Navrhovala by som minimálne dve farby - jednu pre normálnych a druhú pre tých ... „druhých". Ja by som to v robote určite uvítala a nemusela sa pozastavovať nad konštatovaním z nadpisu u niektorých ľudí.
Napr. príde doslova celá rodina so psom, ktorý žije celý život na dvojmetrovej reťazi. Vraj si na prechádzke všimli (neverím, že ten pes bol niekedy na prechádzke), že má krúžok od reťazi vrastený do kože (predstavte si - dá sa to). Pes je absolútny asociál - myslím, že je prvýkrát odviazaný z reťaze, prvýkrát v aute, prvýkrát v budove... a keďže nevie spracovať toľko rôznorodým zážitkov naraz, tak sa najprv na váhe pose.. . tak, že sú aj steny... „zafarbené", a potom na stole všetkých (vrátane nás) počúra. Na môj povzdych, že psa treba pred ordináciou vyvenčiť, mi pani s úsmevom na tvári, ale s tónom hlasu, ktorý neznesie žiadne odvrávanie, oznámi, že: veď my sme na to zvyknutí.
To, že niektorí majitelia (ktorí majú pocit, že im už naša poliklinika takpovediac patrí, pretože k nám chodia, ako na hodiny klavíra, takže by sme mali byť vďační, že majú alebo tak zdravotne mizerný chov, alebo sa oň nevedia postarať - veď z toho žijeme) chodia so psami na voľno, takže tí pobehajú celú polikliniku, označkujú všetky rohy, nohy stolov a stoličiek, dakedy aj nás, občas vyvolajú nejakú tú potýčku... a týchto majiteľov to netrápi, pretože: „veď sme tu nechali nekresťanské peniaze, a okrem toho je to pes, ten bude všetko a všade značkovať"... na to by sme mali byť tiež zvyknutí. Ba nie - mali by sme im byť vďační. Alebo je pes „len" nezvládateľný, alebo „iba" celý zas...špinený, lebo: „to je len taký obyčajný pes, nie izbový, on žije vo voliére". (Rozumej: v chlieve s betónovou podlahou, kde sa aj „venčí", aj žerie, aj spí, takže si viete predstaviť, ako smrdí a od čoho...)
To, že sú psi nevyčesaní a doslova všade strácajú chuchvalce srsti, alebo kusy blata, na to sme tiež zvyknutí.
Takýto majitelia, ale aj mnohí iní, im podobní, vždy zakončia svoje vysvetľovanie, prečo je ich pes taký, aký je, onou vetičkou z nadpisu: veď vy ste na to zvyknutí.
Často mám dojem, že väčšina populácie chápe veterinárny personál, ako najväčších humusákov, ktorí vlastne žijú v chlieve, po dome chodia v gumákoch od hnoja, v ktorých mimochodom asi tiež spíme. Naši psi nám zo stole nie len žerú, ale ešte na ňom nechávajú aj svoje... akoby som to... „pozdravy" a verte, nám to pripadá normálne. Často jeme z misiek pre psov, a to, že nám niektorý z našich miláčikov s prepáčením oští roh steny, berieme ako niečo normálne - veď my sme na to fakt zvyknutí. V posteliach sa nám neváľajú len psi, ale aj kusy blata, ktoré si vyhrýzajú s pomedzi pazúrov, a keď po tme stúpime na ohryzený bravčový stavec a takmer si dolámeme nohu, tešíme sa, že sme nestúpili do ho*na...
Samozrejme, že som ironická! Alebo si fakt myslíte, že veterinu idú študovať iba najväčší humusáci, ktorí sa v špine doslova vyžívajú? Myslíte si, že nám ho*no nesmrdí, rovnako ako vám?
Chápem situáciu, keď je majiteľ so psom na prechádzke, je mokro a psovi sa stane úraz a majiteľ prifrčí so psom, ktorý je celý od blata.
Ale keď si naplánujem návštevu veterinára, mohol by som si „upraviť" trošku aj svojho psa: vyčesať ho, ak pĺzne, uschnuté blato „oškrabať" kefou, ak sa vyváľal v nejakom „voňavom exhalte", tak ho aspoň z veľkej špiny osprchujem... veď pes je vizitka majiteľa. Ak je to čo len trochu možné, tak svojho psa pred vstupom do čakárne vyvenčím, aj keď chápem, že niekedy je stres pre akéhokoľvek psa priveľký a pes „to" jednoducho neudrží. Každopádne, ak ho vyvenčím a hlavne prídem so psom nalačno (čo je vždy len pozitívum, pretože niekedy ho treba uspať, odobrať krv... a že je pes nalačno, je vždy len výhoda), tak sa tieto „nehody" minimalizujú.
Isto, upratať čokoľvek po akomkoľvek psovi je naša práca. Ale čo zanechá váš pes v našej ordinácii je vaša vizitka.
A ja by som niekedy fakt ocenila, ak by niektorí ľudia nosili na klopách kabáta „placky" s nápisom: tí druhí...
