Minulý týždeň som publikoval recenziu na predstavenie Márie Stuartovej od Friedricha Schillera & Roberta Ickeho, v réžii Matúša Bachyneca, dramaturgii Martiny Mašlárovej, kde v hlavných roliach sa predstavila Jana Evelley & Slavomíra Fulínová a uvádzané to bolo v Divadle Jonáša Záborského v Prešove (pozri predmetný blog pod názvom Mária Stuartová Záborská, dostupný tu: https://blog.sme.sk/martinbaca/kultura/maria-stuartova-zaborska). Pracovná verzia recenzie pozostávala z dvoch časti, v prvej časti bol opis histórie písaný encyklopedickým a pomerne suchopárnym štýlom a v druhej bola samotná recenzia písaná akademickým štýlom. Pracovná verzia bola veľmi dlhá, mala takmer 14 normostrán, a bola nesúrodá, aj témou aj štýlom, zjavne pôsobila ako dve heterodoxné bibliografické jednotky. Preto som ju rozdelil na dve časti, najprv som publikoval samotnú recenziu, ktorá mala vyše 8 normostrán; a teraz publikujem opis histórie, ten mal v pracovnej verzii takmer 6 normostrán, v predkladanej má okolo 20 normostrán.
※
Kvôli čo najlepšiemu pochopeniu tragédie Mary Stuart je potrebné poznať reálie koinciduujúce s hrou. Keďže anglická historiografia nemusí byť každému primerane známa, tak uvediem základné fakty, vzťahy a naznačím hodnotenia; podotýkam, že toto je len stručný opis tých častí historiografie, ktoré majú priamy alebo nepriamy súvis s hrou a sú dôležité pre jej pochopenie. Rozsah zodpovedá obsiahlejšiemu encyklopedickému heslu, štýl mu odpovedá iba parciálne.
Henry VIII. Tudor
Henry VII. (1457–1509), bol rímokatolík a zakladateľ Tudorovskej dynastie. Mal 7 detí, toho 3 synov. Arthur, najstarší syn bol ženatý s Catherine of Aragon, no ešte pred nástupom na trón zomrel a tak na miesto dediča a panovníka nastúpil jeho brat Henry VIII. Ten žil v rokoch 1491–1547 a panovníkom bol v rokoch 1509–1547. Práve on narobil veľa zmätenosti v Anglicku v 1. polovici XVI. storočia, no prenieslo sa to aj do nasledujúceho obdobia.
Henry VIII. sa v roku 1509 oženil s Catherine of Aragon (1485–1536) a bola to vdova po jeho staršom bratovi, Arthurovi. Keďže sa jednalo o jeho švagrinú, museli žiadať dišpenz od pápeža a tvrdili, že prvé manželstvo bolo nenaplnené (nedošlo ku consummatio matrimoni, terminus technicus znamená, že nedošlo k sexuálnému spojeniu medzi manželmi, trochu nepresne povedané, že Catherine bola stále pannou). Dišpenz získali. Narodilo sa im 6 detí, z nich dospelosti sa dožilo iba jedno, podľa vtedajšieho nazerania „iba“ dcéra Mary (1516–1558), neskoršia kráľovná. Henry sa obával, že nebude mať mužského dediča, preto hľadal spôsob ako sa vysporiadať so situáciou. Henrychov rozvod podľa rímskokatolíckeho práva bol nemožný, no bola možnosť anulovania, zneplatnenia manželstva. Henry VIII. požiadal o anulovanie pápeža a tvrdil, že po uzatvorení manželstva prišiel na to, že prvé manželstvo Catherine bolo naplnené, konzumované (teda, že Catherine už mala sex s prvým manželom), čo znamenalo, že jej druhé manželstvo s Henrym je neplatné. Pre komplexnosť uvádzam, že Henry o anulovanie manželstva žiadal 18 rokov po svadbe (až po 18-tich rokoch si všimol, že Catherine nevstupovala do manželstva ako panna, resp. až po 18-tch rokoch mu to začalo prekážať), plus žiadal anuláciu až vtedy, keď bolo jasné, že nebude mať mužského potomka, plus v roku 1525 alebo 1526 Henry sa zaľúbil do Anne Boleyn a o anulovanie žiadal v roku v roku 1527. Pápež odmietol anulovať manželstvo. Henry sa nevzdal a požiadal miestnu cirkev v Anglicku o vyhlásenie anulácie a oni pod nátlakom anulovali prvé manželstvo v máji 1533. Catherine of Aragon pre mnohých zomrela podozrivou smrťou, lebo na srdci mala akýsi výrastok, preto sa predokladalo, že bola otrávená buď Henrychom alebo jeho vtedajšou manželkou, no dnes sa zdá, že sa pravdepodobne jednalo o rakovinu a teda zomrela z prirodzených dôvodov.
Henry VIII. mal počas manželstiev aj milenky a s ďalšími ženami flirtoval. Zo všetkých mileniek je nutné spomenúť Elizabeth Blount (1498/1502–1540). Bola jeho milenkou zhruba v rokoch 1514–1519, teda počas trvania manželstva s Catherine of Aragon a navyše mali spolu dieťa, nemanželského syna menom Henry FitzRoy, Duke of Richmond and Somerset. Ten sa narodil v lete roku 1519, dostal priezvisko FitzRoy, v anglonormánskom jazyku FitzRoy znamená Syn Kráľa, čiže Henry VIII. aj menom verejne oznamoval, že je to jeho syn. FitzRoy bol neskôr menovaný vojvodom z Richmondu a Somerset, čo naznačovalo, že Henry VIII. uvažoval jeho legitimizácii, pokiaľ by mu Catherine of Aragon neporodila syna. Keď Henry VIII. začal proces anulovania manželstva s Catherine of Aragon jeden z návrhov bol, aby sa FitzRoy oženil s nevlastnou sestrou Mary a pápež bol ochotný udeliť výnimku, lebo týmto by mohol odradiť Henrycha od opustenia manželky. Nakoniec sa FitzRoy oženil s Mary Howard, manželstvo zostalo bezdetné a FitzRoy zomrel v roku 1536 na pľúcne ochorenie. Henry VIII. skoro po narodení FitzRoya ukončil pomer s Elizabeth Blount, jeho matkou, tá sa následne vydala do dohodnutého manželstva, narodili sa im tri deti a zomrela asi na tuberkulózu.
Druhou manželkou Henryho VIII. bola Anne Boleyn (1501/07–1536). Vtedy ešte prvá manželka žila, pričom svadby s Boleyn mal hneď dve, v novembri 1532 a v januári 1533, prvá bola tajným obradom, druhá oficiálnym. Až v máji 1533, teda štyri mesiace po svadbe, bolo anulované jeho prvé manželstvo. Z druhého manželstva sa mu po 10–8 mesiacoch od svadieb narodila dcéra Elizabeth (1533–1603), tiež neskoršia kráľovná, následne sa im narodili 3 ďalšie deti, ktoré skoro zomreli. Pápež trval na tom, že prvé manželstvo je stále platné, no kráľ trval na opaku a navyše sa mocensky snažil na svoju stranu získať šľachtu, duchovenstvo a každého poddaného. To viedlo najsamprv k treniciam, ochladnutiu vzťahov s Rímom a pokračovalo to Henrychovou exkomunikáciou, skonštruovaním vlastnej cirkvi nezávislej od Ríma, zakázaniu rímskokatolíckej cirkvi, povinným a násilným konverziám, prenasledovaniu rímokatolíkov, mučeniam a popravám. Na začiatku kráľ bojoval za druhú manželku, ale nakoniec – paradoxne – ju dal popraviť! Dôvodom bolo neporodenie chlapca-dediča a Henryho nadviazanie vzťahu opäť s ďalšou ženou.
Jeden deň po poprave druhej manželky sa Henry zasnúbil s nastávajúcou treťou manželkou, ktorou bola Jane Seymour (1507/08–1537) a svadbu mali 11 dní po poprave druhej manželky. Z manželstva sa narodilo iba jedno dieťa, syn Edward (1537–1553), tiež neskorší kráľ. Jane zomrela niekoľko dní po jeho narodení na popôrodné komplikácie.
Štvrtou manželkou bola Anne of Cleves (1515–1557). Zobrali sa v roku 1540, no Henryho nepriťahovala a zrejme manželstvo nikdy nebolo naplnené. Henry jej navrhol anulovanie manželstva, najprv s tým nesúhlasila, lebo to považovala za urážku, no skoro si uvedomila, že by tiež mohla byť sťatá a tak s tým súhlasila. Manželstvo trvalo pol roka a deti nemali. Po rozvode mala mnoho milencov a nakoniec zomrela asi na rakovinu. Piatou manželkou bola Catherine Howard (±1523–1542), sesternica Anny Boleynovej. Zobrali sa v roku 1540, manželstvo bolo bezdetné, počas neho bola obvinená z mimomanželských vzťahov a nakoniec bola popravená. Šiestou, poslednou manželkou bola Catherine Parr (1512–1548), už bola dvojnásobnou vdovou, zosobášili sa v roku 1543, deti nemali a manželstvo vydržalo až do Henrychovho úmrtia v roku 1547.
Sumatívne Henry bol ženatý šesť krát, dve manželky dal popraviť a dospelosti sa dožili tri jeho deti, dcéry Mary a Elizabeth a syn Edward, všetko neskorší britskí monarchovia. Doplním – vzhľadom na to, že mnoho ľudí nie len z Tudorovskej dynastie zomierali násilnou smrťou – že Henrych VIII. zomrel na následky dlhodobého zhoršovania zdravotného stavu, teda jednalo sa o prirodzenú smrť.
Vzťah Henryho, toho mena Ôsmeho k manželstvu nebol jediným kardinálnym problémom, lebo s tým bol paralelný druhý problém, ktorým bolo náboženstvo. Počas prvého manželstva sa usiloval o anulovanie manželstva (odvolával sa na starozákonnú knihu Leviticus, 20.21, por. „Muž, ktorý si vezme za manželku ženu svojho brata: je to ohavnosť, odkryl nahotu svojho brata, zomrú bezdetní,“ „וְאִ֗ישׁ אֲשֶׁ֥ר יִקַּ֛ח אֶת־אֵ֥שֶׁת אָחִ֖יו נִדָּ֣ה הִ֑וא עֶרְוַ֥ת אָחִ֛יו גִּלָּ֖ה עֲרִירִ֥ים יִֽהְיֽוּ:“). Ale Henrychovi sa nedarilo dosiahnuť nulitu manželstva. Preto sa rozhodol ignorovať cirkevné zákony a pápeža ako ich reprezentanta. Keďže sa odmietol podriadiť cirkevným zákonom platným pre každého, pápež Clemens VII. ho v roku 1533 verejne varoval a pohrozil mu exkomunikáciou a následne pápež Paulus III. ho v roku 1538 definitívne exkomunikoval. Henry zlé vzťahy s katolíckou cirkvou riešil šalamúnsky, ak sa niečo nedalo v jednej cirkvi, tak si vytvoril novú cirkev, kde sa to bude dať, čiže si založil vlastnú cirkev. Najsamprv si vybral poskokov, ktorí mali dostatočne flexibilnú morálku a s ich pomocou boli určené také pravidlá, aké vyhovovali jeho rozmarom a potrebám.
Nástupníctvo po Henrychovi VIII.
Okrem amorálneho postoja k manželstvu a rebelského vzťahu k rímskokatolíckej cirkvi to bol ešte jeden fundamentálny problém Henrycha VIII: keďže mal viacero manželstiev a viacero detí a navyše v boli Anglicku de facto dve cirkvi, bolo potrebné určiť legitímneho panovníka. Tak ako sa obmieňali Henrychové manželky, tak sa aj obmieňali zákony určujúce následníka trónu. Najsamprv zákon za nástupníčku určil Elizabeth a za nelegitímnu a vylúčenú z nástupníctva označil Mary (First Succession Act, 25 Hen. 8. c. 22, z r. 1533/1534); potom druhý zákon z nástupníctva vylúčil obidve, Mary aj Elizabeth, no v tom čase ešte nemal žiadneho potomka, tak mal právo si ho vybrať úradným dokumentom; následne sa mu narodil Edward a práve jeho plánoval ako nástupcu (Second Succession Act, 28 Hen. 8. c. 7 z r. 1536); a nakoniec tretí zákon na prvé miesto v línii nástupníctva oficiálne dal Edwarda, no súčasne do línie vrátil Mary a Elizabeth, plus pred nich dal potenciálne deti Edwarda a Henrycha (Succession to the Crown Act 1543, resp. Third Succession Act, 35 Hen. 8. c. 1, z r. 1543/1544).
Na základe spomenutého zákona po smrti Henrycha VIIIi na jeho miesto nastúpil jediný syn, Edward VI. (1537–1553), ktorého mal s treťou manželkou, Jane Seymour. Vierovyznaním bol tiež anglikánom. Kráľom sa stal ako 9-ročný v roku 1547, preto vládu zaňho museli prevziať regenti. Jeho druhý regent John Dudley ho primäl, aby zmenil následníctvo výslovne určené Henrychom VIII. a vylúčil z neho nevlastné sestry Mary a Elizabeth a za svoju nasledovníčku menoval Jane Grey (1536/1537–1554). Jane Grey bola dcérou Edwardovej sesternice, Frances Grey, rodenej Brandon, pravnučkou Henrycha VII, praneterou Henrycha VIII. a – čo je najdôležitejšie – Jane Grey bola aj súčasne nevestou regenta Dudleya. Krátko na to Edward VI. zomrel prirodzenou smrťou vo veku necelých 16 rokov.
Po jeho smrti vládu sa pokúsila prevziať Jane Grey (1536/1537–1554), ktorá bola určená ako nasledovníčka kráľom Edwardom VI. Bola prehlásená za kráľovnú. Bola anglikánkou, rovnako ako Edward VI. a Henry VIII. Avšak krátko na to sa Mary, dcére Henrycha VIII. a prvej manželky Catharine of Aragon, podarilo získať podporu, triumfálne dorazila do Londýna, ona bola prehlásená za kráľovnú, neskôr aj parlament ju potvrdil ako kráľovnú a súčasne odvolal Greyovej prehlásenie za kráľovnú. Jane Grey vláda trvala púhych 9 dní (podľa iného počítania 13 dní), avšak mnohí ju nepovažujú za reálne panujúcu kráľovnú, nakoniec bola odsúdená a vo veku 17–18 rokov aj popravená. Deti nemala.
Mary I. Tudor (1516–1558) vládla v Anglicku v rokoch 1553–1558. (Táto Mária nevystupuje v hre Mária Stuartová od F. Schillera & R. Icka.) Bola dcérou Henrycha VIII. a pochádzala z jeho prvého manželstva s Catherinou of Aragon. Ona naopak bola rímokatolíčkou a po dvoch anglikánskych panovníkoch sa snažila odstrániť protestantizmus a nastoliť pôvodné rímskokatolícke náboženstvo, čo viedlo k prenasledovaniu protestantov, vracaniu chrámov a aj trestom smrti pre niektorých heretikov, došlo to až tak ďaleko, že získala prezývku Bloody Mary, Krvavá Mary. Vydala sa za princa a neskoršieho španielskeho kráľa Phillipa, následkom toho vznikli revolty, ktoré ju chceli zvrhnúť a dosadiť jej nevlastnú sestru Elizabeth, na čo ona reagovala Elizabethiným uväznením; nedokázalo sa, aby Elizabeth bola do povstania zapojená, no aj tak bola považovaná za hrozbu. Ku koncu života na ňu naliehali, aby za svoju dedičku vymenovala práve svoju nevlastnú sestru Elizabeth, no ona sa zdráhala, no nakoniec, necelé dva týždne pred smrťou to vykonala. Zomrela na nejakú prirodzenú chorobu a deti nemala.
Za ňou na kráľovský trón nastúpila Elizabeth I. Tudor (1533–1603). Presne ako dvaja bezprostrední predchodcovia, aj ona bola vnučkou Henryho VII. a dcérou Henryho VIII, no pochádzala z druhého manželstva s Anne Boleyn, čiže dvaja predošlí panovníci boli jej nevlastní súrodenci. Vierovyznaním bola naopak anglikánkou a pokračovala v presadzovaní novej viery, preto neprekvapuje, že pápež ju exkomunikoval. Jej vláda bola časom rozvoja umenia, kultúry, vedy a námorníctva a označuje sa ako alžbetínska renesancia: Francis Drake v oboplával celý svet, celkovo bol druhým človekom a prvým Angličanom ktorý to dokázal, posilnil postavenie Anglicka ako námornej veľmoci, získal bohatstvo a nové geografické poznatky; Anglicko sa pokúšalo o kolonizáciu Nového sveta; William Shakespeare v tomto období napísal tak 2/3 svojho diela, tiež v tomto období pôsobili ďalší významní autori divadelných hier ako Thomas Kyd, John Lyly, Robert Greene, Christopher Marlowe, Thomas Decker a Edmund Spenser; existovali divadlá ako The Red Lion, The Theatre, The Blackfriars, The Rose, The Swan a samozrejme The Globe; bol to aj čas prekladov z gréčtiny a latinčiny, lebo Arthur Golding preložil a publikoval Metamorfózy od Ovídia, William Adlington Zlatého osla od Apuleia, Thomas North Životopisy od Plútarcha, George Chapman začal postupne publikovať preklad Illiady od Homéra; vznikali a čitateľom v tlačenej podobe boli predkladané významné diela, napríklad prvé a druhé vydanie Kroniky od Raphaela Holinsheda či prvé vydanie Esejí od Francisa Bacona. Vládla v rokoch 1558–1603, čo bolo na vtedajší čas veľmi dlho, nikdy nebola vydatá, deti nemala, zomrela prirodzenou smrťou a ňou sa skončila Tudorovská dynastia.
Po smrti jej smrti sa novým kráľom stal James VI. a I. (1566–1625), v Škótsku bol ako James VI. of Scotland a súčasne v Anglicku ako James I. of England, France, and Ireland. Bol prapravnukom Henrycha VII. a teda bol pokrvne zviazaný s oboma kráľovnami, aj s Mary Stuart of Scotland aj s Elizabeth I. Tudor; konkrétne vo vzťahu k Mary Stuart bol synom a vo vzťahu k Elizabeth bol bratrancom v dvoch generačných posunoch, teda bratrancom z tretieho kolena; a svojim nastúpením na trón práve on ako keby sa čiastočne urovnali diskrepancie medzi Anglickom a Škótskom, respektíve medzi Elizabeth I a Mary Stuart. V Škótsku vládol v rokoch 1567–1625, aj keď do roku 1578 ho zastupovali regenti, v Anglicku vládol v rokoch 1603–1625. James Šiesto-Prvý bol vierovyznaním anglikán. Z jeho popudu bola preložená Biblia, známa ako King James Version v rokoch 1604–1611. Počas jeho vlády sa aj naďalej darilo vede a umeniu. Dostával sa do konfliktu s parlamentom pre absolutistické spory. Bol ženatý s Anne of Denmark, mali 7 detí, z nich sa 3 dožili dospelosti, zomrel prirodzenou smrťou na následky zhoršujúceho sa zdravia. James Šiesto-Prvý založil Stuartovskú dynastiu, po ňom na trón nastúpil jeho syn Charles I. (neskôr bol popravený). Súčasný britský panovník Charles III. je priamym pra-pra-pra-pra-pra-pra-pra-pra-pra-pra-pra-vnukom Jamesa VI./I. prostredníctvom jeho dcéry Elizabeth Stuart.
Mary Stuart
Osobou podľa ktorej bola nazvaná divadelná hra je Mary Stuart, niekedy nazývaná aj Mary I. of Scotland. Narodila 8. decembra 1542 a bola rímokatolíčkou, bola dcérou škótskeho kráľa Jakuba V. a pravnučkou anglického kráľa Henryho VII. Škótskou kráľovnou sa stala keď mala jeden týždeň, v roku 1558 sa vydala za následníka francúzskeho trónu, ten sa v roku 1559 stal kráľom Francisom II. a ona bola korunovaná za francúzsku kráľovnú, čím sa Škótsko stalo akousi súčasťou Francúzska a súčasne protihráčom Anglicka. V roku 1560 zomrel jej 17-ročný manžel a ona sa rozhodla vrátiť do Škótska a tam vládnuť. V roku 1565 sa vydala za Henryho Stuarta, lorda Darnleya, narodil sa im syn, James, neskorší kráľ. Jej manžel bol vo februári 1567 zavraždený, možno aj s jej vedomím. V máji toho istého roku Mary sa tretíkrát vydala, za Jamesa Hepburna, ktorý sa rozviedol 8 dní predtým a ktorý bol niektorými považovaný za vraha jej predošlého manžela. Svadba sa celkovo u mnohým stretla s nevôľou. Mary nadto presadzovala rímokatolicizmus, čo vyvolávalo odpor protestantov. Kvôli nepopulárnosti bola v roku 1567 uväznená na jednom zámku a súčasne prinútená vzdať sa trónu, súhlasiť s korunováciou syna na kráľa a určiť regenta. Mary sa podarilo z väzenia utiecť, no jej vojsko bolo porazené a tak utiekla do Anglicka, kde vládla Elizabeth I, jej príbuzná.
Nasledujúca časť života Mary je aj obsahom Schillerovej & Ickeho drámy Mária Stuartová, respektíve má k nej fundamentálny vzťah. Dôvodom pre ktorý Mary Stuart v roku 1568 zutekala do Anglicka ku Elizabeth bolo hľadanie azylu kvôli ochrane vlastného života. Nie je historická evidencia, aby v čase úteku chcela zasadnúť na anglický kráľovský trón, jej zámerom bola osobná bezpečnosť alebo dokonca púhe zachránenie si života. Mary si Anglicko vybrala nie len kvôli geoteritoriálnej blízkosti, ale aj preto, že s Elizabeth I. bola v príbuzenskom vzťahu, konkrétne boli to sesternice v jednogeneračnom posune, teda sesternice z druhého kolena, menovite Maryin otec James V. bol bratrancom s Elizabeth.
Avšak už krátko po Maryinom príchode sa začalo objavovať politické napätie ktoré vznikalo z diskusii a plánov, aby práve ona bola britskou panovníčkou a tieto snahy pochádzali hlavne z rímskokatolíckych kruhov. Sporná bola legitimita Elizabeth I, teda či ju možno považovať za narodenú v zákonnom manželstve. Elizabeth sa narodila zo vzťahu s druhou manželkou Anne Boleyn v septembri 1533, no prvá a podľa rímskokatolíckej cirkvi zákonná manželka Catherine of Aragon žila až do 7. januára 1536 a teda prvé manželstvo malo trvať až do tohto dátumu a ďalšie legitímne manželstvo mohlo vzniknúť najskôr v tento deň. Analogicky s tým, akákoľvek osoba pred 7. januárom 1536 nemohla byť manželkou, mohla byť iba milenkou či konkubínou. Podľa tohto nazerania Henrychovo druhé manželstvo bolo nelegitímne a následne Elizabeth, ktorá sa narodila v septembri 1533 nevyhnutne musela byť nemanželské dieťa (bola „bastardom,“ povedané vtedajším jazykom) a teda by sa mohlo tvrdiť, že tiež aj nelegitímnou panovníčkou. Čo sa platnosti prvého manželstva týka, tak sú k dispozícii dve protikladné judikáty: podľa rímskokatolíckeho manželstvo bolo platné, podľa anglikánskeho manželstvo bolo neplatné (anglikánska cirkev formálne vyhlásením Act of Supremacy vznikla až v novembri 1534, keď už malá Elizabeth bola narodená). Logickou konzekvenciou rímskokatolíckeho judikátu je, že Elizabeth bola nemanželskou/nelegitímnou dcérou a ďalšou logickou konzekvenciou by malo byť, že by mohla byť aj nelegitímnou panovníčkou, ergo nemala by byť kráľovnou, aj keď hypotetická nelegitímnosť Elizabeth ako panovníčky by mohla byť celkom úspešne sanovaná zákonom, konkrétne spomínaným Zákonom o korunnom nástupníctve z rokov 1543–1544 (Succession to the Crown Act 1543, nazývaný aj Third Succession Act, 35 Hen. 8. c. 1).
Pokiaľ Elizabeth ozaj bola nemanželská a teda nelegitímnou panovníčkou, tak bolo potrebné nájsť legitímneho potomka a panovníka. Už nežilo žiadne z detí Henryho VIII, ale on bol zo 6 súrodencov, okrem neho sa z nich fertilného veku sa dožili dve sestry, Mary Tudor a Margaret Tudor, pričom vnučkou Margaret bola práve Mary Stuart, inými slovami povedané Mary Stuart bola pravnučkou Henryho VII, priamym potomkom Tudorovcov, bola poslednou Tudorovkou, mala najpriamejší genealogický a plne legitímny nárok, okrem toho bola rímokatolíčka (ako Henry VII. a ako Henry VIII. počas prvých 3/4 života). Okrem toho Elizabeth nemala dieťa, no Mary mala syna, teda mala potomka a súčasne dediča a nástupcu na trón.
Elizabeth a jej poradcovia si toto plne uvedomovali. Elizabeth ju internovala a nikdy sa s ňou nestretla (v Schillerovej & Ickeho hre Mária Stuartová sa obidve kráľovné stretli, ale je to iba autorská fikcia). Podkladom bol dynastický spor; Elizabeth vnímala Mary ako nebezpečnú pretendentku na anglický trón, politickú hrozbou a ohrozenie vlastného života. Mary Stuart bola, takrečeno Δαμόκλειος σπάθη, Damoklov meč visiacim nad Elizabethinou hlavou. Mary bola držaná v akejsi dlhodobej domácej väzbe. Čo sa medzinárodných vzťahov týka, tak Francúzsko uznalo Elizabethino právo byť anglickou kráľovnou; Mary Stuart však túto zmluvu odmietla ratifikovať, teda formálne sa nevzdala nároku na anglický trón, no vice versa ani sa oňho neusilovala. Jej názor zostal polovičný, pre niekoho by sa zdal nerozhodný, ba až takticky vyčkávajúci. Pravdou je aj to, že Mary prostredníctvom listov komunikovala s aristokratmi a šľachtou, ktorí by mohli podporiť jej nároky na trón.
Okrem politického sporu to bol aj religiózny spor. Na jednej strane anglikáni chceli zamedziť tomu, aby Mary Stuart zasadla na trón, lebo sa obávali návratu rímokatolicizmu, stále si veľmi dobre pamätali rekatolizáciu za vlády Mary I. of Tudor (1516–1558, 1553–1558), teda na zákazmi, majetkové vysporiadania, násilie, popravy a upaľovania. Na druhej strane rímokatolíci odmietali anglikanizmus ktorý presadzovala Elizabeth a chceli jednotu s pápežom a na dosiahnutie týchto cieľov sa im výborne hodila Mary, ktorá navyše podľa nich bola manželským dieťaťom a teda oprávnená zasadnúť na trón.
Mary Stuart bola súčasťou viacerých pokusov a konšpirácií, spomeniem tri najvýznamnejšie z nich. Prvé organizoval Roberto Ridolfi (alebo di Ridolfo, 1531–1612), bolo to v roku 1571, chcel zvrhnúť Elizabeth, dosadiť Mary, oženiť sa s ňou a obnoviť rímokatolícku vieru. Zahŕňalo to aj pomoc španielskeho námorníctva. Mary bola o tom informovaná listami a súhlasila s tým. Plán bol odhalený a neuskutočnil sa. Druhé organizoval Francis Throckmorton (1554–1584), bolo to v roku 1583 a zahŕňalo to aj inváziu Španielov. Aj tu Mary bola informovaná a súhlasila s tým. Plán bol odhalený a neuskutočnil sa.
Tretie organizoval Anthony Babington (1561–1586), bolo to v roku 1586 a plán bol zo všetkých najnebezpečnejší. Rozhodli sa zavraždiť Elizabeth a na trón dosadiť Mary Stuart. Mary bola dlhodobo sledovaná, okolo nej pracovali agenti a dvojitý agenti, plus bola zradená niektorými ľuďmi zo svojho okolia (výstižne je to ukázané v Schillerovej & Ickeho tragédii Mária Stuartová). Z vyšetrovania vyplynulo, že Mary prijala a poslala niekoľko šifrovaných listov; o všetkom bola informovaná, súhlasila s plánom, ktorý zahŕňal Elizabethinu vraždu a nevzoprela sa voči zabitiu Mary. Inými slovami povedané, na jednej strane ona nevytvorila tento plán, ona nedala príkaz na zabitie Elizabeth, len bola informovaná o ňom; na druhej strane neodmietla plán, neprotestovala proti nemu, nesnažila sa ho prekaziť, neinformovala zodpovedné osoby, čo sa interpretovalo ako schválenie, nadto v prípade úspechu by zo sprisahania enormne profitovala; toto všetko ju kauzálne zahrnulo medzi sprisahancov pripravujúcich sa na prevrat a vraždu. Následne bolo sprisahanie odhalené a jeho účastníci okrem Mary boli popravení v septembri 1586. (Elizabeth nemala problém s trestom smrti, v minulosti sa nejednalo o raritnú udalosť, napríklad počas jej vlády na London Bridge, na Southwark Gate boli tyče na ktoré sa napichovali hlavy popravených a tento obraz musel vidieť Shakespeare a návštevníci The Globe.)
Mary Stuart sprvoti nebola súdená, keďže Elizabeth váhala ako sa k nej zachovať, bola veľmi nejednoznačná. Predpokladané elementy Elizabethinho rozhodovania v prospech odsúdenia: pokiaľ Mary žila, permanentne predstavovala nebezpečenstvo pre Elizabeth, lebo by sa mohla neustále usilovať o anglický trón a opakovane sa pokúšať o sprisahanie; rímskokatolícka frakcia stále mala osobu, ktorú by dosadila namiesto Elizabeth, ak táto osoba zomrie, už bude ťažšie nájsť niekoho pre dosadenie na trón; pokiaľ by sa uplatnila rímskokatolícka dikcia, tak Elizabeth mohla byť nemanželské dieťa a teda nelegitímna panovníčka a nástupkyňa Henryho VII. a VIII, no Mary bola manželská a teda legitímna nástupkyňa Henryho VII. a VIII; Mary už mala dieťa a teda zabezpečila aj dediča; Mary zreteľne porušila zákon (konkrétne Safety of the Queen, etc. Act 1584, 27 Eliz. 1. c. 1) a za jeho porušenie bol trest smrti. Predpokladané elementy Elizabethinho rozhodovania v neprospech odsúdenia: Mary bola jej príbuznou, sesternicou z druhého kolena, preto nebolo príjemné a vhodné odsúdiť na smrť niekoho z rodiny, rovnakú krv; Mary bola kráľovnou, aj keď zosadenou, teda bola pomazanou hlavou, čo mnohí považovali za posvätný status zaručujúci nedotknuteľnosť; Mary nebola poddaná Elizabeth a jej kráľovstvu a preto by ju malo súdiť jej vlastné kráľovstvo; navyše viacerí sa nazdávali, že jeden panovník nemôže súdiť iného panovníka; Mary bola utečenkinou alebo hostkou, a nie poddanou, pričom utečencom/hosťom by sa podľa zvykov, Biblie a ďalších zdrojov mala poskytovať ochrana (por. Genesis, 18.1–8, 19.1–18, 29.3, Exodus, 23.9, Levitikus, 19.33–34, Lukášovo evanjelium, 10.29–37, Skutky apoštolov, 21.4–8, 28.2, List Hebrejom, 13.1–2; tiež Platón Zákony, IV.718a6–b5, XII.952d5–953e4, Listy, VI.328c3–329b7, .333d7–e6; Aristotelés Etika Níkomachova, VIII.9.1158b29–VIII.11.1160a31; tiež Prvý list Klementa Rímskeho Korinťanom, 10.7, 11.1, 12.1; tiež Shakespeare Ako sa vám páči, II.4.63–79, Kráľ Lear, I.4.60–64, .275–278, III.7.36–40 a Macbeth, I.7.13–16).
Nakoniec sa rozhodlo o súde s Mary Stuart. V októbri 1586 bola presunutá na iný hrad a následne sa s ňou začal súdny proces. Bola uznaná vinnou, bola odsúdená na smrť a Elizabeth I. s nemalou váhavosťou predsa len podpísala rozsudok smrti (Elizabethina nerozhodnosť je výborne znázornená v Schillerovej & Ickeho Márii Stuartovej). Trest smrti bol vykonaný sťatím. Bolo to 3. februára 1587, v čase popravy Mary bola krátko po dosiahnutí 44 rokov a v Anglicku žila temer 19 rokov.
.jpg)
Podotknem, aby nevznikla zámena, že v tomto čase boli tri kráľovné s menom Mary: (Α) Mary Stuart, kráľovná Škótska (1542–1587), pravnučka Henryho VII, hlavná postava Schillerovej & Ickeho tragédie Mária Stuartová; (Β) Mary I, Tudor, kráľovná Anglicka (1516–1558), vnučka Henryho VII. a dcéra Henryho VIII. a jeho prvej manželky, Catherine of Aragon; nevlastná sestra Edwarda VI. a Elizabeth I. a panovala medzi nimi; a (Γ) Mary Tudor, kráľovná Francúzska (1496–1533), dcéra Henryho VII, mladšia sestra Henryho VIII. a manželka Louis XII; jej vnučkou bola Jane Grey, pretendentka britského trónu. Ku genealogickým vzťahom: Α ↔ Β = sesternice z druhej generácie (resp. s jednogeneračným posunom, z druhého kolena; otec Α bol vo vzťahu k Β ako bratranec a sesternica, keďže Α je jeho dcéra, tak je tam posun o jednu generáciu); Γ → Β = teta → neter; Α → Γ = neter → prateta, eventuálne z opačnej strany praneter (otec Α bol synovcom Γ).
Bola to ambivalentná doba. Na jednej strane v tomto čase vznikali a šírili sa nové idey, zvyšovalo sa kultúrne povedomie a sebavedomie, zvyšovali sa remeselné a obchodné kompetencie. Rástla gramotnosť, rozširovala sa kníhtlač a kníhkupectvo, ktoré dávali do obehu stále nové knihy, či už divadelné hry, historiografické diela, teológiu a filosofiu, prekladali sa diela z latinčiny a gréčtiny, na verejnosti sa uvádzali stále nové divadelné hry a zároveň sa budovali divadlá. Zvyšovala sa mobilita obyvateľstva, v niektorých spoločenských vrstvách postupne rástla životná úroveň, spoločnosť sa sekularizovala, upresňovali sa poznatky z geografie, rozvíjala sa takzvaná prírodná filosofia z ktorej sa neskôr vyvinuli moderné prírodné vedy, najmä fyzika a chémia. Tiež sa rozvíjalo filosofické myslenie. Na druhej strane králi sa striedali a náboženstvá tiež: nebolo zreteľné, kto je pravý panovník, či môže byť panovníčkou žena, v dynastických sporoch bolo neisté, kto je kto je pravý nástupca kráľa; nebolo nepochybné, ktoré náboženstvo je pravé, kto je úprimný veriaci a kto iba predstiera príslušnosť k preferovanému náboženstvu. Ľudia boli podozieraví, neistí, robili unáhlené rozhodnutia, niekedy sa stiahli do úzadia, aby nemuseli sa rozhodovať, niekedy niečo robili vopred, ako akúsi prevenciu. Jestvovala inflácia, rast cien potravín a v niektorých regiónoch bola chudoba. Stále bola vysoká úmrtnosť a občasné morové epidémie. Bolo to ambivalentné obdobie zmien, pokroku, neistoty, budovania, rozvracania, reštrukturalizácie, turbulentnosti, prevratov a nepokoja.
Okrem toho Anglicko a zvlášť Londýn čelil ďalším problémom, ako sú požiare, lokálne spory a morové epidémie, ktoré okrem zdravotných aspektov predstavovali aj ekonomickú a morálnu záležitosť; čo sa ostatného týka, tak tie boli hlavne v rokoch 1563–1564 a 1592–1593, jednalo sa o najťažšie morové epidémie XVI. storočia v Anglicku, ďalšie vlny boli v rokoch 1500–1501, 1517–1518, 1530–1531, 1537–1538, 1578, 1582, 1609, 1625, et cætera.
Ako shakespearológ alebo aspoň shakespearofil nemôžem nespomenúť, že v období popravy Mary Stuart bol William Shakespeare 23-ročný a o nejaké 2–4 roky predstaví svoju prvú divadelnú hru. Okrem toho v jeho Corpus Shakespeareanum možno nájsť väzbu k mnohým menovaným panovníkom: Henry VII. ešte ako Richmond je spomínaný v Henrychovi VI, 3. časť (IV.6.67–99), v Richardovi III. (IV.1.33–42, IV.3.40–57, IV.4.444–447, V.2.1–24, V.51–41) a následne v Henrym VIII. (II.1.112–113); Henrymu VIII. je venovaná dokonca samostatná hra rovnakého mena, aj keď pôvodne sa volala All Is True; Edward VI. je spomenutý v súvislosti s mincami v The Merry Wives of Windsor (I.1.132–134) a tiež prepožičal svoje meno škole, grammar school, v Stratford upon Avonom kde sa mladý Shakespeare vzdelával; Mary I. Tudor je spomínaná tiež v Henrychovi VIII. (II.4.172–176); Elizabeth I. je rovnako spomínaná v Henrychovi VIII. (V.4.1–14), alúzia na ňu môže byť v A Midsummer Night’s Dream (II.1.155–174), okrem toho sa tvrdilo, že Elizabeth po zhliadnutí oboch časti Henryho IV. si obľúbila postavu Falstaffa (Oldcastla) a požiadala Shakespeara aby vytvoril ďalšiu hru, na čo on napísal The Merry Wives of Windsor; James VI./I. by mohol mať alúziu v Measure for Measure (I.1.67–72, I.3.8–9, II.4.27–30), v Macbethovi (IV.1.111–123) a tiež Shakespeare je spomínaný v súvislosti s tým, že sa mal spolupodieľať na preklade Biblie, ktorú kráľ inicioval, ako doklad sa uvádza Žalm XLVI, ale je to fikcia. Catherine of Aragon, prvá manželka Henryho VIII. je spomínaná v rovnomennej hre (I.2.7–214, II.4.12–129, III.1.1–183, IV.2.1–173), Anne Boleyn, jeho druhá manželka je spomínaná v totožnej hre (I.4.27–48, II.3.1–107, III.2.36–104, IV.1.1–117).
※
Pri písaní tejto práce som vychádzal z viacerých zdrojov: s najväčšou radosťou som pracoval s Encyclopædia Britannica editorovaná J. V. Dodgem et al., rev. 14. vyd, 1964 (?) (Vol. 1–24, London – Chicago – Geneva – Sydney – Toronto: Encyclopædia Britannica, Ltd., William Benton, Publisher, 1964) a s The Norton Shakespeare editorovaný S. Greenblattom et al, 3. vyd, 2016 (New York – London: W.W. Norton & Company, ISBNs: 978-0-393-93499-1, 978-0-393-24983-5), okrem nich som pracoval s knihami: England under the Tudors od G.R. Eltona (London: The Folio Society, 1997, ISBN – – –, táto a nasledujúca kniha vyšla v 12-zväzkovej sérii A History of England), England under Stuarts od G.M. Trevelyana (London: The Folio Society, 1996, ISBN – – –), History of England od G.M. Trevelyana (London – New York – Toronto: Longmans, Green and Co, 1935), The Life and Times of Henry VIII. od L. Laceya (London: Book Club Associates, cca 1972, ISBN – – –), The Life and Times of Mary Tudor by J. Ridleya (London: Book Club Associates, cca 1973, ISBN – – –), The Life and Times of Elizabeth I. od N. Williamsa (London: Book Club Associates, cca 1972, ISBN – – –), King James, VI of Scotland, I of England od A. Fraserovej (London: Book Club Associates, 1974, ISBN – – –), Kings & Queens, The Concise Guide od R. Cavendisha (Cincinnati or Newton Abbot : D&H, David & Charles Book, 2010, ISBN 978-0-7153-2376-2, 0-7153-2376-8), Kings & Queens of the British Isles, A History of Monarchy od T. Cussansa (London: Times Books, 2017, ISBN 978-0-00-826192-4), Kings and Queens of England and Great Britain editované E.R. Delderfieldom (Newton Abbot /Devon/: David & Charles (Publishers), cca 1973, ISBN 0-7153-5031-5), The Lives of the Kings & Queens of England editované A. Fraserovou (London: Book Club Associates by arrangement with Weidenfeld and Nicolson, 1976, ISBN – – –; pozri aj novšie a preprac. vyd. pod rovnaným názvom, vydané v London: Seven Dials, 1998, ISBN 1-84188-027-2, 978-1-84188-027-3; tiež pozri ostatné knihy zo série The Life and Times of… vydávané London: Book Club Associates by arrangement with Weidenfeld and Nicolson, ISBN – – –), The Kings & Queens of England & Scotland od P.S. Frya (Sine loco: Dealerfield, 1993, ISBN 0-907305-55-5), Shakespeare’s Kings od J.J. Norwicha (Sine loco: Penguin Books, 2000, ISBN 0-14-024913-3, 978-0-14-024913-2), The Six Wives of Henry VIII od A. Weirovej (New York: Grove Press, cca 1992, ISBN 0-8021-3683-4, 978-0-8021-3683-1), The English, A Social History 1066–1945 od Ch. Hibberta (London: HarperCollinsPublishers, 1994, ISBN 0-586-0847-1, 0-586-08471-1), English Social History, A Survey of Six Centuries, Chaucer to Queen Victoria od G.M. Trevelyana (London: Book Club Associates, 1977, ISBN – – –), Shakespeare’s England, An Account of the Life & Manners of his Age (Vol. I–II, Oxford: Clarendon Press, 1916), The England of William Shakespeare od M.J. Davisa (New York: E. P. Dutton, 1987, ISBN 0-525-24587-1), The Elizabethan Renaissance, The Life of the Society od A.L. Rowseho (London: Sphere Books, 1974, ISBN 0-351-18067-2), Rowse, A. L.: The England of Elizabeth od A.L. Rowseho (London: The Reprint Society, 1953), Our Church, A Personal History of the Church of England od R. Scrutona (London: Atlantic Books, 2012, ISBN 978-1-84887-198-4), Platonis Opera editorované I. Burnetom (Tom. I–V, Oxonii: E typographeo Clarendoniano, 1900–1907), Aristotelis Opera edidit Academia Regia Borussica editorovaná I. Bekkerom (Tom. I–V, Berolini: apud Georgium Reimerum, Ex officina Adacemica 1831–1870), The New Jerusalem Bible, Study Edition editorovaná H. Wansbroughom (London: Darton, Longman & Todd Ltd and Doubleday, 1994, ISBN 0-232-52077-1), History of Western Philosophy, And its Connection with Political and Social Circumstances from the Earliest Times to the Present Day od B. Russella (London: George Allen & Unwin Ltd, 1974, ISBN 0-04-109009-8), A New History of Western Philosophy od A. Kennyho (In Four Parts, New York: Oxford University Press, 2010, ISBN 978-0-19-965649-3), A History of Philosophy, Vol. 3: Late Medieval and Renaissance Philosophy od F. Coplestona (London – Oxford – New York – New Delhi – Sydney: Bloomsbury Continuum, 2019, ISBN 978-0-8264-6897-0).
※
Jazykové vyrozumenie. Anglické mená uvádzam tak, ako sa obvykle používali v domovskej krajine, teda neprekladám ani neposlovenčujem ich, preto uvádzam Mary, Henry a nie Mária, Henrich; ak skloňujem mená, tak zachovávam v čo najväčšej miere pôvodnú podobu mien, preto uvádzam Maryino, Henryho a nie Máriino, Henriho, Henricha; pokiaľ sa v domovskej krajine ženské priezviská neprechyľovali, tak ani ja ich neprechyľujem podľa slovenského úzu, preto uvádzam Tudor, Boleyn a nie Tudorová, Boleynová; slovo filosofia píšem s grafémou „s“ poukazujúc na grécku pôvodninu. Dôvodom všetkého toho je čo najväčší rešpekt k pôvodnému prepisu mien a slov, ich nositeľov a používateľov.
