Sú to také propagandistické „tanečky“ . Pred 25 rokmi perestrojka a chozraščot. Dnes? Trvalo udržateľný rozvoj a inklúzia. Hlúposti vtedy...hlúposti dnes.
Do toho celého (vskutku do plaču ) v ušiach znie status nášho vládcu z minulého týždňa:My máme v našej strane tak vysokú mieru sebareflexie, že kontrolu ani nepotrebujeme! Môj Ty Bože. Zaklincované ústami pani Zmajky – výhodou našej strany je, že držíme pokope.
Rozmýšlam, či sa s tým dá niečo robiť. Či sa vôbec ľuďom chce...hrabať sa v dokumentoch, statusoch, vyhláseniach a protestovať proti tomu čo sa deje. Na všetkých úrovniach.
Dnes som sa zúčastnila na jednej konferencii. Okrem iného som tam stretla i človeka, ktorý koordinuje na jednom ministerstve niečo. Zámerne nenapíšem, že čo...lebo je to jedno. Skrátka koordinuje. Tak mu teda vravím, že v našom meste táto oblasť je v úplných plienkach. A keďže sme mesto turistické, tak sa mala už dávno rozvíjať.
Odpoveď? Ale veď niečo sa už urobilo. Prosím aké niečo? Aké už? Za dvadsaťpäť rokov? Pripadá mi to ako dlhá predohra, ktorá je už tak únavná, že vyvrcholenie hádam ani nemôže prísť! „Aká ste ostrá“. Zaznelo z úst toho človeka. Áno som ostrá. A škoda, že nás je málo tak ostrých. Možno by sme boli už ďalej.
Nuž ja som si svoje napísala. O pár dní pán koordinátor príde do nášho mesta. Stretne sa s pánom primátorom a urobia krátke vyhlásenie a fotečky do novín. Ja sa rozčuľujem, lebo viem ako veľa a inak sa dalo urobiť. Oni sa nafotia, usmejú, mestská novinárka napíše milý článoček do miestnych novín platených z našich daní. Ľudia si prečítajú. Výsledok...“ale veď sa snažia, niečo predsa len robia“. A predohra môže pokračovať ďalej.
Dobrú noc Slovensko. Dobrú noc vospolok.
Martina Valachová
