Atlasko v predvečer posledného dňa
Deň sa odplazil jak ranený tvor
A od obzoru po obzor
Sa za ním ťahá stopa krvavá...
Svätý Peter bránu otvára
A nohou podupkáva rozmrzelo
Čakajúc kým moje unavené telo
Zloží sa do mĺkvej trávy bez dychu
Keď duša opustí ho potichu
(a on za ňou opäť kľúčom v zámke otočí)
Ach... smieť na chvíľu sa Bohu pozrieť do očí
A s hlavou hrdo vztýčenou riecť mu smelo:
Pane, zachovaj mi ešte moje unavené telo
Veď hoc som iba malé biedne zviera
Predsa ním klenbu Neba podopieram.
Som Atlas Mýtický! Atlas Prvý i Posledný!
A chcem ti slúžiť až do skonania dní.
(20.9.2019)