Výroba dvoch kresiel/trónov namiesto očakávaného jedného je ikonickou udalosťou v Eligiovom živote a vyskytuje sa ako nefakultatívna informácia hádam v každej z nemnohých biografii. Pri pohľade do rôznych životopisov a na obrazy však zbadáme, že sa tvrdia dve rôzne veci čo Eligius vyrobil: niekedy sa uvádza že to bolo ‚kreslo (príp. trón, ktorý sa používal v paláci),‘ inokedy, že to bolo ‚sedlo (na koňa; tj. konské sedlo, ktoré sa používalo vonku na jazdenie).‘ Rozdiel medzi ‚kreslom‘ a ‚trónom‘ nie je výrazný, preto nie je účelné sa tomu venovať, obidve označenia možno považovať za nolens-volens synonymné. Avšak rozdiel medzi ‚kreslom/trónom‘ na jednej strane a ‚sedlom (na koňa)‘ na druhej strane je diametrálny, plus je to súčasť kľúčovej epizódy v jeho živote, možno je to jedinou udalosťou ktorú si mnohí z jeho života zapamätajú, takže bolo by vhodné to bližšie analyzovať. V latinských origináloch publikovaných v Patrologii Latina (str. 483A1) a v Monumenta Germaniae... (str. I.5.2) je použité „rex sellam urbane auro gemmisque;“ v McNavarovej preklade je použité „chair urbanely made with gold and gems“ (str. 142); v Lives of the... Saints napísaných Butlerom je použité slovo „chair of state adorned with gold and precious stones. ...chairs or thrones“ (Dec. 1); v latinskej Legenda aurea napísanej J. de Voraginom je uvedené „sellam de auro et argento faceret“ (CCXXXIX./210. kap, str. 952); v The Golden Legend, tu mienim Caxtonov preklad Voraginovho diela do angličtiny, je použité slovo „saddle of gold and precious stones“ (Vol. III, str. 120); Pere Nunyes vytvoril šesť Eligiových malieb na oltár a jedna z nich explicitne zobrazuje „jazdecké sedlo,“ dielo je známe ako Pesatge de les selles davant del rei Clotari II (1526–29, Museum Nacional d᾽Art de Catalunya, Barcelona); okrem toho by som mohol excerpovať 10+ ďalších zdrojov, no súčasný výber je dostatočný.
Ukazuje sa, že vo všetkých troch latinských textoch (dva krát Audoinovo dielo a jeden krát autorský text de Voragina) je použité len jedno-jediné slovo a to „sella,“ resp. jeho gramatický tvar (‚sellam‘ je akuzatív singuláru, v prvej deklinácii), naproti tomu v anglických textoch sú použité dva rozdielne slová a to „chair“ a „saddle,“ to prvé slovo znamená „kreslo,“ „trón,“ to druhé slovo znamená „sedlo (na koňa),“ „jazdecké sedlo.“ Ako došlo k tomu, že latinské slovo „sella“ sa v anglických textoch prekladá dvoma odlišnými spôsobmi, aj ako „kreslo,“ aj ako „sedlo (na koňa)“? Nuž latinčina sa aktívne používala niekoľko storočí (podľa jedného počítania dvaapoltisícročia), bola v styku s mnohými inými jazykmi, dialektami a nárečiami, rovnako bola v styku s inými kultúrami až sa z nej stal polysémantický jazyk, presne tak ako sa stal aj z gréčtiny. Samotné latinské slovo „sella“ má viacero významov, hlavným je „sedadlo, stolička, lavica,“ no má aj iné, menej frekventované významy a jeden z nich je „sedadlo (na koňa,“ resp. „jazdecké sedlo“ (por. napr. Lewis & Short: A Latin Dictionary. Oxford: Clarendon Press, 1. vyd. 1879, impression 1984, sub voce „sella,“ s. 1663b). Vulgata poskytuje dobrý príklad na obidve použitia slova „sella,“ viz. „a každý z nich si priniesol sedadlá, ktoré si rozostavili“ (et a singulis sellae prolatae sunt et posiate; 2Mac 14.21) versus „nech privedú koňa, na ktorom kráľ jazdieva, nech mu vložia na hlavu kráľovskú korunu“ (inponi super equum qui de sella regis est et accipere regium diadema super caput suum; Esth 6.8). A to je odpoveď na to prečo sa v textoch a obrazoch raz nachádzalo „sedadlo/trón“ a raz „konské sedlo“ – jednoducho v latinčine slovo „sella“ malo dva významy, jednalo o homonymá a dalo sa to preložiť dvoma spôsobmi.
Očakávateľne vzniká otázka, ktorý preklad je správnejší. Nuž, Eligius bol zlatník a v tom čase pracoval pod vedením iného zlatníka, takže jeho zákazka musela byť zlatnícka a nie kožiarska či sedlárska. Síce nedá sa úplne vylúčiť, že Chlothar II. mohol chcieť vlastniť jazdecké sedlo z kovu, ale nie je to pravdepodobné, lebo je to nepohodlné a bolo to nezvyklé, prípadne mohol chcieť na koženom jazdeckom sedle nejakú časť z kovu, no rovnako je to nezvyklé. Iným bodom pre správny preklad je uvedomenie si, že hlavný význam slova „sella“ je jednoznačne „kreslo,“ naproti tomu význam „sedlo (na koňa)“ je zriedkavejší. Preto na základe toho s veľmi vysokou pravdepodobnosťou tvrdím, že Eligius vyrobil „kreslo“ a nie „jazdecké sedlo.“ To, že Eligius vyrobil kreslá a nie jazdecké sedlá bol prevládajúci variant, takto tomu rozumela aj väčšina spisovateľov, maliarov, kňazov, zlatníkov a čitateľov, tak tomu rozumeli od VII. storočia, potom od konca XV. storočia sa to kontaminovalo, keď William Caxton z latinčiny preložil Voraginovu Legenda aurea do angličtiny a vydal ju pod názvom The Golden Legend, no v súčasnosti väčšina alebo takmer všetci tomu rozumejú tak, že Eligius vyrábal kreslo a nie jazdecké sedlo.
Fakt s prekladom slova „sella“ a zmena z „trónu“ na jazdecké „sedlo“ môže zreteľne predostierať ako niekedy informácie metamorfózovali a vznikali rôzne varianty, nepresnosti, ba sporadicky až omyly a nezmysly. Je perfektnou ukážkou ako dochádza k posunu významu, ba až zmenám a takto vznikali nedorozumenia, zveličenia, verzie, zmeny z nevedomosti, zmeny zo zámeru, fámy, legendy, propagandy, hoaxy, nezmysly, omyly, fabulácie, klamstvá a alternatívnosti. Tak dôveryhodnosť sa znižuje a podozieravosť sa zvyšuje. Príhoda ukazuje, ako naše poznanie je neisté, ako závisí na jazyku; ukazuje ako pri prechode z jedného jazyka do druhého alebo pri prechode z jednej kultúry do druhej sa môže zmeniť; ukazuje ako môžu vznikať významové posuny, nedorozumenia, ba až dezinterpretácie; ukazuje, že si môžeme byť istí tak akurát s tým, že s máločím si môžeme byť istí. Táto príhoda nás školí v neistote, skromnosti, flexibilite, pluralite, učí nás používať viaceré zdroje a od seba nezávislé zdroje; učí nás, že sa musíme stále učiť; edukuje nás v používaní čo najvyšších akademických štandardov a vedeckých postupov. Kvôli rozdielnemu jazyku a rozdielnej kultúre máme problém pochopiť mnohé veci z iných jazykov a kultúr. Dobrým príkladom je filosofia: my nachádzajúci sa v XXI. storočí a stojaci na podklade židovsko-rímsko-kresťanskej civilizácie máme napríklad ťažkosti s autentickým pochopením starogréckej filosofie Platóna, či staročínskej filosofie Konfucia. Iným príkladom je kresťanstvo: Veľkú schizmu z roku 1054 medzi dnešnou Rímskokatolíckou cirkvou a dnešnou Pravoslávnou cirkvou by aspoň čiastočne mohol vysvetliť rozdielny jazyk a rozdielne kultúrne podložie v ktorých sa nachádzali. Rozvinutie vyššie uvedených tvrdení možno nájsť v mnohých školách hermeneutiky a exegézy, osobitne menujem Hansa-Georga Gadamera a Umberta Eca, nevynechávajúc ani Sapir-Whorfovú hypotézu.
Problém prekladu slova ‚sella‘ v Eligiovom živote nie je ani zďaleka jedinou udalosťou z minulosti keď niečo bolo neadekvátne preložené a tak vzniklo nedorozumenie. Ako príklad uvediem slávnu sochu Mojžiša (Mosè), určenú ako náhrobok pápeža Júliusa II., vytvorenú fenomenálnym Michelangelom Buonarrotim okolo rokov 1513–15. Michelangelov Mojžiš má na hlave malé rohy – áno rohy – a pôsobí to prinajmenšom paradoxne, ak nechcem použiť menej zdvorilé označenia. Vysvetľuje sa to tak, že Michelangelo pri tvorbe Mojžiša vychádzal z opisu v Biblii, konkrétne z latinského prekladu známeho ako Vulgata urobeného Hieronýmom (342/349–420). Hieronýmus pri preklade knihy Exodus mal pred sebou hebrejský text „וַיְהִי, בְּרֶדֶת מֹשֶׁה מֵהַר סִינַי, וּשְׁנֵי לֻחֹת הָעֵדֻת בְּיַד-מֹשֶׁה, בְּרִדְתּוֹ מִן-הָהָר; וּמֹשֶׁה לֹא-יָדַע, כִּי קָרַן עוֹר פָּנָיו--בְּדַבְּרוֹ אִתּוֹ“, ktorý preložil ako „cumque descenderet Moses de monte Sinai tenebat duas tabulas testimonii et ignorabat quod cornuta esset facies sua ex consortio sermonis Dei“, po slovensky je to „keď Mojžis schádzal z vrchu Sinai, držal tve tabule svedectva (tj. Desatoro Božích prikázaní) a nevedel, že po rozhovore s Bohom jeho tvár bola rohatá“ (34.29; vo všetkých troch prípadoch kurzíva je doplnená mnou). Vo verši .29 bolo použité slovo „cornuta,“ v preklade ako „rohatá,“ krátko na to, vo veršoch .30 a .35 je použitý gramatický tvar „cornutam“ v rovnakom zmysle, čiže informácia o rohoch, resp. rohatej hlave je tam až tri krát. Slovo ‚cornūtus‘ je prekladom hebrejského slova ‚ןקָרַ‘ (qāran), ktoré je založené v lingvistickom koreni slova ‚קֶרֶן‘ (qeren), ktoré často znamaná ‚roh.‘ Avšak v súčasnosti sa slovo ‚ןרַקָ‘ (qāran), prekladá ako ‚žiariť,‘ takže preklad 29. verša v Knihe Exodus by mal znieť, že „jeho tvár žiarila“ a nie že „bola rohatá.“ Niektorí tvrdia, že Hieronymus túto pasáž preložil zle, iní tvrdia, že to preložil dobre, len bol zle pochopený, keďže na iných miestach, hlavne v Komentáry ku Ezechielovi tvrdil, že ‚ןקָרַ‘ (qāran) je metaforou pre ‚žiariaci.‘ Okrem Hieronýmovho/Michelangelovho Mojžiša sa dajú nájsť myriady príkladov na záludnosti prekladu. Navyše, aby to nebolo málo, problémom nie len samotný preklad, ale problémom je aj následný výklad textu, teda jeho interpretácia, napríklad čo chápať doslovne, čo metaforicky, čo alegoricky, kde sú hranice medzi jednotlivými prístupmi, čo je ironicky, čo je zveličene, ako nájsť kritéria na výber metódy a čo nás oprávňuje pracovať určitou metodológiou. (Príklady na dve ostatné vety: Ozaj Eva a Adam v rajskej záhrade jedli jablko? [Gn 2.16–3.13]. Verš z Danteho Inferna „Lasciate ogni speranza, voi ch᾽entrate.“ J. Vrchlický preložil ako „nech naděje, čí noha se sem šine!“, avšak O.F. Babler to preložil opačne „Kdo vchází mnou ať naděje se zhostí!“ [III.9]. Je možné niektoré Shakespearové Sonety naznačujúce homoerotickú lásku chápať ako autobiografické vyjadrenie Shakespearovej bisexuality? [XIII, XX, LIII, CIV].) Uzatváram to tým, že informácia o Michelangelovom Mojžišovi bola odbočkou a ďalšie skúmanie by bolo odbočkou odbočky, takže v ňom nepokračujem, iba redundantne poukazujem na to, že pri prepisoch, pri prekladoch a pri výkladoch niekedy môže dôjsť k interpretačným posunom, niekedy dokonca až k fundamentálnym zmenám.
