba toto jedno....- tečú jej slzy.
- A čo vám Jurko povedal? - vyzvedám.
-No, včera toto maličké bolelo bruško. Povedal, že mu máme dať klistýr, ale neprešlo mu to, tak som sem prišla......... ale teraz je mŕtve.- Doloží ticho a rozplače sa. – Mala som prísť v noci- vzlyká,- isto by bolo ešte žilo. Je to moja vina.....-
-Nemali by ste sa obviňovať.-( Neviem, čo je príčinou smrti, ale je mi jej veľmi ľúto. Mali iba jedno šteniatko a aj o to prišli.) – Bez pitvy nemôžeme určiť presnú príčinu smrti. Mohlo zomrieť pre niečo celkom iné.-
-Na príklad?- Pýta sa a je to, akoby sa chytala záchranného pásu.
-Mohlo mať nejakú virózu. Ak chcete, nechajte ho tu a cez obed, keď tu nebude toľko ľudí, tak sa niekto naň pozrie.-
-Dobre.- Zrazu sa cíti trápne. Vyfúka si nos, utrie si slzy a vraví:- Neviem prečo tu revem, veď to bol iba obyčajný pes.- Viem, že touto tvrdosťou chce zakryť svoje rozpaky, ale ja takéto hry nehrám.
-Prečo by ste nemohli plakať? Bolo to vaše šteniatko, o ktoré ste sa starali a ľúbili ho. Samozrejme, že plačete. Nechápem, prečo sa ľudia hanbia za slzy súcitu, ale keď sú tvrdí a krutí, tak to im nevadí....chcete ho vypitvať?- doložím ticho. Prikývne a ja si vypýtam meno a telefónne číslo a zabalím malé telíčko opäť do uteráka.
-Môžete ísť. Zavoláme vám.-
-Čo som dlžná?-
-Nič,- krútim hlavou.
-Ďakujem vám sestrička.- Usmejem sa miesto odpovede. –Ďakujem, že ste boli taká...-
-Je to OK. –Preruším ju. –Zavoláme vám. A netrápte sa.- Už aj ona sa usmeje a odchádza. Odnášam telíčko do infekčky a cestou sa zrazím s kolegom.
Prichádza korytnačka, ktorú si podal nemecký ovčiak a poriadne ju poobhrýzal po celom obvode. Pancier má po okrajoch rozhryzený do krvi. Rany jej vyčistíme dezinfekčným prípravkom a dávame jej antibiotickú injekciu a aj nejaké vitamíny. Majiteľovi nakážeme, ako sa má o ňu starať, dostáva dezinfekčný roztok a pozývame ho o dva dni na kontrolu a na ďalšie atb.
-Nezasadrujete jej to?-
-Nie. Iba ju držte v čistote a občas jej to vydezinfikujte touto vodičkou.- Majiteľ odchádza a dnu vchádzajú traja tínedžeri s plavým kokeršpanielom.
-Tak, čo ho trápi?-
-Stále trasie hlavou a škrabe si ucho.-
-Dobre, pozrieme mu do ušiek. Dá si pozrieť?- pýta sa kolega a pozrie na dievča, ktoré drží psa na vodítku.
-Ja neviem, to nie je môj pes.- Otočí sa k druhej babe a tá postúpi dopredu. – No....on nie je zlý, ale do uší si nenechá pozerať. Nemôžete ho uspať?-
-Môžem. Dajte ho na váhu.-
Psík je odvážený, Robo si pripraví anestetikum a chce mu ho pichnúť do žily, ale iba vtedy začína ,,divadlo“. Kokrík je síce podľa majiteľky hotový anjel, ale riadne hysterický anjel. Ako náhle mu chytím labku a zakomprimujem žilu, jačí, ako by sme ho drali z kože, mece sa hore –dole po stole a hryzie. Volám si na pomoc tínedžerov, ale tí sú takí vyvedení z miery, že pri každom aj najmenšom kokrovom pokuse vzbury ho pustia a odskakujú od neho......Trvá to asi desať minút, kým im donekonečna ukazujem a prikazujem, ako majú psa fixovať, aby sa netrepal. Keď napokon koker vidí, že si s nami neporadí a zdoláme ho, okrem hysterického revu sa aj počúra a pokaká a ako trepe nohami, tak to všetko rozhádže po stole, po mne po policiach a po stene vyšetrovne.....jasné, že dostanem zásah do tváre a do úst....Ale, anestetikum je v žile, on zaspáva, Robo, ktorý bol pri jeho hlave a tak bol ušetrený fekálnych zážitkov, mu kuká do ucha a ja sa idem umyť a prezliecť. TAK TOTO JE TÁ PRÁCA, KTORÚ MI VŠETCI ZÁVIDIA. Vravím si v duchu. Ktovie, či by sa teraz so mnou vymenili, keby toto videli...
Hoci je iba veľmi skorá jar a tráva nerastie, kokrovi objavíme v uchu osiny z trávy ešte od jesene. Spolu ich je sedem a niektoré mu už perforovali bubienok. Keď si predstavím, ako ho tie ušká museli bolieť, odpúšťam mu, že som kvôli nemu musela čistiť celú ošetrovňu.
Ďalším z pacientov je bordaux doga- asi 10 mesačné šteniatko- už štyri dni nežerie. Tá, na rozdiel od kokra nerobí problémy pri venóznej anestéze a za minútku spinká, ako bábätko. Sedemdesiat kilové bábätko, ktoré traja ledva vyteperíme na stôl, aby sme mohli urobiť RTG . Snímok odhalí cudzí predmet v žalúdku a začínam chystať na operácii. Vypíšem prijímací formulár a keď vypoklonkujem majiteľa, že má deväťdesiat minút čas a že mu potom zavoláme, odchádzam do operačky pomôcť..... psíkovi objavíme u žalúdku a v čreve dvestolitrové igelitové vrece, ktoré zhltol v celosti ako špagetu. Neviem, ako sa mu to podarilo, ale okrem toho, že sme mu otvorili žalúdok, musíme mu otvoriť aj tenké črevo a vrece rozstrihnúť na polovicu, lebo inak ho nedokážeme vybrať.
Psík má už aj silnú gastritídu a tak, keď ho zašijeme dostáva atb. injekcie a tiež analgetiká, aby nemal také veľké bolesti. ... Neskôr majiteľovi ukazujeme vrece a s návodom kedy a čím ho kŕmiť, dostáva tabletky na domov a na papier rozpisujeme aké lieky má dostávať, lebo majitelia sú z ďaleka a budú chodiť na kontrolu kolegovi. Ak nenastanú žiadne komplikácie, tak ho už neuvidíme.
A znova je tu RTG- tentoraz rotvajler s chlapiskom, ako hora. Je vysoký, plecnatý, s holou hlavou. V koženej bunde vypadá, ako vyhadzovač. Rocky- tak sa volá rotvajler- má už niekoľko dní opuchnutú zadnú nohu a kríva. Na RTG snímku objavíme osteosarkóm a pre tohto majiteľa nemáme dobré správy. Pes má rakovinu kostí, ktorá sa nedá liečiť. Ukazujeme mu snímok, vysvetľujeme akú chorobu má jeho pes a odhadujeme prognózu, ktorá nie je priaznivá. Nádor sa nedá operovať a keďže je nádor na femure- stehennej kosti, ani amputácia nepripadá do úvahy. Rocky má pred sebou ešte nejaký čas života, ale v bolestiach a trápení a neskôr ho budeme musieť aj tak uspať. Chlap je zdrvený a rozhoduje sa pre eutanáziu hneď, kým ešte Rocky spí. Viem, že je to pre neho ťažké rozhodnutie. Vyprázdnime prípravovňu a necháme ho, nech sa s Rockym rozlúči.
-Keď budete chcieť, budeme vedľa.- vravím mu ticho. Je to krásny pes a nemá ani dva roky.
Po hodnej chvíľke nás zavolá. Tento muž sa ani nesnaží skrývať slzy. Stráca priateľa a to je vždy smutné....pomôžem mu ho naložiť do auta a vraciam sa späť k povinnostiam...
Skôr, ako Jurko odíde domov pred nočnou službou, ešte robí pitvu malej šicke z rána. Šteniatko malo parvovirózu a to bolo príčinou smrti. Majiteľke telefonuje výsledok. Som rada, že nebola príčinou smrti jej nedbalosť a že sa nebude trápiť výčitkami.
Je už dávno po záverečnej a my ešte stále robíme. Zazvoní telefón.
-Veterinárna poliklinika, pohotovosť. Prosím?-
-Dobrý večer. Ešte pracujete?-
-Ešte...-
-Vypadla nám korytnačka zo štvrtého poschodia. Zachránite ju?-
-Príďte a uvidíme.-
...Korytnačka je celá rozbitá. Pancier má prasknutý na troch miestach a cez tieto ,,škáry“ jej vidno vnútornosti. Je to ešte zázrak, že drží ,,po kope“. Majiteľka má o ňu veľké obavy. Ale ak všetko pôjde dobre, mohla by prežiť. Dám zovrieť vodu a kým chystám VET-LITE, kolega jaj pichá antibiotiká. (VET-LITE je umelá látka, ktorá vypadá ako drobné pletivo. V teple zmäkne a dá sa rôzne tvarovať. Na chlade opäť stuhne a tak vytvorí ľahkú pevnú schránku- náhradu sadry.) Obväzom meriame obvod panciera, aby sme vedeli, koľko vet-litu nám treba. Do rýchlovarnej kanvice hádžem odstrihnuté pásiky a potom ich pinzetou vyberám a prikladám na pancier tak, aby bol správne zafixovaný a držal...ešte chvíľu pridržujeme vzpierajúcu sa korytnačku, kým vet- lite poradne stuhne a potom ju dávame majiteľke do rúk. Kým sa jej pancier nezrastie, žiadne kúpanie!
Všetko dám do poriadku a idem domov. Je fajn, že sme dnešný deň zakončili prácou, ktorá zachránila život ďalšiemu zvieratku. Veď zachraňovať životy je príjemná práca- hlavne ak sa dostaví výsledok. :)