Na polceste tam sa zrazím s Robom. Spustíme obaja súčasne- ja sa pýtam, čo je tam za psa a čo mám s ním robiť, on v tej istej chvíli vysvetľujem, že tam je ,,uskladnený“ chrt, ktorého dnes čaká osteosyntéza a ktorého treba vyvenčiť. Každý v polovici svojej vety zmĺkne- je nám jasné, že sme si odovzdali dostatok informácií, a tak sa otočíme každý svojim smerom, ja idem pre chrta, on chystať na osteosyntézu.
Chrti sú úžasné tvory. Krásne ušľachtilé, graciózne. Hoci.... tej bolesti veľa neznesú. Aj v tom sú podobné koňom. Aj Bob je taký . Greyhound. Krásny, s plyšovou srsťou, ale ufňukaný. Čo sa týka statočnosti vydržať bolesť, hoc aké šteniatko bastardíka ho v tomto tromfne.
Von so mnou ešte ide. Zlezie po troch schodíkoch( samozrejme s nárekom) a na dvore sa dá do obzerania, kam sa podela jeho svorka. Stojíme dva metre od dverí a ďalej ani ťuk.
-Boby, poď, ideme cikať.- Volám ho, ale ani omylem.
-Fajn, nechceš cikať, poď dnu.- Vzdávam to po piatich minútach prehovárania. Bob stojí, ako prikovaný, iba jeho krásna hlava na štíhlom krku sa otáča sem a tam a pátra očami po čomsi známom. Ale majitelia sú doma a Bob sa cíti na dvore opustený, ale rozhodnutý počkať na nich presne na tom mieste, na ktorom stojí, a tak ho musím vziať dnu na rukách.
Počas prípravy na operáciu sa od Roba dozvedám, že psík je z Čiech. Majitelia boli neďaleko na dostihoch a úraz sa mu stal práve tam. V cieľovej rovinke sa zrazil so súperom a výsledkom je ,,krásna“ fraktúra rádie aj ulny.
-Majitelia sú odkiaľsi z Moravy,- vraví mi Robo počas kanylovania. –Včera prišli na dostihy a v osobnom aute boli štyria a k tomu traja psi. Dal som im na výber: alebo si dnes prídu pre psa a dajú si ho zoperovať v Čechách, alebo ho dnes zoperujeme my a prídu si pre neho o pár dní. V tom šoku ho nemohli prevážať. Rozhodli sa pre nás.. ..vzhľadom na to, že je to šľachovitý pes bez kúska podkožného tuku, dáme tam radšej kliny, ako platničky. Skrutky by mu robili tlak na svaly a kožu a pýtali by sa von. Mohla by tam vzniknúť nekróza...- tieto slová už adresuje Jankovi, ktorý bude pri tejto operácii jeho hlavným ,,spolupáchateľom“ a Janko sa pustí do hľadania správnych klinov.
Pes už leží na stole, priviazaný, oholený, vydezinfikovaný, prikrytý sterilnou rúškou a chlapci sa púšťajú do krájania. Ja dostanem príkaz zdržovať sa na blízku a byť po ruke okamžite, keď budú potrebovať moju pomoc. ( a to je v podstate každú chvíľku- podrž toto, podaj tamto, toto vymeň za väčšie(menšie, dlhšie...), oplach adrenalínom...) je fajn byť súčasťou tímu, ktorí robí život znesiteľnejší.
Vŕtame do kostí, ,,vtĺkame“ tam kliny, naprávame zlomené konce... je to všetko fyzicky náročná práca (- teraz ukáž, ako ťa mama kŕmila...- )Z operačky sa ozýva funenie, akoby tam mali zraz nosorožce, ale túžime iba potom, aby sme to spravili tak, že sa rana zhojí per primam.(bez komplikácií).
Bob má nohu zklincovanú, zaštopkanú a ešte mu ju dáme do vet- litu. Robíme snímok, aby sme videli výsledok svojej práce na vlastné oči.( perfecto!)
-Keď sa preberie, asi by bol radšej bez tej nohy.- ozvem sa, mysliac na Bobove pooperačné bolesti.
-Dáme mu analgetiká, a o tri, štyri dni, bude rád, že ju má.- (Robo)
Keď skončíme je dvanásť hodín.
Počas voľných chvíľ, keď chlapci nepotrebovali moju pomoc, som stihla prijať jednu fraktúru z piatku na operáciu. Je to iba ročný yorky a jeho operácia bude ešte náročnejšia, ako Bobova. Nie na hrubú fyzickú silu, ale na presnosť, pretože kostičky má veľmi malé a zlomenina je na nešťastnom mieste s veľmi zlým prístupom.
-je tam ešte jedna ovariohysterektomia, ktorá bola na dnes objednaná.- Oznamujem Robovi, keď skončíme.
Na chvíľu si sadáme. Každý z nás má nejaký absťák- niekto od nedostatku cigariet, niekto od nedostatku kávy, či potravy. Vymýšľame plán. Janka posielame domov jesť a oddýchnuť si. My s Robom spravíme hysterektómiu, Robo pôjde zaniesť psíka majiteľom, lebo sú bez auta, ja všetko poupratujem, pôjdem domov a popoludní sa Janko s Robom vrátia a spravia yorkyho. Nie je to zlý plán. Všetci súhlasia, Janko odchádza a ja chystám na ďalšiu operáciu.
Bob leží v klietke, prikrytý dekami v žilách mu koluje opiát a tak je celkom spokojný a neplače. Robo volá majiteľom a oznamuje radostnú novinu.
Od rána je v papierovej krabici malé sovíča- alebo spisovne –sôve.
Priniesol ho jeden náš známy ochranár, ktorému ho priniesli mestskí policajti a tým ho priniesli ľudia, ktorí ho našli na prechádzke prírodou. No po RTG zistíme, že má zlomené krídlo a ochranár sa rozhoduje pre utratenie. Kolega, ktorý je dnes s nami v práci a vybavuje klientov, odchádza pre ,,vitamín T“. Ja nahliadnem pod vrchnák krabice. Dívajú sa na mňa nádherné žlté očká. Aj keď je maličké, aj tak sa snaží zaplašiť ,,nepriateľa“ a cvaká zobáčikom a sypí, aby ma odplašilo. Robí to dobre, lebo nemám odvahu ho pohladkať. Ten zobák sa mi zdá priveľmi veľký a priveľmi ostrý- aj keď to tak asi nebude.
-Prečo ho chcete uspať?- pýtam sa ochranára.
- Nemám ho kde dať. Čo s ním bude? Zoologické ich nechcú, nemá šancu na prežitie. Treba ho ešte kŕmiť, napájať... A pozrite, je to myšiarka ušatá- Prstami ukáže na vyrastajúce ,,ušká“ -. Je vzácna. Ak k vám niekto prinesie mláďa vtáka, poraďte mu, že najlepšie, čo môže preň urobiť je to, že ho vyloží na spodnú haluz stromu, pod ktorým ho našiel. Rodičia ho vychovajú. Ale s touto? Kam ju mám dať? Vôbec neviem odkiaľ je. Je jej škoda....-
(Týmto by som chcela poprosiť všetkých, ktorí čítajú tento článok, aby pri podobnom prípade postupovali podľa rád ochranára. Je smutné uspávať živé tvory!)
-A keby si ho vzal náš kolega?- Pýtam sa. –Špecializuje sa na vtáky a už sa mu raz podarilo vychovať sokola so zlomeným krídlom. Dokonca tak dobre, že mu potom uletel....-
-To by sa dalo, ale nemá povolenie chovať dravcov a bude to protizákonné. Zasa len samé problémy. Už dva dni nič nejedla, nepila. Treba ku kŕmiť surovým mäsom a napájať. Najlepšie je, keď sa mäso namočí do vody a potom sa jej dá zjesť. Tak má aj dostatok vody..-
Prichádza kolega s injekciou, ale zastavím ho:- Pán doktor, ušetrime ju ešte. Skúsim zavolať Jurkovi,( má dovolenku) možno si ju vezme. Veď uspať ju môžeme hoci kedy.-
Prikývne a odnáša injekciu späť.
Lúčim sa s ochranárom a beriem od neho papierovú krabicu v ktorej je- podľa zákona- jeden život navyše. Je to smutné, že sova, ako DRUH je zákonom chránená, ale ak má človek zachrániť JEDINCA, tak ho ten istý zákon radšej usmrtí. Z hľadiska zachovania druhu to chápem. Tento tvor, ak aj prežije, bude pre zachovanie druhu úplne zbytočný- nebude sa rozmnožovať a tak nebude zvyšovať populáciu v danom okolí. Ale je to živý tvor a zavrieť navždy tie krásne žlté očká je vražda a to by žiadny lekár nemal robiť, aj keď možno pri tom poruší zákon. Veď aj veterinári majú Hippokratovu prísahu....
Keď mám chvíľku voľna, dávam jej rehydratačný roztok striekačkou- pije- a konečne sa dovolám Jurkovi a oznamujem mu, že je šťastným majiteľom myšiarky ušatej. Zdá sa mi, že je tomu celkom rád. Dohadujeme sa, kedy mu ju donesiem a radostne sa dám do záverečného upratovania.
Robo odchádza zaniesť zoperovanú sučku a ja ešte prijmem jazvečíka s parézou panvových končatín. Dostáva lieky na ukludnenie a od bolesti, aby sa mu ľahšia čakalo na príchod Roba a Janka.
Volám Jurkovi, že som skončila a že o desať minút sa stretneme u neho doma. Zalepím krabicu, do tašky dávam zvyšok rehydratačného prášku a striekačku.
Zhodli sme sa, že keď že je vták v nemocnici a je to sova- bude sa volať DOKTOR- doktor Sova:)
Jurko má už nachystanú klietku a ja mu ju iba pomôžem preniesť na správne miesto.
Keď sa lúčime, ešte sa ma spýta:- Nechceš sa ísť pozrieť na Vikynu?-
V mysli pátram po všetkých Vikynách, ktoré som v živote poznala. Spomeniem si iba na čiernu americkú kokricu, ktorú kedysi dávno priniesli utratiť a ja som ju darovala. Mala som ju vtedy asi dva týždne doma. Ale to isto nie je ona. –Akú Vikynu?-
.Našu. MOONY! – Doloží ešte, keď vidí, že stále nechápem.
-Ach, Moony! Nie. Mám toho dnes dosť. Ale niekedy sa iste zastavím. Veď ty ju za mňa pohladkáš.-
Kývneme si na pozdrav a odchádzam.
Je pol tretej. Cestou domov uvažujem nad osudom sovíčaťa. Veľmi si prajem, aby sa mu krídelko zrástlo tak, že raz od Jurka odletí, ako ten sokolík. Veď to je našim poslaním. Navracať im zdravie tak, aby mohli žiť svoj šťastný plnohodnotný život.
Aj dostihové chrty, aj sovíčatá.
