Chápem tehotné, keď by zabehli maratón kvôli neprekonateľnej chuti na šmolkový jogurt s pukancami. Malý háčik, že žiadostivosť si ma chytila v sobotu poobede. Knižnica myslí na podobných úchylov, bežala som tam. Ale žiaľ už nemyslí na to, že prezenčná výpožička je pri snívavých knihách na dve veci. Usmievala som sa na pani, vysvetľovala, že táto kniha sa číta pred spaním, nie za stolom so záverečnými hodinami. Nepomohlo.
Moskaľ asi v škole dával pozor. Tak ako píše v úvode knihy, aj nás učili na žurnalistike, že ak vás vyhodia dvermi, vráťte sa kľúčovou dierkou. Volala som do vydavateľstva, či ich stihnem. Nestihnem. Pán mal v telefóne podozrivo usmievavý hlas. Priznal, že je doma že mu volám na súkromné číslo. Zhovievavo dodal, že si pre knihu môžem prísť v pondelok.
V pondelok som tam nabehla ako terorista, zamerala pani, čo vyzerala na kompetentnú:
Kde máte Moskaľa?
Pochopila, že to nie je žart a sama mi ho priniesla.
Jedným mrknutím som overila správnosť titulu.
Ok.
Hneď to aj beriete?
Jasné. Nebaliť. Zastavila som jej pokus oddialiť ma od jeho čítania.
Začala som na zastávke. Pero pripravené na podčiarkovanie z nadšenia, ktoré akosi neprichádzalo. Povedal na seba všetko a takmer nič. Opísal dni aké žijú všetci, ale zabalil ich do krajšieho pohľadu. Kapitoly výborné aj rozpačité, rôzne ako rodinná nedeľa a pracovná streda. A grafikovi by som za trest dala čítať všetky ženské romány z 90-tych rokov, keď sa mu tak páči dizajn ich obalov.
Tuším, že ako pravý chlap sa na kritiku svojho výplodu už dostatočne urazil. Aj ja som sa naňho urazila. Ženám ako kvetinkám spieva ódy na lásku. Ale ak nie sú dosť poddajné, posiela ich do feministického raja. Ženy, pivo, hudba - to je život, a rád to priznal. A teraz už len chvála. Päť subjektivných kúskov kapitol:
Pohľadnica z prázdnin
...Marhule už nekvapkajú po hladkej hrudi bratrancov a nenosíme si ich ako pečené kúsky bizónov do indiánskeho stanu pod jabloňou. Dekový vigvam nám každý večer zbúrali prehnane starostlivé biele tváre a celý porazený kmeň si musel na znak potupy navliecť pyžamu. Aspoňže pružiny na posteliach nám dovolili lietať.
Kráľovstvo leta
Z uší mi vyteká jazero, leto hučí tak, ako sa to páči mne a babe, ktorá sa opaľuje na opačnej strane. Pekná. Asi aj pekelne inteligentná, len keby sa menej hanbila za pekné prsia a viac by jej prekážali biele trojuholníky na hrudi. ...Leto je na strácanie náušníc a rozumu v senníkoch. Je na to, aby sme zmokli počas návratu z výletov a osušili sa pod dúhou do pôvodného spoteného stavu. Aby hubári naukladali najkrajšie hríby na vrch košíkov a hrdo si ich niesli rovno do vianočnej kapustnice. V lete sa k sebe hodia milenci z opačných koncov železničnej trate.
Stretnutie (s chorobami a bolesťou v nemocnici)
Zjavila sa mi ako rozkašľané decko v náručí nevyspatej matky. Čakala, kým ju zavolajú za dvere, na ktoré sa nesmie klopať ani detským plačom. Nemala tam známosť, čakala dlho, a tak som si o nej čítal z potrhaných časopisov a z výstražných plagátov rozvešaných na každej stene. ... Voňu ovocia do seba nasajú všetky osobné veci v kovovom stolíku, a až keď si v ňom človek začne upratovať, až potom sa môže zblázniť od túžby byť zdravý ako predtým.
Mŕtve svety
Poďme sa báť ešte viac. Toho, že mŕtvi majú otvorené oči a sledujú naše klamstvá pomedzi pukliny v zemi, toho, že čierne mačky k nim chodia na návštevy cez rozbité okno domu smútku a vracajú sa k nám s ďalším tajomstvom, ktoré im pošepkal červíkmi objedený muž. A nakoniec aj toho, že všetko, čo po nás zostane, sa bude podobať len na neobriadený zarastený hrob. Až vtedy je to naozaj smutné, keď si na nás spomenie len jeden smutný Nikto.
Na oblohe
Kozmonauti sedia na debničkách vesmírneho odpadu, hrajú krížovú sedmu s poslednou pokrčenou kartou a so svojimi odrazmi na zaprášených skafandroch. Nemôžu si ani prsty nasliniť. Nejde im karta. Dáme im syry v tube a oni nám porozprávajú pikantné príbehy o kolegynkách kozmonautkách. Potom nám ukážu cestu ku hviezdam, čo sa chystajú popadať. Aha, už padajú. Za červený angličák, za vhodného darcu kostnej drene, za pravidelnú stolicu, za pravidelný sex, za trochu jedla na prežitie, za smrť susedovej kozy. A z tamtej hviezdy som pred rokmi spadol ja.
Nadpis článku sľuboval riadky aj o absťáku prózy. Po prvé absťák môj. Mala som dosť poučiek odborných kníh, preto som tak rýchlo zháňala niečo so zárukou kvality. Po druhé absťák jeho, pretože Moskaľ do prózy sa hodí len podľa vymyslenej poučky bratranca: próza ma riadky od okraja po okraj, poézia sa píše viac pod seba. A vôbec nevadí, že Cestopis nemá nalinkovaný dej. Nahradil ho poéziou viet, čo vypĺňajú biele miesta dní od okraja po okraj. Pekné čítanie.
