V štvrtok 17. septembra 2026 som sa zúčastnil celoslovenskej predpremiéry muzikálu Duch (Ghost) konanej v historickej budove Divadla Jonáša Záborského v Prešove.
Muzikál Duch je príbehom lásky, smrti, klamstva a možnosti prekonať hranicu medzi životom a smrťou. Prešovské uvedenie však podľa môjho názoru túto romantickú a transcendentnú rovinu zatláča do úzadia výraznou komediálnosťou. Výsledkom je predstavenie, ktoré dokáže pobaviť, miestami aj nadchnúť hereckými výkonmi, ale nie vždy naplno využíva emocionálny potenciál príbehu.
Predlohou muzikálu bol film The Ghost z roku 1990 (scenár Bruce Joel Rubin, réžia Jerry Zucker, hrali P. Swayze, D. Moore, W. Goldberg a T. Goldwyn, mal päť nominácií na Oscara, získal dve, náklady na film do 23 mil. dollárov, zisk 506 miliónov). Na jeho podklade v roku 2011 vznikol rovnomenný muzikál, v ňom scenár napísal Bruce Joel Rubin, hudbu a texty piesní Bruce Joel Rubin, Dave Stewart a Glen Ballard a hudobné aranžmán vytvoril David Abbinanti. Existujú jeho dve verzie, pôvodná verzia (full cast edition) a adaptovaná verzia pre menšie obsadenie (small cast edition), v Prešove sa uvádza druhá z nich.
Prešovské predstavenie režíroval Michal Náhlik, ktorý text aj preložil, hrali tam Samuel Gáfrik (Sam Wheat), Katarína Pustaiová (Molly Jensen), Peter Krivý (Carl Bruner), Ľudmila Dutková (Oda Mae Brown), tiež Peter Knižka, Filip Lenárth, Ján Ivan, Andrea Kónya, Gabriela Očkajová a Jakub Kuchár. Orchester tvoril Anton Kónya (dirigent a klavír), Ivana Bárniková (husle), Jana Bilaničová (violončelo), Branislav Bučko (gitara), Tatiana Csomósová (viola), Vladimír Čekan (basgitara), Radovan Iglódy (bicie), Miroslava Kuchárová (husle) a Liubomyr Vatsyk (husle).
Fabulou je osud Sama a jeho vzťah s Molly. Sam pracuje v banke (tam je jeho kolegom Carl) a Molly je sochárka. Pri lúpeži je Sam zastrelený a po smrti zisťuje, že sa stal duchom, takže živí ho nevidia a nepočujú, napríklad sa snaží prihovoriť Molly, ale ona ho nevníma. Postupne Sam odhaľuje, že jeho smrť nebola náhodná. Za lúpežou stojí Carl, ktorý je zapojený do organizovaného zločinu, ktorý potreboval a stále potrebuje heslo uložené v Samovej peňaženke na uskutočnenie finančnej transakcie. Sam chce Carlovi zabrániť v jeho plánoch a zároveň chrániť Molly, no ako duch to nedokáže. Našiel si vešticu Odu, ktorá ho vníma a chce ju presvedčiť, aby kontaktovala Moly. Tak sa snaží nielen odhaliť pravdu o svojej smrti a zabezpečiť spravodlivosť, ale predovšetkým dokončiť svoj vzťah s Molly a rozlúčiť sa s ňou.
Sam Wheat bol hlavnou postavou a bol vo vzťahu s Molly. Hral ho Samuel Gáfrik a podal dobrý výkon. Práca s hlasom bola primeraná, účelne využíval priestor javiska, hodnoverne ukázal široký rozsah emócií, od hnevu, sklamania, bezradnosti, odhodlania až po lásku. V hudobnej zložke niekedy však mohol byť intonačne výraznejší a žiadalo by sa viac štruktúrovaný spev.
Molly Jensen bola partnerkou Sama a hrala ju Katarína Pustaiová. Potenciál roly využila len čiastočne a jej stvárnenie pôsobilo málo presvedčivo. Jej herecký prejav pôsobil civilne, pomerne málo reagovala emocionálne. Na začiatku príbehu mala byť šťastná, neskôr utrápená a zdrvená úmrtím partnera, avšak jej prejav počas celého deja skôr vyznieval ako ľahostajný a nezúčastnený. Mnohokrát som mal dojem, že je bola iba vedľajšou, nedôležitou postavou.
Carl Bruner, ktorý predstavoval falošného priateľa bol hraný Petrom Krivým. Podal kvalitný a presvedčivý herecký výkon, ukázal dobre dvojtvárnosť, manipuláciu, plytkosť a konanie v strese. Jeho oblek bol očividne väčší. Ak išlo o zámerný kostýmový znak, tak naznačoval, že tak ako sa jeho telo nehodí do obleku, tak Carl sa nehodí do finančného korporátu a do priateľstva so Samom a Molly; symbolika s oblečením bola trochu priamočiara.
Oda Mae Brown sa živila veštením, najsamprv predstierala schopnosť veštenia, ale potom, keď ju použil Sam, bola autentickým médiom. Hrala ju Ľudmila Dutková a jej herecký prejav bol plný energie, živelnosti, sebavedomia, maximálne využívala pohyb po javisku, gestikuláciu, rôznu intenzitu hlasu, široké spektrum správania, postavu zobrazila ako afektovanú a z nižšej sociokultúrnej vrstvy. Herecký výkon pôsobil až živelne komicky, divákov často rozosmiala a vytvorila nezabudnuteľnú postavu.
To, že Oda je mimoriadne komickou, nezabudnuteľnou a výraznou postavou môže byť výrazným problémom. Lebo je otázne, kto alebo čo by malo byť centrom muzikálu. Či je to Oda a hrubozrnné humorné situácie, ktoré spôsobuje (= komediálny žáner); alebo vzťah Sama a Molly, úprimná a preseknutá láska medzi nimi (= romantický žáner); alebo kombinácia oboch (= žáner romantickej komédie). Vzhľadom na süjet sa mi javí, že Oda nemá byť centrom a slúži len na rozvíjanie deja a dosiahnutie výsledku, ktorým je stretnutie živej Molly a éterického Sama. Preto hoci Ľ. Dutková nezabudnuteľne a bravúrne zvládla postavu, samotná postava mala byť režijne omnoho – zdôrazňujem omnoho – viac v úzadí, lebo bolo by vhodnejšie, pokiaľ by Duch bol romanticko-komediálnym muzikálom a nie povrchným komediálnym muzikálom. Dielu by jednoznačne prospelo výrazne ubrať z komediálne roviny a takto ušetrený priestor investovať do vzťahu Sama a Molly, samozrejme bez gýčovitosti a patetickosti, a tiež investovať do budovania metafysickej zložky, napríklad na ukázanie, že smrťou sa bytie nekončí, že láska je silná a prekonávajúca bariéry a že spravodlivosť je dôležitá. (To tvrdím aj napriek tomu, že práve za túto úlohu Whoopi Goldberg získala Oscara a že sa jedná o licencovaný muzikál.)
Hudba bola priamo hraná orchestrom nachádzajúcim sa pod pódiom. Z hudobníkov by som ocenil Antona Kónyu, dirigenta a hráča na klavír, Janu Bilaničovú, hráčku na violončelo a Tatianu Csomósovú, hráčku na violu. Hlasitosť však bola vysoká, neraz to pôsobilo až rušivo, no som ochotný pripustiť, že to mohlo závisieť aj od koincidencie miesta na sedenie a umiestnenia reproduktora.
Choreografická, hlavne tanečná zložka inscenácie bola funkčná, primerane dopĺňajúc’ hereckú a hudobnú rovinu. Nepôsobila samoúčelne, ale prirodzene nadväzovala na jednotlivé scény a podporovala rytmus scénického diania.
Scéna bola vhodne navrhnutá, pôsobila prepracovane, účelne, kreatívne, no bez excesívnosti. Prechody medzi kulisami jednotlivých scén boli rýchle a plynulé. Osvetlenie bolo adekvátne a funkčne podporovalo scénické dianie.
Kostýmy boli primerané žánru a umeleckému zámeru; ich výtvarné riešenie korešpondovalo s charakterom postáv a zároveň vytváralo organickú súčasť celkového scénického konceptu.
Inscenácia ponúka kvalitné herecké výkony, funkčnú scénografiu a výraznú komickú energiu, zhmotnenú v postave Ody. Množstvo prvoplánových komediálnych situácií vytvára predstavenie, ktoré dokáže pobaviť, zároveň však oslabuje emocionálnu váhu vzťahu Sama a Molly. Predmetná inscenácia dramaturgicky zvýrazňuje komediálnu rovinu na úkor toho, čo robí tento príbeh skutočne silným – vzťahu Sama a Molly, tému lásky presahujúcej smrť a otázku, čo znamená ľudské bytie po smrti. Uvedenie síce tieto témy neprehliada, ale podľa môjho dobrozdania im nedáva dostatočný priestor.
Muzikál Duch (Ghost) v Prešove tak zostáva predovšetkým zábavným muzikálom, hoc’ jeho príbeh ponúkal možnosť byť aj dojímavým a emocionálne katarzným divadelným zážitkom.
