Franským kráľom v tomto období bol Chlothar II., Mladý. V letopisoch môžeme nájsť jeho meno písané aj ako Clothar, Clotaire, či Chlotochar, bol synom Chilpericha I. (±539–584) a jeho tretej manželky Fredegundy (543/550–597), narodil sa okolo roku 584, najprv bol od roku 584 bol kráľom Neustrie, od roku 613 celej Franskej ríše a zomrel v roku 629. Chlothar II. prvýkrát výraznejšie vstúpil do Eligiovho života, keď sa rozhodol pre zadanie objednávky na výrobu sebareprezentatívneho trónu, chcel totiž „kreslo, moderne vyrobené zo zlata a drahých kameňov“ (sellam urbane auro gemmisque fabricare; I.5.2-3) No kráľ mal problém nájsť zlatníka, ktorý by bol schopný urobiť trón, zlatníka, ktorý by bol súci to urobiť dobre aj po remeselnej stránke, ako kvalitnú prácu; aj po estetickej stránke, vizuálne príťažlivo; aj po etickej stránke, aby nebol podvedený.
Zlatníci mali dlhodobý problém z (ne)dôveryhodnoťou, aj samotný Eligiov životopisec spomína (I.5.12-15, .20-21), že títo remeselmíci-umelci boli obviňovaní, že do zlata primiešavali menejcenné kovy, tvrdili, že sa poroztrácalo viacej zlata, než bolo očakávané, hlavne tak, tým, že oheň počas tavenia spotreboval nejakú časť zlata, že ďalšia časť zlata sa stratila pri opracovávaní, plus si nárokovali zlaté piliny vzniknuvšie pri brúsení; vo všeobecnosti povedané, bolo náročné verifikovať čestnosť práce zlatníkov, hlavne ak predmet bol z dvoch rôznych kovov alebo kombináciou kovu a drahého kameňa, preto zadávateľ objednávky musel nájsť hodnoverného zlatníka, ktorému mohol dôverovať. V tejto súvislosti nemôžem nespomenúť vábnu i keď niekedy spochybňovanú príhodu ako Hierón II. Syrakúzsky podozrieval zlatníka z primiešania lacnejšieho striebra do zlata počas výroby koruny – čiže ho podozrieval z krádeže zlata – a požiadal o dobrozdanie Archiméda zo Syrakúz (Ἀρχιμήδης ὁ Συρακόσιος, ±287–±212); ten spočiatku nemohol prísť na neinvazívne preskúmanie, no keď sa počas jeho kúpania z vane vyliala voda, ktorú telom vytlačil, pochopil vzťah medzi objemom, hmotnosťou a vztlakovou silou a to mu umožnilo zistiť z akého materiálu bola koruna vyrobená a tým formuloval prvotnú verziu tzv. Archimédovho zákona („Κάθε σώμα που βυθίζεται μέσα σ᾽ ένα υγρό...“, to bolo novogrécky, pozri jeho starogrécky originál v Περὶ τῶν ἐπιπλεόντων σωμάτων) a z nadšenia nielenže vyskočil z vane, ale nahý vybehol na verejnosť kričiac᾽ to slávne ‚heuréka!, heuréka!‘ (εὕρηκα!, εὕρηκα!), čo v gréčtine znamená ‚našiel som!, našiel som!;‘ neskôr, po opadnutí iluminačnej a excitačnej fázy dokázal, že pri výrobe suspektnej koruny bolo do zlata tajne primiešané lacnejšie striebro, takže panovník bol okradnutý (deprehendit argenti in auro mixtionem et manifestum furtum redemptoris), ako to zaznamenal o také dve storočia neskôr Marcus Vitruvius v spise De Architectura (IX.Praef.9-12).
Král Chlothar II., Mladý teda hľadal zlatníka, ktorý by mu vyhotovil požadovaný trón. V tom čase Eligius už vyrobil niekoľko menších zákazok a možno, že medzi nimi boli aj nejaké väčšie – lebo zlatníckym novicom nebol –, no medzi nimi zaiste nebola taká prestížna zákázka ako kráľovský trón. Čo sa predchádzajúcich zákazok týka, zvládol ich výborne, jeho práca z ohľadom na kvalitu výrobku bola ozaj nadpriemerná, veď z remeselného, teda z technického hľadiska to bolo zvládnuté výborne, majster i zákazník mohli byť spokojní. Bolo to viac než dobré aj z ohľadom na estetický výzor, teda z umeleckej stránky, lebo netvoril spotrebný tovar, ale predmety, ktoré museli mať aj umeleckú kvalitu. A bolo to dobré aj z ohľadom na jeho čestnosť, lebo perfídne neokrádal zákazníkov o zlato a nemiešal ho s menej ušľachtilými kovmi. Bobo, terajší Eligiov patrón a supervizor, bol presvedčený, že Eligius zvládne túto kráľovskú zákazku a navrhol, aby sa na to podujal. Bobo navrhol kráľovi aby zákazku na trón zveril práve Eligiovi. Chlothar II. súhlasil a Eligiovi dal mu „veľké množstvo zlata“ (copiosam auri inpensam; I.5.9).
Eligius sa okamžite pustil do práce. Možno, ani nepredvídal, že toto bude kľúčová práca jeho života. Majstroval starostlivo, rýchlo, zodpovedne. Robil tak, aby všetci boli naňho hrdí – rodičia Eucherius a Terrigia, brat Alicius. jeho prvý majster Abbo, druhý majster a súčasný patrón Bobo, Všemohúci na nebesiach, cirkevná obec okolo neho, tiež aby sám nemal výhrady k práci, pochopiteľne robil i tak, aby zadávateľ objednávky, kráľ Chlothar II. bol spokojný. Eligius pracoval s absolútnou poctivosťou, dal by sa použiť novší výraz, že dodržiaval maximálnu stavovskú česť a povinnosť. Značilo to, že do roztaveného zlata neprimiešal menejhodnotný kov, nevyhováral sa, že plameň taviacej pece spálil nejakú časť zlata, ani si nenechával podpiľované a poodlamované zlomky, inými slovami povedané, neokrádal panovníka. Eligius pracoval, pracoval, pracoval... až z dodaného materiálu urobil hneď dva tróny! Áno, kráľ mu dal zlato na jeden trón, jeden trón aj očakával, no Eligius vďaka šikovnosti a čestnosti urobil hneď dvojicu trónov.
Kráľovi ich ukázal fígľom. Do paláca priviezol obidva tróny, no len jeden vystavil a druhý schoval. Kráľ prišiel a prezrel si vystavený trón. Bol spokojný; čo iba spokojný, kráľ bol nadšený z trónu, páčil sa mu vzhľad, remeselné prevedenie, elegantný výzor, považoval trón za reprezentatívny pre svoj majestát, skrátka kráľ bol šťastný zo všetkého a nariadil, aby Eligius dostal dobre zaplatené za svoje majstrovstvo (Coepit autem princeps mirari simul et efferri tantam operis eligantiam, iussitque ilico fabro tribuere mercedem laboris dignam; I.5.18-19). A tu, keď kráľ si myslel, že už je po všetkom, Eligius ho podržal, pokračoval v svojom šaľbiarstve a ukázal mu druhý trón. V rámci licentia pœtica možno tvrdiť, že Eligius povedal: „Pozri vznešený panovník... tu je aj druhý trón pre teba. Urobil som ho zo zlata, ktoré si mi dal. Mohol som ťa oklamať a do zlata primiešať nejaký iný kov, mohol som tvrdiť, že v peci sa spálilo primnoho zlata, mohol som si nechať piliny, či zlomky, tak ako to robia ostatní, mohol som si to zlato nechať, no ja som to neurobil. Všetko čo si mi dal v kove, dávam ti naspäť v trónoch. Neokradol som ťa ani o toľko zlata, čo by sa zmestilo za necht.“ (Vita Eligii je v tomto striedmejšia a tvrdí, že Eligius povedal iba jednu formálnejšiu vetu: „Urobil som tento kus... zo zlata, ktoré som mohol stratiť nedbanlivosťou.“, „Quod superfuit... ex auro ne neglegens perderem, huic opere abtavi.“ I.5.21-22)
Kráľ bol o(c)hromený! Bolo to nečakané... Dačo neslýchané! Zaskočilo ho to... neočakával takúto čestnosť, ktorá navyše bola podčiarknutá remeselnou bravúrnosťou... Keď ho prešiel úžas, Eligiov počin okomentoval slovami, že od tejto chvíle bude jeho život a kariéra postupovať vyššie a vyššie (presnejšie povedal „Ex hoc iam... etiam in maximis credi poteris“; I.5.3-4). Následne Eligius urobil niekoľko zákazok, všetky majú spoločnú nadpriemernú kvalitu prevedenia, zručnosť, vynachádzavosť, krásu, obojstranne výhodnú zmluvu a stavovskú čestnosť, narozdiel od iných zlatníkov. (To, že mnohí zlatníci nepracovali čestne by sa dalo vydedukovať aj z toho, že kráľ dal na trón omnoho viacej zlata než bolo potrebné a že po zhliadnutí prvého trónu nepredpokladal, že by sa malo zvýšiť zlato.)
Príhodu s dvoma trónmi namiesto jedného si kráľ a jeho dvorania museli nadobro pamätať. Pozatým sa stala obligatórnou časťou hádam všetkých Eligiových hagiografií a biografií a tiež bola niekoľkokrát zobrazená vo výtvarnom umení. Ponechávam stranou, že príhoda má isté znaky fantastickosti a nižšej hodnovernosti, sám som voči tejto príhode trochu skepticky, no obdobné udalosti hagiografickom žánri nie sú zriedkavé, inými slovami povedané, v niektorých svätoživotopisoch ‚slýchame aj neslýchané veci,‘ ako som neraz pobadal. Eligiov počin, vyrobenie dvoch nádherných trónov namiesto očakávaného jedného, urobilo na kráľa bezprecedentný dojem a týmto počinom si získal nedozernú priazeň a dôveru kráľa, zabezpečilo mu to budúcnosť, zaistilo mu to ďalšie zákazky, rešpekt, slávu, popularitu a hodnovernosť. To všetko získal nie len u panovníka, ale aj medzi vplyvnými mužni v kráľovstve a v cirkvi. Jeho reputácia expandovala, táto príhoda sa ďalej šírila verbálnym podaním v kráľovstve. Pred výrobou dvoch trónoch a hlavne po ich výrobe v nasledujúcich rokoch Eligius vyrobil množstvo zlatníckych veci, ktoré boli nádherné a zapamätaniahodné, avšak žiadna z nich ani nevstúpila do povedomia tak výrazne ako dva tróny, žiadna jeho zlatnícka práca im v oral history ani nekonkuruje, čo je škoda, lebo mnohé jeho práce boli excelentné.
Výroba dvoch trónov namiesto očakávaného jedného môže byť chápaná ako symptomatická pre Eligia a dajú sa v nej nájsť zaujímavé tesnopisné posolstvá. V príhode sa ukázala jeho čestnosť, dôkladnosť, snaha o najvyšší možný výsledok, zodpovednosť, kreativita, maximalizmus, perfekcionalizmus, vysoká kvalita práce, absolútna morálka, ceremonializmus a theatrologizmus. Dva tróny ako keby indikovali ‚dvojnásobnosť‘ a ‚maximalizáciu‘ v zmysle dvojnásobná/maximálna práca, dvojnásobné/maximálne majstrovstvo, dvojnásobná/maximálna morálka, dvojnásobná/maximálna zbožnosť. Toto všetko ho bude sprevádzať po celý ďalší život a v každej udalosti ktorá bude následne spomínaná v Biografii nájdeme temer všetko z toho, ak nie rovno všetko.
I keď nie každý musí akceptovať symbolicko-alegorický výklad, Eligius ako keby dvoma trónmi podvedome naznačoval rozdelenosť na dve časti; tak ako zlato rozdelil na dva časti a z každej vyhotovil plnohodnotný trón, tak aj jeho život je úspešne rozdelený na dve časti, na pozemskú časť ktorá je vymedzená záležitosťami ako práca a na spirituálnu časť, ktorá je vymedzená modlitbou a cnosťami; jedna časť je v dielni, druhá časť je všade, teda v chráme či kláštore. Rozdelenosť na dve zložky je aj v tom, že ako človek bol činný aj v oblasti remesla aj v oblasti náboženstva; ako zlatník bol činný aj v oblasti techniky, aj v oblasti umenia. Dosť dlhý čas žil takýto duálny život, ako keby sedel na dvoch trónoch, aj na svetskom, ktorým bola práca zlatníka, aj na duchovnom, ktorým bol oddaný život kresťana; no nedalo sa dlho sedieť na dvoch miestach či presedávať z jedného na druhé a tak si musel vybrať a on pokračoval len v jednom smere, v kňazskom a biskupskom. No i ako duchovná osoba Eligius ďalej pokračoval v koncepte dvoch trónov, jedným trónom bola materiálna práca, napríklad budovanie kostolov a finančné zabezpečovanie kláštorov, druhým trónom bola spirituálna práca, napríklad vysvetľovanie Biblie a exorcizmus.
Pri pohľade na celý Eligiov život sa ozaj zdá, ako keby bol človekom dvoch trónov. Preto som trochu konsternovaný, že ako svätec nie je ikonograficky zobrazovaný s dvoma trónmi (príp. s dvoma kladivami, s dvoma nákovami alebo s čímkoľvek zdvojeným), nakoľko opravdivo si myslím, že platí: Eligius = svätec dvoch trónov.
