Počas prechádzok okolo historických budov ako sú kostoly, šľachtické sídla, sochy a súsošia, morové stĺpy, základné kamene a celkovo staršie stavby je možné si všimnúť pomerne nevšedné nápisy, takmer vždy sú písané v kapitálkach (nazývaná aj maiuskula alebo verzálky, teda veľké tlačené písmená), no evidentne nevšedné na nich je, že majú nejaké písmena, litery neprirodzene zvýraznené, často uprostred slov; zvýraznené litery sú väčšie a súčasne aj farebne odlíšené, napríklad zlatou alebo červenou farbou. Nápisy sú relatívne veľké, drvivú väčšinu možno čítať bez problémov z piatich metrov, niektoré aj z vyše desiatich. Na prvý pohľad to nedáva zmysel, aby zopár náhodných písmen, napríklad osem–dvanásť, zvlášť uprostred slov bolo zvýraznených, veď pokiaľ sa občas robí nejaké zvýraznenie, tak je to len prvé písmeno v odstavci, ako iniciála.
Litery nie sú zvýraznené z estetických dôvodov, ale jednoznačne z praktických. Nejde teda o dekoráciu, ide o skrytý letopočet. Ony konkrétne označujú rok zapísaný rímskymi číslicami! Takýto spôsob označovania roku sa nazýva chronogram. Chronogram je text rôznej dĺžky, od jedného slova až po niekoľko viet, no spravidla je jednou vetou. Slúži na vyjadrenie roku, ale – a to je pointa – rok v ňom nie je označený priamočiaro, napríklad rok 2026 nie je zapísaný ako MMXXVI, ale nepriamo, sofistikovane, ako keby tam bol zakódovaný.
Ak by som mal napísať slovníkovú definíciu chronogramu, mohla by byť napríklad takáto: »chronogram je text, v ktorom zvýraznené písmená predstavujú rímske číslice, ktorých súčet udáva rok.« Možno by bola didaktickejšie, pokiaľ by som okrem definície napísal aj výklad: »chronogram je text (spravidla v latinčine) variabilnej dĺžky (od jedného slova po vyše 10 slov, zvyčajne okolo 5–7 slov), umiestnený na reprezentatívnom mieste, v ktorom sú niektoré písmená zvýraznené (napr. veľkosťou alebo farbou). Tieto písmená zároveň predstavujú rímske číslice. Hodnoty rímskych číslic sa neskladajú podľa pravidiel rímskeho zápisu, ale sa bezpodmienečne sčítavajú, napríklad I a V dávajú hodnotu 6 (1 + 5) a X a L hodnotu 60 (10 + 50). Poradie číslic nie je rozhodujúce, pretože sa vždy iba sčítavajú. Výsledok udáva zakódovaný rok.«
Nápisy – formálnejšie nazývané aj Inskripcie a Epigrafy – sú takmer vždy v latinčine, aj keď občas môžu byť aj v národných jazykoch, ako nemčina a maďarčina, ale aj zriedkavé jazykové sústavy ako hebrejčina, gréčtina, pochopiteľne do úvahy prichádza aj slovenčina, aj keď som zatiaľ žiaden taký nápis nevidel.
Umiestnené sú na tých najpreprezentatívnejších miestach, v prípade stavieb hlavne na fasádach, v tympanónoch, v portáloch vchodov, v supraportách, v suprafenestrách; tiež sú detektovateľné na základných a pamätných kameňoch budov. Ak sa jedná o sochy, tak na podstavcoch sôch, prípadne kartušiach. Ak sa jedná o obrazy, tak buď priamo na maľbe alebo na kartušiach a banderolách. Môžu byť aj na úžitkových predmetoch značnej ceny a významu, napríklad na zvonoch, krstiteľniciach, orgánoch, vitrážach, či na portálovej opone v divadle. Tiež sú nájditeľné na minciach a medailách, či už vo forme legendy alebo kruhopisu. Možno sa s nimi stretnúť aj v knihách, najčastejšie v dedikácii (či už vytlačenej alebo vpísanej), v motte, v úvode, prípadne v závere. Ale nachádzať sa môžu aj na ostatných predmetoch a miestach celkovo je veľa možností, aj keď dnes – nanešťastie – sa takmer žiadna z nich nevyužíva.
Dátumom vzniku často evidentne spadajú do obdobia baroka, rokoka, klasicizmu a romantizmu, aj keď môžu pochádzať aj zo súčasnosti.
Post scriptum: Ako sa vám v blogu pozdáva perex?
