Predstavím vám ďalšie epigrafikum a tiež nachádzajúce sa na priečelí Františkánskeho kostola sv. Jozefa v Prešove. Je nad hlavným vchodom do chrámu, medzi dvoma pilastrami, pod architrávom/epistyliónom, nad ním je rozoklaný tympanón s erbom (alebo aspoň stredovým/srdečným štítkom) rodiny Klobusiczkych a dvoma anjelmi. Celkovo sú tam dve inskripcie, táto je spodná.
※
„divoIesV ChrIstI nVtrItIoIosepho eX Voto obLata hon orabIL’I bVs sa nCtI patrIs FranCIsCI SeraphICI reLIgIosIs DesIgnatVr“
Kalkulácia chronogramu: D + C + C + C + C + C + L + L + L + X + V + V + V + V + V + I + I + I + I + I + I + I + I + I + I + I + I + I + I + I + I + I + I = 1203 (štandardný zápis v latinských číslovkách by bol MCCIII). Aj v tomto prípade kalkulácia platí pred emendáciou; k roku po emendácií pozri nižšie.
Pri normalizácii pravopisu a syntaxe možno text rekonštruovať približne takto: „Divo Iesu Christi nutritio Iosepho ex voto oblata honorabilibus sancti Patris Francisci seraphici religiosis designatur.“
Doslovný, temer nezrozumiteľný preklad: „Výchova/Opatera Ježiša Krista svätému Jozefovi zo sľubu obetovaná je určená ctihodným rehoľníkom serafínskeho svätého otca Františka.“ Preklad v prirodzenom jazyku by mohol byť: „Svätému Jozefovi, pestúnovi Ježiša Krista, bolo z vďačnosti, na základe sľubu obetované a určené ctihodným otcom, rehoľníkom serafínskeho otca Františka.“ V texte je zriedkavé slovo „serafínskeho,“ preto ho vysvetlím. František mal v roku 1224 videnie v ktorom videl anjela nazývaného serafín (hebr. שָׂרָף, gr. σεραφίν), je to anjel, ktorý má šesť krídel (por. Biblia, Izaiáš, 6.2) a mal podobu človeka, zrejme Ježiša. Po videní serafína sa u Františka objavili stigmy, čiže rany pripomínajúce Ježišovo ukrižovanie a udalosť sa pripomína vo františkánskej reholi. Takto sa „serafínsky“ zasociovalo s „františkánsky“ a získalo nový význam; okrem toho má aj pôvodný význam, ergo „anjelský.“ Na podklade digresie a s ešte väčším interpretačným vkladom by sa dala inskripcia preložiť omnoho uhladenejšie ako: „Tento dar bol zo sľubu venovaný svätému Jozefovi, pestúnovi Ježiša Krista, a určený ctihodným františkánskym rehoľníkom.“ (V tomto kontexte by som nepreferoval preložiť „serafínsky“ ako „anjelský.“)
V inskripcii je viacero sporných záležitosti, časť z nich vyžaduje emendáciu.
Prvý problém & emendácia. Je neisté čítanie 8. litery od začiatku, litery „V,“ lebo jej ľavá strana pôsobí ako minuscula a teda by nemala byť súčasťou chronogramu, avšak jej pravá strana pôsobí ako maiuscula a teda by mala byť súčasťou chronogramu. Pôsobí vytesane trochu širšie, tak ako chronogramová litera, no nepôsobí ako farebne zvýraznená. Celkovo je na pomedzí chronogramovej litery. Tu som ju zarátal ako časť chronogramu a je to založené na báze zjavnej pravdepodobnosti.
Druhý problém & emendácia. Rovnako je neisté čítanie 12. litery od začiatku, litery „I“ (nachádzajúcej sa medzi „R“ a „S“), lebo je väčšia ako minuscula, ale menšia ako maiuscula. Okrem toho nevyzerá ako farebne odlíšená. Aj ona je suspektná a je na pomedzí chronogramovej litery. Aj ju som zarátal do chronogramu a tiež je to založené na báze zjavnej pravdepodobnosti.
Tretí problém & emendácia. Najzávažnejším problémom je, že inskripcia je dosť problematická, lebo ukazuje rok 1203 (eventuálne 1197, 1198 a 1202), čo je veľmi skorý dátum. Nie je jasné, na akú udalosť môže narážať. Roky zaznačené chronogramom by mohli narážať na Františka z Assisi, no hľadanie je márne: on sa narodil okolo roku 1181–82, v roku 1204 ešte sa chcel zúčastniť vojenskej výpravy a jeho rehoľa bola schválená v roku 1209, a tak ďalej, takže sa zdá že rok 1203 (1197, 1198, 1202) nesúvisí s Františkom. Bolo by možné, že roky zaznačené chronogramom môžu súvisieť s výstavbou predchodcu súčasného kostola alebo životom niekoho z rodu donátorov, ale aj toto hľadanie je márne: prvopočiatky predchodcu súčasného kostola siahajú do XI. storočia a neskôr ho spravovala rehoľa karmelitánov, ktorá prišla do Prešova v roku 1288. Nie je mi známe, aby sa nejaká udalosť pôvodného kostola viazala k roku 1203 (1197, 1198, 1202). Rovnako mi ani nie je známe, aby nejaká udalosť z rodov Klobusiczkých a Soósových sa viazala k rokom 1203 (1197, 1198, 1202).
Riešením by bolo chápanie prvého slova, slova „divo“ (znamenajúceho „svätému“) ako súčasťou chronogramu, teda ako „DIVo.“ Takto postupuje napríklad Štefan Baník, teda prvé slovo číta ako „DIVO“ a zvyšok je rovnaký s mojimi dvoma prvými emendáciami, teda 2. a 3. slovo číta ako „IesV ChrIstI“ (pozri Baník, Š.: Prešovské kostoly, subkap. Chrám svätého Jozefa /františkánsky/, str. 66–72, najmä str. 72a, In: Švorc, P. /ed./: Sprievodca po sakrálnych pamiatkach a cirkevnom živote Prešova, Prešov: Universum, 1999, ISBN 80-967753-4-0). Rovnako túto emendáciu schvaľuje aj páter Anton Kračunovský, OFM z predmetného františkánskeho kláštora, ktorý je kláštorným historikom. Ak príjmem takúto emendáciu a zarátam aj slovo „DIVo“ ako súčasť chronogramu, tak chroonogram by prezentoval kvantitu 506 a v takomto prípade by celý chronogram vyjadroval rok 1709. Rok 1709 je výborný dátum, lebo s ním možno výborne zasociovať prestavbu kostola, tá sa začala v roku 1709 a trvala do roku 1718 (tak uvádza väčšina zdrojov, ale v jednom som našiel, že sa začala už v roku 1708; ku väčšinovému názoru pozri: Súpis pamiatok na Slovensku, Güntherová, A. – Kosová, M. et al. /eds/, II. zv, K–P, 1. vyd. Bratislava: Obzor, 1968, str. 562a, pozri aj str. 561a–562b). Prestavbu viedol košický staviteľ Ján Tarnyossi. Mecenášmi bola rodina Klobusiczkých, hlavne barón Ferencz Klobusiczky a jeho choť, Krisztina Soósová. Okrem toho aj prvý spomínaný nápis, nachádzajúci sa nad rovnakým vchodom a priamo nad teraz opisovaným nápisom, tiež uvádza rok 1709. Istým problémom ale je, že v inskripcii, ktorá je v súčasnosti viditeľná, slovo DIVo takmer naisto nie je zvýraznené; konkrétne vôbec nie je farebne odlíšené (tak ako sú ostatné chronogramové litery), vôbec nie je vyššie (tak ako sú ostatné chronogramové litery) a čo sa hrúbky litier týka, tak pôsobia tak na pomedzi nechronogramovými a chronogramovými literami. Inými slovami povedané, DIVo jednoznačne nie je súčasťou chronogramu. No i tak predpokladám, že litery D, I, V z prvého slova, litera V z druhého slova a litera I z tretieho slova boli pôvodne zvýraznené a tvorili chronogram, a za takýchto okolností by jednoznačne patril k takzvaným čistým chronogramom (chronogramma purum), kde každá litera I, V, X, L, C, D a M je vždy aj súčasťou chronogramu (teda neexistuje, aby nejaká litera I, atď nebola súčasťou chronogramu). Tento argument je ďalším aspektom pre považovanie DIV, V a I za súčasť chronogramu. Inskripcia sa naisto nachádza vo viacerých zdrojoch, napríklad na fotografiách, v knihách a časopisoch, ja som našiel viacero miest kde sa nachádza, no nie vždy je dostatočne čitateľný; z čitateľných zdrojov uvediem knihu Urbanová, N.: Prešov: Pamiatková rezervácia (Bratislava: Tatran, 1986, str. 120, obr. 59) a takisto nie je zvýraznené slovo DIVo, plus sa tam uvádza, že je to „novoveká kópia ranobarokového portálu... z roku 1660“ (na snímke v tympanóne chýba erb Klobusických a dvaja anjeli, rovnako aj na str. 121, obr. 60, pravdepodobne ešte to nebolo dokončené). Najpravdepodobnejšou interpretáciou je, že pôvodná inskripcia bola vekom silne poškodená a pri novosekaní nápisu došlo k narušeniu pôvodného chronogramu, pričom je veľmi pravdepodobné, že litery D, I a V v slove DIVo boli v pôvodnej predlohe chronogramovo zvýraznené.
Prvá triáda paleografických problémov & emendácii naznačuje, že pôvodná inskripcia bola v havarijnom stave, teda ťažko čitateľná, bolo komplikované jednoznačne zrekonštruovať jej pôvodnú podobu a preto pri výrobe kópie vznikla takto porušená podoba. Netreba pripomínať, že sa to odohrávalo pred rokom 1989, ergo za totality, a vtedy štátnej moci vyhovovalo chátranie pamiatok, hlavne zviazaných s cirkvou, tmármi, feudalizmom, buržoáziou a vykorisťovateľmi, aby som používal ich terminológiu. Preto bolo zvykom nechávať pamiatky pustnúť... s opravou sa začínalo buď neskoro, čo je aj tento prípad, alebo žiaľ nikdy.
Štvrtý problém & emendácia. Latinský text a jeho doslovný preklad je tiež problematický. Najmä časť „divo Iesu Christi nutritio Iosepho“ (v preklade „vychovávanie/opatrovanie božského Ježiša Krista Jozefom,“ resp. „starostlivosť Jozefa o božského Ježiša Krista“), v nej by som osobne predpokladal spojenie „nutritor Iesu Christi“ („pestún Ježiša Krista“), teda očakával by som koncovku „-or“ a nie „-io.“ Z najväčšou pravdepodobnosťou sa zámerne použil tvar s „-io,“ lebo kvôli chronogramu potrebovali číslicu I, čo by neumožňoval tvar s „-or.“ Menej je pravdepodobná zámena „-or“ a „-io“ pri prepise, reštaurovaní, či novovytesaní.
Piata akože-emendácia. Jedná o typický latinský chronogram, nápis je vyhotovený podľa dobových estetických konvencií, napríklad je tam uvedené „hon orabIL’I bVs sa nCtI“, no správne má byť „honorabilibus sancti.“ Ku štylistike a celkovo latinčine len toľko: nejedná sa o vetu z učebnice latinčiny, ale dedikačný nápis, takže takáto forma je v epigrafiku oprávnená; latinčina inskripcií často láme syntax, používa subštandardnú gramatiku a slovnú zásobu, aby dosiahla požadovaný cieľ (k tomu pozri napr. Corpus Inscriptionum Latinarum, Vol. I–XVII, 1893–1986).
Emendovaný nápis by bol: „DIVoIesV ChrIstI nVtrItIoIosepho eX Voto obLata hon orabIL’I bVs sa nCtI patrIs FranCIsCI SeraphICI reLIgIosIs DesIgnatVr“ alebo ešte zrozumiteľnejšie: „DIVo IesV ChrIstI nVtrItIo Iosepho eX Voto obLata hon orabILIbVs sanCtI patrIs FranCIsCI SeraphICI reLIgIosIs DesIgnatVr.“ Kalkulácia chronogramu: D + D + C + C + C + C + C + L + L + L + X + V + V + V + V + V + V + I + I + I + I + I + I + I + I + I + I + I + I + I + I + I + I + I + I + I = 1709 (štandardný zápis v latinských číslovkách by bol MDCCIX).
Tento nápis, rovnako ako predošlý, je nad hlavným vstupom do kostola, na priečelí chrámu a nachádza sa nižšie než predchádzajúci. Nie je to pôvodný artefakt, ale kópia, nanovovysekaná v roku 1980. Je v pieskovci, má dĺžku okolo 2,6 metra a jeho orientácia je 62° severovýchodne.
※
Aj táto inskripcia sa nachádza na Chráme sv. Jozefa v Prešove, konsenzuálne sa nazýva Františkánskym kostolom, aby sa naznačilo kto je jeho správcom/vlastníkom a že sa nejedná o takzvaný Veľký, farský kostol, ktorým je Konkatedrála sv. Mikuláša na Hlavnej ulici, datovaná do 40. rokov XIV. storočia.
Predmetný kostol bol a stále je spravovaný františkánskou rehoľou, preto nevyhnutne o nich. Františkáni (Ordo fratrum minorum, OFM), vznikli začiatkom XIII. storočia, konkrétne približne v roku 1209 František dal svojim nasledovníkom a spoločníkom písanú regulu, následne tiež v roku 1209 pápež Innocent III. ich ústne schválil a v roku 1223 bola konečná regula schválená pápežom Honoriom III. Na území dnešného Prešova pôsobili na viacerých miestach. Najskôr to bolo v Solivare, tam prišli pred rokom 1482, no odišli v 2. polovici XVI. storočia a tým pádom v dnešnom Prešove nepôsobili.
V rokoch 1531–1673 bol Prešov prevažne evanjelickým mestom a rímokatolíci sa usilovali o rekatolizáciu. Aj františkáni mali záujem podieľať sa na prinavracaní evanjelikov do rímsko-katolíckej cirkvi a chceli sa usadiť v Prešove. Vzhľadom na rozhodujúci vplyv evanjelikov v správe mesta vedeli, že sa im to nemôže podariť, preto sa usadili aspoň v Nižnej Šebastovej, čo bola obec vzdialená od Prešova takých 5–6 kilometrov. Zámerom bolo, aby si v Nižnej Šebastovej vytvorili predpolie, zmapovali situáciu, vytvorili konexie, tiež aby sa stali sa známymi a rešpektovanými; pochopiteľne budú k dispozícii a následne, len čo to bude možné, tak sa usadia aj v Prešove. Do Nižnej Šebastovej prišli v roku 1634. Opakovane sa usilovali legálne usadiť v meste, ale evanjelická mestská rada im v tom systematicky a zlomyseľne zabraňovala.
Predchodcom dnešného františkánskeho kostola bol menší kostol z XI. storočia. Následne, v XIV. storočí mesto kostol poskytlo karmelitánom prišlým z Poľska v roku 1288 (oni boli prvou a teda aj najstaršou rehoľou v meste) a za ich pôsobenia bol na mieste prvého kostola okolo roku 1380 postavený nový, gotický chrám a vedľa neho aj kláštor. V roku 1529 karmelitáni odišli z mesta z obavy pred Turkami, lebo bitka pri Moháči v r. 1526 sa skončila víťazstvom Osmanov. Obidva objekty, kostol aj kláštor pripadli mestu. V čase reformácie kostol slúžil ako vínna pivnica a kláštor ako sýpka pre obilie. Františkáni sídliaci v Nižnej Šebastovej sa v XVII. storočí uchádzali o obidva objekty, ale evanjelická mestská rada im to neumožnila.
V Prešove v tom čase sa náboženské obrady rímokatolíkov nekonali v žiadnom zo štyroch kostolov a dôvod bol jednoduchý – rímokatolíci žiaden kostol totiž nemali, lebo všetky boli v rukách evanjelikov. Aby bolo zreteľné, tri zo štyroch chrámov boli pôvodné rímokatolícke, čiže rímokatolíci nežiadali cudzie chrámy, žiadali o svoje vlastné chrámy... Pokiaľ rímokatolíci chceli mať nejaké bohoslužby, tak museli improvizovať a stretávali sa v súkromných domoch, najdôležitejší z nich bol v sídle baróna Klobusiczkého, na dnešnej Hlavnej ulici č. 22, kde bohoslužby vykonávali františkánski pátri z Nižnej Šebastovej. Keďže vlastnými silami neboli schopní dosiahnuť vrátenie čo i len jediného chrámu, žiadali o intervenciu panovníka. Cisár Ferdinand III. (1608–1657) v roku 1655 vyhovel požiadavke rímokatolíkom, lenže v meste a mestskej rade dominovali evanjelici a oni nerešpektovali panovníkovo rozhodnutie a žiaden kostol nesprístupnili rímokatolíkom. Rímokatolíci pokračovali v snahe získať nejaký ich kostol a intervenovali u Leopolda I. (1640–1705) a ten v roku 1661 nariadil, aby bývalý karmelitánsky kostol a kláštor bol pridelený františkánom. Opäť evanjelici nerešpektovali panovníkovo rozhodnutie a nedovolili rímokatolíkom pôsobiť v ich vlastnom kostole. Zmenilo sa to až po desiatich rokoch (!), keď Prešov bol obsadený kráľovským vojskom a tak v roku 1671 mohli františkáni užívať kostol a kláštor. Františkáni, a teda rímokatolíci, teda prišli do kostola a kláštora v roku 1671 a prišli z Nižnej Šebestovej. Žiaľ, v roku 1679 všetci ôsmi františkáni zomreli na mor. Ďalší rehoľníci prišli až v roku 1682. Počas povstania Imricha Tökölyho bol Prešov opäť v rukách evanjelikov, konkrétne sa jedná o roky 1682–85. Nanešťastie, v roku 1682 kláštor a kostol boli poškodené. Tu sa zdroje líšia, niektoré uvádzajú, že sa konala iba „prestavba gotického kostola,“ iné, že „kostol a kláštor boli do základov zničené.“
Františkáni a ich podporovatelia mali silný záujem, aby zostali pôsobiť v Prešove, preto napriek všetkému potrebovali zrekonštruovať či postaviť kostol a kláštor. Prebiehalo to v etapách: začalo to v roku 1686 výstavbou nového kostola; potom v roku 1696 bola dokončená svätyňa a jedno krídlo konventu; v roku 1697 bola dokončená stavba kostola; v rokoch 1709–18 pokračovala baroková prestavba kostola; v roku 1727 bolo vybudované druhé krídlo; v roku 1733 tretie krídlo; a v roku 1734 štvrté krídlo.
Pôvodná stavba kostola zo XIV. storočia bola gotická. Nepochybné transformácie nastali v 70. rokoch XVII. storočia keď sa začala prestavba gotického kostola, hlavne presbytéria a lode kostola, kde medzi piliere boli pristavané bočné kaplnky. K priečeliu boli pristavané dve bočné veže. Zmenil sa pôdorys presbytéria, polygonálne obvodové múry ponechali, ale zaklenuli ich, dovnútra vstavali priečku a z polygónu vytvorili obdĺžnik. Výrazná prestavba kostola, hlavne zmena z gotickej do barokovej podoby sa diala v rokoch 1709–18 (menej často sa uvádzajú roky 1708–18), staviteľom bol Ján Tornyossi z Košíc a čo je neprehliadnuteľné pre predošlý príspevok, mecenášom bol barón Klobusiczky Ferencz. V roku 1734 bolo priečenie doplnené štyrmi pieskovcovými plastikami a v rokoch 1732–35 štukovou ornamentikou.
Za osobitnú zmienku stojí hlavný oltár. Pôvodný vytvoril František Strecius, pochádzal z roku 1732 a bolo na ňom 42 sôch rôznej veľkosti, uprostred tri hlavné sochy boli 12-ročný Ježiš, Panna Mária a samozrejme sv. Jozef, ktorý bol patrocíniom kostola. Žiaľ, v roku 1870 vznikol v chráme silný požiar, ktorý zničil časť interiéru, vrátane hlavného oltára. Výroba nového oltára bola drahá, preto františkáni sa rozhodli improvizovať a jeden z nich, Conradus Schwesztka (Konrád Švestka, 1833–1907) oltár jednoducho namaľoval na stenu. Vznikla úžasná ilúzia, tak dokonalá, že menej pozorný návštevník si nevšimne, že sa díva na dvojrozmernú maľbu oltára, nie na trojrozmerný fyzický predmet. Aby som bol úprimný, ja túto iluzívnu maľbu oceňujem väčšmi, než reálny oltár, lebo tak je majstrovsky prevedená! V jej strede sa už nachádza obraz Svätej rodiny od ostatne menovaného umelca.
