Eligius nelimitoval svoj život iba profesionálnymi, ergo zlatníckymi prácami, ale keďže od detstva bol vychovávaný v kresťanskom smere, tak dbal aj na mravnú a náboženskú dimenziu. Zdokonaľoval sa v prehlbovaní religiózneho života a keď dosiahol mužný vek, znovu si sebaspytovaním prešiel vlastný život a znešťastnený si uvedomil voľajaké nedostatky a hriechy ktoré spáchal v mladšom veku. Bol z nich skormútený a preto sa z nich vyznal z kňazovi a uvalil sám na seba prísne pokánie. To spočívalo v umŕtvovaní žiadostí tela i ducha, vykonávaní pôstu, nočného bdenia, modlitby, napríklad Eligius „V noci ležal pri nohách Pána, rukami sa bil do pŕs, tiekli mu slzy, nešťastne vzdychal a oči mal obrátené k nebu“ (Ad Domini sui pedes noctibus iacebat, manibus pectus tundens, genas lacrimis rigans, moderatoque suspirio, oculis adcaelum levatis; I.7.15-16). V skorších fázach kresťanstva exaltované prežívanie viery, odčiňovanie hriechov, konanie telesného pokánia, ba dokonca formy sebatrýznenia neboli zriedkavé, z bezpočtu príkladov spomeniem Dominika Guzmána (1170–1221), zakladateľa Rehole bratov kazateľov (Ordo Fratrum Prædicatorum), ten už ako dieťa nechcel spať na pohodlnej posteli, ale si líhal na podlahu, čo spomenul aj Dante Alighieri v Paradise Božskej komédie (Spesse fiate fu tacito e desto | trovato in terra dalla sua nutrice, | come dicesse: ‚Io son venuto a questo‘; XII.76-78). Eligius sa tiež zúčastňoval na bohoslužbách, preukazoval lásku ostatným, hĺbal nad Bibliou a aplikoval ju do svojho života, dbal na zachovávanie všetkých prikázaní, vrátane sexuálnej oblasti a vykonával cností. Vita Eligii episcopi Noviomagensis sa nezmieňuje o nejakých závažných previneniach, ako sú napríklad vraždy, krádeže, smilstvá, obžerstvá, modložobníctva, a je viac než pravdepodobné, že nič také kapitálne sa v Eligiovom predošlom živote ani nevyskytlo. Nazdávam sa, že jeho previnenia boli bežné, takrečeno banálne; ťažko uviesť príklady, lebo nie sú o tom zmienky a pokiaľ by som náhodne niečo napísal, tak by som mohol Eligia nehanebne osočiť, no domnievam sa, že previnenia z ktorých sa kajal mohli byť niečo také ako prílišné sebavedomie, pochybovanie o Božom treste, nesústredenosť pri modlitbe, malá zaangažovanosť v charitatívnych aktivitách, neadekvátna reakcia na závisť, nevhodný postoj k intrigám. Podchvíľou sa zdá, že Eligius mohol vhupnúť do škrupulóznosti (z lat. scrupulositas, zaoberá sa tým náuka o hriechu, hamartiológia, z gr. ἡ ἁμαρτία), teda k prepiatemu posudzovaniu vlastných skutkov, s tendenciou vo všetkom vidieť vinu, ako uvádza hagiograf, Eligius „vždy pozeral na nebo, ktorého sa bál, že by ho mohol uraziť, stále pozeral okolo seba a so slzavým hlasom opakoval tieto slová“ (illum semper respiciebat, quem fortasse delinquendo offendisse timebat, ac lacrimabili voce haec crebrius verba geminabat; I.7.16-18); stav prameňov neumožňuje jednoznačnú verifikáciu.
Ľutoval všetky svoje previnenia; banoval a kajal sa z nich, nech už boli akékoľvek. Životopisec Audoin pri opise tejto časti života, ako sa na ekleziastickú literatúru patrí, používa parafrázy z mnohých časti Biblie. Konkrétne začína Knihou Jób („svoju vec by som predložil tomu, ktorý koná veľké a nepreskúmateľné diela... aby povýšil pokorených, aby utrápených priviedol ku šťastiu;“ 5.8-11), potom pokračuje Knihou Prísloví („šťastný človek, ktorý má vždy citlivé srdce;“ 28.14) a Listom Filipanom („s bázňou a chvením pracujte na svojej spáse;“ 2.12), vracia sa ku Knihe Jób („mňa Božia moc napĺňa hrôzou;“ 31.23), pokračuje Knihou Žalmov („proti tebe... samému som zhrešil ... zmiluj sa nado mnou pre ... svoje veľké milosrdenstvo;“ 51[50].6, .3), znovu sa vracia ku Knihe Jób („pamätajte, že môj život je len závan vetra ... ušetrite ma, lebo moje dni sú ničím;“ 7.7, .16), potom parafrázuje parafrázu z Prvého listu Korinťanom („ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, čo Boh pripravuje tým, ktorý Ho milujú;“ 2.9), pokračuje Knihou proroka Malachiáša („dávam a bojím sa, a on sa bál a triasol sa pred tvárou môjho mena;“ 2.5) a zakončuje Knihou Sirachovcovou („strach z Pána vyháňa hriech ... Bohabojný sa nemusí báť ničoho iného, nikdy nebude zbabelý, lebo Boh je jeho nádej;“ 1.27, 34.16). Uvedená ‚Tour de Bible‘ obsahuje deväť–desať parafráz a zaberá takmer tridsať riadkov kritického vydania (I.7); nemalo by sa prehliadnuť, že parafrázovanie uvedených pasáži indikuje excelentnú znalosť Biblie. Preparafrázované časti Biblie hovoria, že Eligius najprv vyznáva previnenia, hovorí o strachu zo svojich hriechov, kajá sa, prosí o zmilovanie, uznáva prioritu Všemohúceho, a následne pomocou parafráz Eligius hovorí odpustení, nádeji, dobrote Spasiteľa a naznačuje predpoklad, že dosiahne milosť. Tu je však interpretačný problém, či Eligius pri prerozprávaní svojho života skutočne použil uvedených deväť–desať svätopísmových parafráz a Audoin ich zapísal, alebo nie. Sú tri možnosti: (α) Eligius ich všetky použil, (β) Eligius ich nepoužil, ale boli doplnené (dokonštruované) exposteriórne Audoinom, (γ) Eligius použil len časť z nich, napr. jednu, dve, nanajvýš tri, a zvyšné boli Audoinom doplnené neskôr. Používanie biblických citácií bolo a stále je konvenčným úzom v kresťanskej literatúre, biografie nevynímajúc, no rovnako bolo frekventované, že biblické citácie boli neskoršie doplnené (interpolované, z lat. inter-polare, vylepšiť vkladaním), napríklad aj niekoľko desaťročí či storočí po udalosti či po prvom zverejnení diela. Interpolácia slúžila na zvýšenie reputácie človeka, aby sa ukázalo, že dotyčný svätec má vedomosti z Biblie; ďalej na potvrdenie pravovernosti osoby alebo jej rozhodnutí, lebo sa zaisťovala najpravovernejším textom; tiež na didaktické využitie, lebo diela sa čítali počas noviciátu a spoločných stretnutí, napríklad aj pri jedle a tak sa šírili vedomosti a formácia ľudí; rovnako na urobenie kresťanského života ešte kresťanskejšieho; a posledne, no nie najmenej, na dobibličtenie cnostného života. Domnievam sa – teda je to púha domnienka za podklade poznania starovekej a religióznej spisby –, že uvedené biblické parafrázy sú interpoláciou, možno, že aj z obdobia po Audoinovi.
Eligus sa kajal, zo všetkých síl sa snažil, aby jeho prehrešky a hriechy boli odpustené, no stále si nebol istý, či odčinil svoje previnenia. Preto prosil Všemohúceho aby mu dal znamenie, že hriechy z minulosti sú odčinené. A ozaj, raz v noci sa mu dostalo zjavenia, nadprirodzeného úkazu, že jeho pokánie bolo akceptované a odčinil svoje hriechy. Mal miestnosť, kde sa modlil, tam mal okrem iného zavesené aj podobizne a relikvie nejakých svätcov. (Relikvia je pozostatok svätca, napr. celá kostra, kosť zo svätca, alebo nástroj ktorým bol umučený, pričom sa predpokladá, že relikvie majú schopnosť konať zázraky; relikvia býva uložená v relikviári, čo je ochranná a ozdobná schránka. Najstaršia zmienka o sile relikvií je v Druhej knihe Kráľov, 13.21; pozri aj Markovo evanjelium, 5.25-34, 6.56, Lukášovo evanjelium, 8.43-48, Skutky apoštolov, 5.15, 19.11-12, etc.) Keď Eligius ležiac na zemi modlil, premohol ho spánok a v ňom sa zjavila nejaká postava a povedala mu „Hľa Eligius, tvoje modlitby boli vypočuté a dostaneš znamenie, o ktoré si v minulosti žiadal!“ (Ecce, Eligi, exauditae sunt praeces tuae indiciaque olim quaesita nunc tibi concessa!; I.8.10-11) Keď sa Eligius prebral, rýchlo si uvedomil, že v miestnosti bola sladká vôňa, ktorá pochádzala z vytekajúcej krizmy z relikviárov. Vôňa bola taká intenzívna, že bolo ťažké zostať v miestnosti. Eligius to pochopil ako zreteľnú odpoveď, že jeho previnenia sú odpustené, začal silno plakať, no aj poďakoval sa Kristovi za vyslyšanie prosieb, prijatie pokánia a odpustenie previnení. Predmetnú udalosť následne Eligius prerozprával Audoinovi, ktorý však musel sľúbiť, že ju uchová v dôvernosti počas Eligiovho života.
V tomto období uvedený Audoin (nazývaný aj Dado, Audoenus, Ouen, ktorý bol o 21 rokov mladší od Eligia a ktorý sa neskôr stal kňazom, biskupom a Eligiovým hagiografovi a ktorý bol bratrancom biskupa sv. Agilberta) a jeho brat Ado (ktorý bol o 12 rokov mladší od Eligia a obaja boli synovia sv. Authaira/Audecharia) a ktorí mali vysoké postavenie na kráľovskom dvore začali duchovne nasledovať Eligia. Bolo to tak, ako keby Audoin a Ado boli duchovní synovia a Eligius bol ich duchovný vodca (iamquae ex hoc spreta saeculi blandimenta, cupiebat ex studio Eligium emulare ad bonum. Accito etiam germano suo Adone in consilio commune, – erant enim viri incliti obtimates aulae, filii scilicet Autcharii, – hii ergo, commune habito consilio, coeperunt imitare, quae ab Eligio gerebantur; eratque eis familiare consortium et cor unum in Domino atque anima una; I.8). Za osobitnú zmienku stojí, že Eligius nemal žiadne teologické vzdelanie či duchovnú hodnosť. Možno extrapolovať, že duchovné vedenie prebiehalo v rozhovoroch, riešení zažívaných morálnych dilem, prerozprávaním Biblie a životopisov svätcov, čítaní katechizmu a učení sa ho, občasnom výklade teologických problémov, povzbudzovaní k dobrému životu, utvrdzovaní v rozhodnutiach, napodobňovaní správania, návodoch ako riešiť problémy a podobne. Nie je nepovšimnuteľné, že na tomto a viacerých iných miestach v Životopise Audoin uvádza svoj kladný vzťah ku Eligiovi, medzi riadkami naznačuje svoju privilegovanosť, priamy prístup k Eligiovi a to, že informácie o Eligiovi mal takpovediac z prvej ruky, ako očitý svedok alebo z priameho rozprávania Eligia, alebo od niekoho dôveryhodného.
Po období od vyhotovenia dvoch trónov po aktuálnu dobu sa Eligius zlepšil vo všetkých smeroch. Elevoval vo všetkých oblastiach: remeselnej, umeleckej, morálnej, náboženskej, spoločenskej, radcovskej, čoho rezultátom bolo, že sa stal ešte viacej obdivovaný, dôveryhodný, vyhľadávaný, spoľahlivý, remeselne a radcovsky vyťažovaný. Jedna z mnohých príhod ilustrujúca jeho reputáciu je, že kráľ mu odovzdal hromadu zlata, striebra a drahokamov bez toho aby ich odvážil („ut copiosam molem argenti et auri vel gemmarum absque ulla pensa a rege acciperet;“ I.9). A tak ďalej, and so on, und so weiter, et cætera, און אזוי ווייטער, καὶ τὰ λοιπά, 等等. Eligiová prominentnosť mu očakávateľne priniesla aj priehrštie neprajníkov, ktorí mu závideli, ohovárali ho a spochybňovali jeho kvality, no ich negatívne aktivity neboli akceptované a neprejavili sa znížením Eligiovho postavenia.
Pohľad do hagiografií ukazuje, že principiálne možno nájsť triádu modelov vzťahu svätec versus svetská moc, respektíve kresťan versus svetská moc. Prvým modelom je, že svätci sú v opozícií v svetskej moci, je tam antagonizmus; príkladom je prenasledovania kresťanov počas prvých troch storočí, počas začiatku Anglikánskej Cirkvi, počas Veľkej francúzskej revolúcie, počas komunizmu a prenasledovanie v Ázii. Druhým modelom je, že svätci sú voľne spojení so svetskou mocou, ba niekedy až spolupracujú so svetskou mocou; príkladom sú viacerí svätci zo stredoveku. Tretím modelom je, že svätci nemajú nejaké osobitnejšie väzby na svetskú moc, len voľne koexistujú a konajú viac-menej autonómne; príkladom sú viacerí svätci z posledných troch storočí žijúci v netotalitných krajinách. Čo sa Eligia týka, tak je evidentné, že patrí takmer výhradne do druhej skupiny, lebo jeho život sa vyznačoval spojenosťou a spoluprácou so svetskou mocou.
V opisovanom úseku životabehu sa Eligius rozhodol stať kňazom! Stať sa kňazom bolo vážne rozhodnutie, ktoré menilo život človeka a jeho pozíciu v svete, napríklad v jeho prípade to znamenalo, že sa už nebude môcť naplno venovať práci zlatníka, bude musieť deliť záujmy medzi dva odlišné profesie, že sa zmení jeho denný rytmus, alebo možno bude musieť zanechať zlatníctvo, zmení sa to ako ho budú druhí vnímať, akú autoritu mu pripíšu, bude musieť riešiť iné problémy, stretávať sa s inými ľuďmi, môže sa výrazne zmeniť jeho život, vrátane finančnej a riadiaco-organizačnej pozície a podobne. Eligiov počin stať sa kňazom je opísaný slovami, že sa snažil „so všetkou vážnosťou ukončiť slávnostný kanonický kurz“ (cum omni studio sollemniter canonicum adimplere studebant cursum; I.10.16-17). Spolu s ním študovali Baudericus, Tituinus, Buchinus, Martinus (po našom Martin), Andreas (Andrej) a Iohannes (Ján); v zozname sa nenachádza Audoin a Ado, ktorých by tam niekto očakával, avšak oni boli v tom čase ešte primladí na štúdium. To, že sa Eligius rozhodol pre kňazskú cestu nebolo neprekvapujúce, veď pochádzal zo zbožnej kresťanskej rodiny, veď sám bol pobožný, veď bol čestný, veď boh bohabojný, veď nedávno oľutoval všetko v čom sa cítil vinný, veď zažil nadprirodzený úkaz-zjavenie, veď cítil volanie ku kňazstvu, veď to bola cesta ako pomáhať iným... Za zmienku stojí, že Eligius mal pred kňazskou dráhou civilné/svetské zamestnanie, avšak v tomto období to nebolo až také nezvyčajné, lebo vtedy viacerí muži mali najprv svetské povolanie a až potom sa rozhodli stať mníchmi či kňazmi, napríklad Martin z Tours (316/336–397), Bernard z Vienny/Romans (778–842) a Ignác z Loyoly (1491–1556) boli najprv profesionálnymi vojakmi, Ambróz z Milána (Aurelius Ambrosius, ±340–397) bol najprv správcom provincie, Aurelius Augustinus z Hippa (354–430) bol najprv učiteľom rétoriky, Sulpicius Severus (±360–±425) bol najprv právnikom, Hubert (±656–727) bol najprv členom družiny franského kráľa Theudericha III. a nadšeným lovcom zvery, Wolfgang z Regensburgu (±934–994) bol najprv učiteľom. Aj keď je pravdou, že mnohí iní sa stali mníchmi a kňazmi na začiatku dospelosti a nikdy nemali žiadne iné svetské zamestnanie; zhruba platí nepriama úmera, že čím dlhšie bolo na danom území kresťanstvo a čím dlhšie bola rodina kresťanská, tým je väčšia pravdepodobnosť, že daný človek nevykonával žiadne svetské zamestnanie a mníchom či kňazom sa stal na prahu dospelosti.
