Zápisky o zvieratkách - Atlasko - kým sa piesok dosype

Písmo: A- | A+

Moje dnešné písanie bude príliš dlhé ... Ale chcem to napísať, aby som nemusela odpovedať každému zvlášť. Opakovať stále tie isté smutné veci mi láme srdce. ...A chcem sa vrátiť o 6 rokov dozadu:

V jeden jesenný deň sa Metallica rozbehla za mačkou pomedzi výmole, a keď sa vrátila, krívala na zadnú nohu.

... Mala roztrhnutý skrížený kolenný väz a my sme jej dali umelú náhradu. Operáciu zvládla dobre, aj následnú antibiotickú liečbu... ale... (Občas nejaké „ale“ sú...)

Po týždni dostala vysoké teploty a žiadne antibiotiká nezaberali. Uvažovali sme nad alergickou reakciou... na anestézu? Nie, Antibiotiká? Nie. Na niečo cudzorodé v jej tele?... Do úvahy prichádzala iba náhrada väzu, a tak sme ju – aj v kritickom stave uspali a umelú náhradu vybrali. Bezvýsledne...

Kolegovia boli zúfalí – hľadali pomoc v literatúre, u kolegov, na internetových stránkach zahraničných prestížnych kliník (za ktoré platili), ... všetko bez úspechu.

Napokon to skončilo tak, že všetky lieky, ktoré dovtedy brala vysadili a nasadili vysoké dávky imunosupresív.

(Pamätám si, ako bola už v takom stave, že iba ležala na boku, cikala pod seba a iba jej oči dokázali reagovať. Na vysoké horúčky nezaberali žiadne antipyretiká a ja som jej dávala studené obklady na brucho, aby som aspoň nejako zmiernila vysokú teplotu a držala ju za ruku celú noc, aby – ak by zomrela v noci – nezomrela sama...)

 Napokon imunosupresíva zabrali a ona sa pomaly dostávala do ... „normálu“. Dlho brala (postupne) nižšie a nižšie dávky imunosupresív (vznikla u nej silná alergia na niektoré druhy krmiva) ... ale ... žila. Človek je vďačný za to. Nie je to už ten istý pes čo pred chorobou, ale je to jeho pes...

Prešlo šesť rokov a jej choroba resp. následky choroby ju začali doháňať. Nechcem sa venovať príznakom, je to zbytočné a zdĺhavé, ani tomu, že sme jej o rok po chorobe museli znova voperovať náhradu väzu... Tak som ju vzala opäť do práce – sono ukázalo enormne zväčšenú slezinu s ložiskami... „čohosi“ – o čom sme bez cytológie predpokladali, že sú to (možno) jazvy po vyhojených abscesoch spred šiestich rokov.

Aby toho nebolo málo, zväčšila sa jej aj preskapulárna lymfatická uzlina. Vzala som ju (aj Atlaska – mimochodom – ten chodil každý deň – pokladal sa za riaditeľa zemegule a chodil kam chcel a kedy chcel, čo môj manžel nechápal, ale keď mal Atlasko chuť ísť do práce – lebo vedel, že ho tam určite čaká niečo dobré, tak šiel, keď mal povinnosti s riadením zemegule a nemal čas, tak nešiel) do práce a spravili sme im obom krvné testy. Metallica – na moje počudovanie všetko v úplnom poriadku, Atlasko – na moje veľké počudovanie – zvýšené hepatálne testy – konkrétne ALT- cca 7 krát. Kolega ma poučoval: literatúra uvádza, že tojnásobné zvýšenie sa považuje za mierne, ale on má už 7x vyššie hodnoty, takže by som navrhoval hepatoprotektíva a podpornú infúznu terapiu. Bolo to prvýkrát v živote, čo bol môj chlapček chorý. (Ak nerátam jediný krát tiež asi pred šiestich rokov, keď sa prežral a po infúzii a dávke spazmolytík bol fit.) Poslúchla som lekára a urobila, čo prikázal. O týždeň sme spravili kontrolné testy. Atlasko sa mal dobre, žral, mrazil Cicerona POHĽADOM, keď Ciceron robil ramená... a mal sa proste k svetu. Preto ma o týždeň opäť prekvapili krvné testy, ktoré boli ešte horšie, ako pred tým. Opäť kanyla, infúzie, hepatoprotektíva... (a prosby anjelovi strážnemu, aby ho neopúšťal)

 Prešiel ďalší týždeň, opäť kontrola a ... jupííí – ALT kleslo na polovicu! Atlasko jedol, riadil zemeguľu, chodil do práce, „škeril“ sa, robil „panáka“ a mrazil Cicerona POHĽADOM, keď sa ten nezmestil do kože. Metallica medzi tým postupne slabla a slabla. (Jediná relevantná metóda bola odobrať cytologickú vzorku zo sleziny aj uzliny čo som odmietala. Nebudem rozoberať dôvody, možno niekedy per huba) Napokon – to boli zase obaja v práci, Atlaskovo ALT bolo 2,57 – PANE BOŽE ĎAKUJEM TI!, mi kolega vraví. Maťa, Metallica má už tekutinu v hrudníku aj v perikarde. Navrhujem odobrať vzorku aspoň z uzliny, aby sme sa mohli pohnúť ďalej. Napokon (keď vám osud položí nôž na krk, vzdáte sa svojich železných presvedčení) som súhlasila.

... Sedela som v doktorskej miestnosti a čakala na výsledky, bol večer, smena mi dávno skončila a obaja psi mi ležali pri nohách. Oboch som hladkala a v duchu si myslela: jedného psa som zachránila a strácam druhého...

Prišiel Roman, sadol si ku mne a začal: počuj, Maťka. Tak už mám výsledky. Obával som sa, ale je to lymfóm... (viete, človek to tak trochu tuší. Robím tam príliš dlho a som viac profesionál, ako laik, aby som nevedela čo všetko tie klinické príznaky naznačujú) Dobrá správa je- pokračoval Roman – že lymfómy sa dajú liečiť. Až 70 – 75 % lymfómov veľmi dobre reaguje na liečbu. Zlá správa je, že lymfómov je asi 50 druhov od veľmi agresívnych po menej agresívne a my nemáme čas, aby sme brali vzorku a posielali ju na histologické vyšetrenie, ktoré stanoví presný druh lymfómu – trvá to dva týždne! Ale môžeme ju liečiť chemoterapiou. Ak liečba zaberie – získame pár mesiacov.

(A potom nastalo ticho. Premýšľate rýchlosťou svetla čo všetko sa môže stať, čo môžete získať, čo stratiť, čo sa môže pokaziť /to sa pokazí – hovorí Murphyho zákon/, čo bude ďalej ak... atď a nezabudnete si v duchu doložiť – pri mojom šťastí to bude ten najhnusnejší nádor... ale nie! Na to nebudem ani myslieť! Nikto nevidí za roh a ...)

Keď objednáš tú chemoterapiu, vo štvrtok by ju mohla dostať? (bol utorok pred Tromi kráľmi)

Nejaké dávky mám aj tu. Vypočítam dávku na jej váhu a môžeme jej ju pustiť. Má sa zle, nemusíme čakať do štvrtka. 

A tak sme to urobili. Trvalo to hodinu, bolo jej zle, Atlasko mi ležal pri nohách... ja som ju hladkala a opakovala si v duchu Romanove slová: ak liečba zaberie, výsledky sa dostavia veľmi rýchlo. Behom niekoľkých dní by sa mala uzlina zmenšiť a malo by sa jej uľaviť...

Prešli dva dni. Vo štvrtok som vzala Atlaska do práce bez Mentosky. Bola slabá ako mucha – nosili sme ju po schodoch hore dolu vyvenčiť a neprešla viac, ako desať metrov.

Keď som prišla večer z práce, manžel otvoril dvere a psi mi vybehli v ústrety – aj Metallica. Na jej pomery „zbehla“ zo schodov, krútila chvostom (a celým telom) čo už nerobila roky a bolo vidno, že má radosť. „Potľapkala“ som ju po pleci, aby som skontrolovala uzlinu (ktorá mala veľkosť 6 x 4 cm) a nenahmatala som „nič“ – uzlina mala polovičnú veľkosť.

Ale... (a niekedy mám pocit, že v mojom živote je vždy nejaké ALE) ... ako sa začal zdravotný stav Metallici zlepšovať, Atlasko začal uvädať. Napriek znižujúcim sa hodnotám ALT menej jedol, bol smutný a jeho „zástava viala iba na pol žrde“.

 Tak som ho opäť vzala do práce. Skontroluješ mu krv prosím? Včera som mu robil kontrolné testy. Viem, ale chcem, aby sme mu spravili všetko. Je smutný, žerie málo, chodí pomaly... ALT má takmer v norme... obávam sa, aby problémy s pečeňou u neho nespustili diabetes...

 Glykémia bola v poriadku, ale obličkové parametre katastrofálne! Kreatinín – norma do 100 mal 375, močovinu – norma do 8, mal 50!

To bolo v piatok ráno – pred tromi dňami. (Podotýkam, že tri týždne pred tým boli obličkové parametre absolútne v poriadku)

Takže: infúzia, lieky na podporu renálnych funkcií... kolotoč... 

Večer som prišla domov, dala im všetkým jesť, aj Atlaskovi, ktorý už jedol veľmi pomaly, ale jedol a večer sme boli všetci na prechádzke.

A ...už toho nie je veľa. V sobotu zoslabol, takže večer už nechcel jesť a prvýkrát v živote sme išli na prechádzku bez neho. Vonku psi behali a ňuchali, Metallica si užívala opäť pocit fyzickej pohody a behala a ňuchala a vládala dlho a ďaleko, ako už roky nie. A ja som sa tešila a užierala zároveň, lebo som vedela, že doma na mňa čaká môj sladký chlapec, ktorý je ťažko chorý.

V noci sa mu pohoršilo a ja – hoci som v nedeľu neslúžila, som išla do práce aj s Atlaskom – v presvedčení, že to bude jeho posledná cesta ako riaditeľa nie len našej kliniky, ale celého vesmíru.

Poprosila som ešte o posledné krvné vyšetrene. Už iba ležal, ale Roman mi za chvíľku oznámil radostnú správu, že kreatiním klesol o tretinu (z 375 na 274, čo je vynikajúce), bohužiaľ slajd na meranie močoviny sme nemali. 

Maťka, neuspávajme ho ešte. Dám mu analgetiká, dostane infúzie a ráno s ním prídeš a zmeriame močovinu – slajdy sú objednané.

Odišla som domov, ale... už som pochybovala o zázraku. Mala som pocit, že s Metallicou som si svoj diel zázrakov vyčerpala (nie len na tento rok, ale na roky dopredu)...

A tak Atlasko ležal vedľa môjho pracovného stola (kdekoľvek som išla, brala som ho zo sebou, v celom byte som do stien tĺkla klince, aby som na ne mohla zavesiť fľašu s infúznym roztokom, ktorý mu kontinuálne tiekol), konzultovala som dávku analgetík a modlila sa, aby sa mu do rána polepšilo a mohli sme mu zmerať v práci močovinu. ..

... Prišlo to náhle, ale videla som, že Anjel smrti už stojí nad ním a čaká na posledné zrnká piesku v presýpacích hodinách. A tak som mu vzala hlavu do náručia a do ucha šepkala ako ho všetci milujeme, ako na neho čaká jeho rodina práve za tým kopcom, kde sa mi stratili z dohľadu. Že bude s nimi šťastný a že mi bude cťou, ak mi raz príde naproti. A že mu pribalím celé vrecko piškót, aby sa mohol podeliť...

Nedokážem objektívne posúdiť či som niektorého z nich v čase ich choroby zanedbávala na úkor toho druhého.

Robila som, čo som mohla a čo mi bolo umožnené Vesmírom.

A ako mi povedal môj syn – mal pri tebe najlepší psí život. Má svoj vlastný FB profil, má mnoho (skutočných) priateľov. Pochodil s tebou viac výletov ako ja (prepáč Matúško). Je opísaný v tvojich knihách, v tvojich básňach. Je na tvojich obrazoch, ktoré sú dnes (možno) na všetkých kontinentoch. A bude tak s tebou stále. A odišiel tam, kam si väčšina ľudí musí cestu presekať (dobrými skutkami)

Tak šťastnú cestu Atlasko. Môj chlapček, môj priateľ. Môj vzor, moja múza, môj model... Môj riaditeľ zemegule.

Epitaf
Epitaf (zdroj: MT)
(úryvok z knihy "Krmení psů", autor MT'
(úryvok z knihy "Krmení psů", autor MT' 
Skryť Zatvoriť reklamu