Chronogramy – a celkovo epigrafiká – nie sú zviazané iba s rímskokatolíckou cirkvou, ale pochopiteľne aj s inými cirkvami a neekleziastickým priestorom. Teraz uvediem epigrafikum nachádzajúce sa nad portálom prešovského evanjelického Chrámu Svätej Trojice.
※
„porta hæC. anno. IVbILæI. seMIseCVLarIs. pastorIs. sChWarzII. pIo. sensV. eCCLesIæ. eVangeLICæ. eperIessIensIs. InstaVrata.“
Kalkulácia chronogramu: M + C + C + C + C + C + C + L + L + L + L + W + V + V + V + V + V + I + I + I + I + I + I + I + I + I + I + I + I + I + I + I = 1850 (štandardný zápis v latinských čísliciach by bol MDCCCL). Pripomínam, že W sa kalkuluje ako V + V, teda má kvantitu 10.
Bodky nemajú interpunkčnú funkciu, ale dekoratívnu, no beztak esteticky pôsobia kontraproduktívne. Štandardizovaný latinský prepis epigrafika je takýto: „Porta haec anno iubilaei semisecularis pastoris Schwarzii pio sensu Ecclesiae Evangelicae Eperiessiensis instaurata.“
Preklad je takýto: „Táto brána v roku päťdesiatročného jubilea pastora Schwarza zbožným cítením Evanjelickej cirkvi prešovskej obnovená.“ Voľnejšie, lepšie čitateľné preklady by mohli byť: „Táto brána bola obnovená v roku pätdesiatročného jubilea pastora Schwarza zbožným zmýšľaním prešovskej Evanjelickej cirkvi,“ „Táto brána bola zreštaurovaná pri päťdesiatročnom jubileu pastora Schwarza, zásluhou zbožného cítenia prešovskej Evanjelickej cirkvi“ alebo dokonca „Tento vchod ho chrámu bol obnovený pri príležitosti 50. výročia pôsobenia pastora Schwarza, z úcty a v zbožnom duchu Evanjelickej cirkvi v Prešove.“
Zo štylistického hľadiska by časť „anno iubilaei semisecularis“ („v roku päťdesiatročného jubilea“) znela lepšie vo forme „occasione iubilaei semisecularis“ („pri príležitosti päťdesiatročného jubilea“); je predvídateľné, že autor inskripcie svoju formu zvolil s ohľadom na chronogram, lebo zaiste chcel vytvoriť takzvaný čistý chronogram (chronogramma purum, kde každá litera ktorá je súčasťou latinských čísloviek musí byť zvýraznená). Z gramatického hľadiska najproblematickejšou časťou je „pio sensu ecclesiae,“ v nej „pius sensus“ znamená niečo ako „zbožný cit,“ zbožné zmýšľanie/zmysel“ a v spojení „pio sensu Ecclesiae“ znamená „v zbožnom zmysle cirkvi,“ čo znie dosť neprirodzene. Pravdepodobne formulácia bola zvolená s ohľadom na potrebu istých chronogramových písmen, eventuálne môže ísť o dobovú alebo osobitú formuláciu. Neprehliadam ani to, že veta je eliptická, teda chýba v nej sloveso „est“ („je;“ príp. „erat,“ „fuit,“ čo je minulý čas).
Predmetný nápis sa nachádza na suprapotre hlavného vchodu do evanjelického Chrámu sv. Trojice v Prešove. Nepochádza z obdobia výstavby chrámu, ale z času rekonštrukcie. Epigrafikum má dĺžku okolo 2,9 metra a jeho geografická orientovanosť je 153° juhovýchodne.
※
Inskripcia sa nachádza na Chráme svätej Trojice v Prešove, konkrétne na Hlavnej ulici. Ekleziastická stavba má dĺžku 36, šírku 12, vnútornú výšku 13 a vonkajšiu 16 metrov. Chrám má zaujímavý osud, pripomína mi kyvadlo, ktoré sa hýbe raz tu, raz tam. Na tomto mieste stál rímskokatolícky kostol sv. Ladislava, používali ho maďarsky hovoriaci Prešovčania (nemecky hovoriaci používali Chrám sv. Mikuláša). Ten neskôr zanikol. Keď sa do Prešova dostalo evanjelické vierovyznanie, tak zabralo všetky kostoly, nemeckí veriaci navštevovali sv. Mikuláša, slovenskí veriaci sv. Jána Krstiteľa a maďarsky veriaci si postavili nový kostol južne od Slovenskej ulice. O trištvrte storočia maďarským veriacim už nepostačoval používaný kostol, tak si začali stavať spomínaný kostol Sv. Trojice na Hlavnej; v roku 1642 bol položený základný kameň a stavba bola dokončená v roku 1647. Po potlačení Vešeléniho povstania tento kostol, ako aj všetky ostatné, bol v roku 1671 odňatý evanjelikom a daný rímokatolíkom, konkrétne jezuitom. V roku 1672 po príchode kurucovských vojsk bol daný evanjelikom. Ale už koncom roku 1672 bol daný rímokatolíkom. Potom počas Tököliho povstania v roku 1682 bol daný evanjelikom. V roku 1686 bol daný rímokatolíkom. Počas Rákocziho povstania bol daný evanjelikom. V roku 1711 bol daný rímokatolíkom; pokiaľ kostol bol spravovaný rímokatolíkmi, tak vždy to bol rehoľný rád Jezuitov (stále 17 z nich sú pochovaní v krypte), ale oni boli zrušení v roku 1733 a tak kostol sa obecným majetkom, ale dlhšie obdobie nebol primerane využívaný. No a nakoniec, v roku 1784 bol daný evanjelikom, tí si ho spolu s priľahlou budovou kolégia odkúpili za 6.000 zlatých. Pokiaľ by som rátal aj predchodcu kostola, tak kostol bol 5 krát vo vlastníctve rímokatolíkov a 5 krát vo vlastníctve evanjelikov. A počas 41 rokov, od roku 1670 do roku 1711, keď bolo najturbulentnejšie obdobie, sa uskutočnilo 7 vlastníckych zmien, čo priemerne vychádza jedna zmena za menej než 6 rokov (Baník, Š.: Prešovské kostoly, subkap. Chrám Svätej Trojice, str. 50b–51a a 57b, In: Švorc, P. /ed./: Sprievodca po sakrálnych pamiatkach a cirkevnom živote Prešova, 1999). („Kyvadlový“ osud mal Chrám sv. Jána Krstiteľa, nazývaný gréckokatolícky, jeho majitelia boli až zo štyroch cirkví, konkrétne rímokatolíci /prví majitelia, rehoľná a diecézna správa, vrátane používania ako farského kostola/, evanjelici /dvakrát získali a dvakrát stratili/, gréckokatolíci /dvakrát získali, raz stratili a súčasní majitelia/ a pravoslávni /v rokoch 1950–68/ /Ibidem, subkap. Katedrálny chrám svätého Jána Krstiteľa, str. 58a–b/.)
Čo sa týka spomínaného pastora Schwarza, tak to bol Th. Dr. h. c. Mag. Johann Michael Schwarz. Narodil sa 16. júna 1774 v Kőszegu (dnešné Maďarsko) študoval na lýceu Šoproni, počas štúdií si privyrábal ako domáci učiteľ v obchodníckej rodine Linderger a práve táto rodina mu potom financovala štúdium na univerzitách vo Wittenbergu a Jene. Študoval hlavne teológiu, no čiastočne aj filosofiu (navštevoval prednášky Fichteho a Schellinga). Po smrti E. Hellera (1742–1800), farára prešovského nemeckého zboru ho v roku 1800 pozvali do Prešova za farára nemeckého zboru. V roku 1828 bol zvolený za seniora šiestich slobodných kráľovských miest a funkciu zastával do roku 1848, keď rezignoval pre vysoký vek, zdravotné ťažkosti a turbulentnú dobu. Po smrti superintendenta Jánosa Jozeffyho okolo roku 1848 bol záujem, aby sa uchádzal o funkciu biskupa, ale on to odmietol s ohľadom na vyššie zmienené dôvody. Ako kňaz bol nadmieru agilný a výborný kazateľ, bol známy aj mimo Prešova a blízkeho okolia, vrátane vyšších spoločenských kruhoch a na cirkevných fórach jeho názor mal silnú váhu. Pri príležitosti 50. výročia kňazského pôsobenia v Prešove, v roku 1850 mu nielen cirkevný zbor, ale aj inštitúcie a svetskí predstavitelia vyjadrili uznanie i vďaku a jedných z ďakovných darov bolo aj zrekonštruovanie portálu do kostola a umiestnenie pamätného nápisu s jeho menom a s chronogramom, ktorému som sa venoval vyššie. Jenská univerzita mu udelila čestný doktorát z teológie. V roku 1855, vo vysokom veku zanechal aktívnu službu v kostole. Okrem množstva kázni a príhovorov tiež publikoval 20 prác, najmä teologického obsahu, prevažne kázne (jubilejné a pohrebné), príležitostné cirkevné diela, náboženské úvahy a teologické diela, ako napríklad Pia desideria am Anfange der zweiten Hälfte des XIX. Jahrhunderts (Pobožné želania na začiatku druhej polovice XIX. storočia), Ein Wort über die Schulen, insbesondere über die Volksschulen aus dem Standpuncte der Religion (Slovo o školách, najmä o ľudových školách, z hľadiska náboženstva), Der Verfall der wahren Kirche Christi und nachlässige Erziehung der Kinder, als zwei Quellen der Verderbniss und des Unglücks der Menschheit (Úpadok pravej Kristovej cirkvi a zanedbaná výchova detí ako dva zdroje skazy a nešťastia ľudstva). Udržiaval a rozvíjal aj školstvo, teda kostolu priľahlé evanjelické kolégium, ktoré v 1. polovici XIX. storočia patrilo medzi najvýznamnejšie evanjelické školy v krajine; tam bol učiteľom a podporovateľom a počas jeho pôsobenia sa Prešov stal významným centom evanjelického života na území dnešného Slovenska. Honorárne bol nazývaný aj Simeon z Prešova (Der Simeon von Eperies). Zomrel 21. februára 1858. (K jeho životu a dielu pozri napr. Constant von Wurzbach: Biographisches Lexikon des Kaiserthums Oesterreich, 32. Theil, 1876, S. 299a–300a.)
