Pán Lahav zomrel v júli 2010. Toto je spomienka na človeka, tip na jeho knihu Zjazvený život, ale najmä zamyslenie sa nad jednou generáciou, pretože:
Myšlienky, ktoré by som si chcela zapamätať a prierez spomínanou knihou:
Absurdita doby
Z Popradu posielali prvé trasporty do Osvienčimu. V každom transporte bolo tisíc dievčat a v každom z nich bol lekár - aby dohliadal na zdravie dievčat na ich ceste do smrti.
Ľudskosť na úteku
Falošné doklady boli pre menšie dievča a staršieho chlapca, no susedova dcéra bol o niekoľko rokov staršia ako Ivan. Preto Ivana zamaskovali za dievča a dievča zamaskovali za chlapca. Na maďarskej strane vstúpili do kupé dvaja žandári, starší a mladý. Staršiemu žandárovi sa zapáčilo dievčatko a opýtal sa ho: Ako sa voláš? Na čo Ivan zvonivým hláskom zašvitoril: Nuž po hranice som Klára Kováčová, za hranicou opäť Ivan Lefkovič. Žena, ktorá ich na ceste spravádzala od úľaku skoro spadla zo sedadla. Našťastie narazili na ľudského žandára (čo bol vtedy dosť zriedkavý jav). Ivanovi povedal: To, čo si mi teraz povedal, už nikdy nikomu nepovedz - a ja som nič nepočul. A vyšiel z kupé.
Otcove topánky
Viem, že to znie trochu hlúpo, ale moja posledná jasná spomienka na Teba sú Tvoje žltohnedé topánky, ligtajúce sa ako zrkadlo, ako sme išli smerom na prešovskú stanicu, odkiaľ som krátko na to nastúpil cestu k starým rodičom do Budapešti - a odkiaľ ste Ty a mamička nastúpili cestu, z ktorej nebolo návratu. Bez toho, že by som si to bol uvedomil, sa moje detstvo skončilo. Mal som dvanásť rokov a niekoľko mesiacov.
Po vojne a bez rodičov
Náhoda chcela, že odvšiváreň zriadili v dome môjho starého otca. Táto premena - z teplého rodinného hniezda na odvšiváreň - mi ozrejmila, že to, čo bolo, už viac nebude, nevedel som však, čo bude, čo ma čaká.
Boli sme ukrutní a drsní: vojnové deti.
Všetci sme sa stretávali na hodinách náboženstva, ktoré boli vtedy povinné. Učiteľ bol odchovanec akejsi ješivy, detinsky nám rozprával o babylonskej veži a iné biblické príbehy. To nebolo pre nás - primnoho sme prežili, boli sme dospelejší a cynickejší.
Mladosť
Chcieť a dokázať je značný rozdiel
Život v kibuci (spoločenstvo/osada v Izraeli)
Doby, režimy a názory boli . . . to stačí.
Hlásenie ŠTB na pána Lahava, ktoré je vážnosťou až smiešne:
,,Do jeho izby v brnianskom byte mu telefonoval neznámy muž a oznámil mu vzájomne nesúvisiace mená a čísla.´´ To bolo vtedy, keď mi miestny športový redaktor nadiktoval, kto z domácich basketbalistov hodil koľko košov.
Zo spisov ŠTB som sa dozvedel, že vyšetrovatelia tajnej polície po prenikavom tajnom šetrení dospeli k záveru, že formálne som síce prišiel do Československa ako športový novinár, ale budem sa zaoberať aj politickými problémami. Čiže objavili to, čo som už prvý deň z vlastnej vôle povedal na Úrade pre kontrolu cudzincov.
Čo som netušil - a čo ma zdesilo - bolo, že hlásenia podával manžel mojej priateľky. Pravda o jeho činnosti vyšla najavo až po zmene režimu v Československu. Jeho nič netušiaca žena sa s ním rozviedla.
Osud chcel tak, že som dostal príležitosť okúsiť primitívny a hrubý prístup československej tajnej polície. Mám podozrenie, že mentalita a základný prístup Mosadu, CIA alebo KGB sa od seba veľmi nelíšia.
Novinár a spravodajca blízkeho východu
Asi ste si už všimli, že pán Lahav občas vkladal medzi riadky jemné úsmevy. Vysvetlenie, prečo je to tak, príde pri záverečnej kapitole.
Konflikty - kto je pri moci, ten je krutý
Vypuknutie nepriateľstiev sa mi zdalo nepochopiteľné a nepredstaviteľné. V Sarajeve som potreboval opraviť auto, bosniansky mechanik ma posal k srbskému obchodníkovi so súčiastkami a cestu k nemu mi ukazoval mladý chorvátsky policajt - a to všetko sa stalo deň predtým ako vypukli boje. Švédsky pozorovateľ OSN situáciu zhrnul takto: Čím je kto silnejší, tým je ukrutnejší. Teraz sú silnejší Srbi, preto oni páchajú najviac zločinov. Keby sa pomer síl zmenil, Chorváti a Bosniaci by robili to isté.
Ešte jedna spomienka na vojnu a životná filozofia
Humor
V našej rodine sa mohli rozprávať akékoľvek vtipy - o policajtoch, o roztržitých profesoroch, o mužoch, o ženách a samozrejme o Židoch. Predovšetkým o nás. Domnievam sa, že rozdelenie ľudstva podľa národností, rás, farby pleti, náboženských alebo iných vier je úplne nepodstatné. Naproti tomu, podľa môjho názoru, existuje rozdelenie ľudstva: na požehnaných zmyslom pre humor a na tých, ktorí nemajú zmysel pre humor, žijú v tmavom svete plnom zášte, podozrení, obáv, urazenosti a pocitov menejcennosti. Vari ste sa už stretli s nacionalistom, ktorý má zmysel pre humor? Nacionalizmus a zmysel pre humor sú v protiklade. Pochmúrna vážnosť zastiera nedostatok sebavedomia.
Lahav, Y. 2003. Zjazvený život. Koloman Kertész Bagala L.C.A Publishers Group.
