Pred pár dňami pozemský svet navždy opustil Ján Plachetka (1945–2026), prvý slovenský šachový grandmajster. Nech je mi dovolené predstaviť zhrnutie jeho výnimočného života.
Rodina a detstvo
Jeho otcom bol Bohuslav Plachetka pochádzajúci z moravského Zábřehu a mamou bola Gabriela Mojtová zo slovenskej Čadce, no mnoho zo života prežila v Nitre. Rodičia sa zoznámili v Prahe, kde otec študoval zememeračstvo a mama ekonómiu. Tam sa aj zosobášili. Keď sa Československo rozdelilo, rodičia sa rozhodli žiť na Slovensku, konkrétne v Trenčíne, kde si obaja našli prácu. Otec najprv pracoval ako dobrovoľník-zememerač, neskôr ako riadny inžinier-geodet. Mama pracovala ako účtovníčka, ekonómka a vedúca učtárne, neskôr bola prepustená z politických dôvodov.
Ján Plachetka sa narodil v nedeľu, 18. februára 1945 v Trenčíne. Mal dvoch mladších súrodencov, brata Jozefa (1947) a sestru Oľgu (1952). Bývali v byte po príbuznej.
Šachové začiatky
So šachom sa zoznámil počas základnej školy, boli na rodinnom výlete v chate, vtedy mal tak 7–8 rokov. Vonku bolo zlé počasie, hľadali nejaké hry ktorými by si vyplnili čas a našli šachovú súpravu. Bol to otec, kto ho naučil hrať šach. Naučil sa to pomerne ľahko, ale šach mu nijako osobitne neučaroval. Potom hral aj so strýkom a susedom, ktorý bol lepší v šachu ako jeho otec, a vtedy ho už hra začínala ako-tak baviť. Skutočná zmena nastala, keď sa prihlásil do školského šachového krúžku v Trenčíne, trénerom bol učiteľ Karol Kosík. Na prvom turnaji skončil na delenom druhom mieste, aj keď bol mladší, než jeho súperi. Čoskoro sa zdokonalil a už ako piatak-šiestak hral tak, že tréner ho mal problém porážať.
10-ročný následne sa stal členom štandardného, neškolského, šachového klubu. Ako dorastenec vyhral okresné majstrovstva.
V tomto období chodil do hotelovej kaviarne kde dospelí hrávali šach, pozoroval hráčov a mnohému sa od nich priučil. Ako spomenul v jednom z bilančných rozhovorov, druhí niekedy hrali „o dosť veľké peniaze... aj o tisíce korún.“ Chvíľami aj niečo zažil, napríklad chodil tam hrať jeden trenčiansky gynekológ, ktorý si niekedy odskočil z nočnej služby, no vždy im dal telefónne číslo, pokiaľ by niečo potrebovali. Raz keď hral partiu o veľké peniaze, po urgentnom telefonáte zostal dohrať šach a pacientka zomrela. Bol z toho veľký problém a lekára preložili do iného mesta.
Partia s M. Taľom, majstrom sveta
Osobitnú zmienku jeho stredoškolského obdobia si zaslúžil partia s Michailom Taľom (Mihails Tāls, Михаил Нехемьевич Таль), šachovým majstrom sveta v rokoch 1960–61. Práve v rokoch 1960–61, keď Ján Plachetka bol 15–16-ročný, bol jedným z hráčov, ktorí hrali simultánny šachový turnaj s Michailom Taľom. Prvých 30 ťahov sa hralo na diaľku, komunikovali cez rozhlas a telefón, denne sa urobili dva ťahy. Potom sa nedohraté partie sa hrali osobne, v pražskej Lucerne. Taľ hral proti 20 hráčom, 11 krát vyhral, 9 krát remizoval a nikdy neprehral. Remízu mal aj s Plachetkom, ktorý v istej fáze hry „mal... blízko aj k víťazstvu,“ no žiaľ prehliadol a nedokalkuloval všetky možnosti, takže sa partia skončila remízou. O tom, že Plachetka bol náročný súper svedčí aj to, že jeho partii sa skončila ako posledná. Interpretácia jeho umiestnenia je dôležitá: on ako stredoškolák dokázal remizovať s majstrom sveta a sám sa k tomu vyjadril že toto „malo významný, ak nie rozhodujúci vplyv na neskoršie rozhodnutie spojiť svoj život so šachom.“
Stredná a vysoká škola
Na prvých majstrovstvách kraja skončil v dolnej polovici tabuľky. Iná situácia bola nasledujúci rok – vtedy už ich vyhral. Ako 17-ročný sa dostal do finále majstrovstiev Československa a na konci strednej školy sa stal majstrom západoslovenského kraja v kategórií dospelých.
Po skončení gymnázia, kde ho zaujímala matematika a fyzika, sa rozhodol pre štúdium fyziky pevných látok, študoval ju na Českom vysokom učení technickom, konkrétne na Fakulte technickej a jadrovej fyziky v Prahe. Po zavŕšení štúdia získal titul inžinier. Aj tam, počas štúdia, sa venoval šachu, vtedy už bol športovým reprezentantom.
Prvé zamestnanie a vojenčina
Po skončení školy v Prahe sa vrátil na Slovensko a zamestnal sa v Tesle Piešťany, v oddelení polovodičov. Šach už hral profesionálne, ale žiaľ, zo strany zamestnávateľa nemal žiadnu podporu, ten nemal záujem ho uvoľňovať na turnaje, preto chcel zmeniť zamestnanie.
Po šiestich mesiacoch zamestnania musel nastúpiť na základnú vojenskú službu. Snažil sa dostať do Dukly Praha, ktorá bola akoby vojenským útvarom, no v skutočnosti to bol športový klub, kde športovci boli formálne vedení ako vojaci základnej služby alebo armádni zamestnanci, no v skutočnosti namiesto očakávaných vojenských aktivít sa naplno venovali športu. Žiaľ, nepodarilo sa mu tam dostať a vojenčinu strávil v Košiciach, ako inštruktor-lektor na strednej leteckej škole. Dostal však možnosť hrať za Duklu Praha. Následne chodil hrať šach do šachového klubu Východoslovenských železiarní.
Košické obdobie
Po skončení vojenčiny mu predseda ostatne menovaného šachového klubu ponúkol zaujímavé miesto: išlo o vedúceho fyzikálnych laboratórií, kde vykonával štruktúrnu analýzu a textúru materiálov. V tom čase už bol ženatý a mal jedno dieťa. Výhodou tejto ponuky bolo, že vedenie mu zabezpečilo ubytovanie, pracovné miesto pre manželku a detské jasle. Do Košíc sa presťahovali v jeseni 1970 a strávili tam 12 rokov, na ktoré v dobrom spomínal. Jednalo sa riadne, nefingované zamestnanie, teda na jednej strane musel riadne pracovať a na druhej strane musel hrať šach tak, ako to vychádzalo. Našťastie, jeho nadriadený bol šachista a vychádzal mu v ústrety. Keďže bol športovým reprezentantom Československa, tak mal nárok na jeden deň voľna v týždni, obvykle to bol piatok, no niekedy sa to nedalo a v takom prípade si kumuloval dni a zobral naraz dva týždne refundovaného voľna.
V roku 1973, vo veku 28 rokov sa stal medzinárodným majstrom (IM, international master), čo je druhý najvyšší šachový titul.
Cesta ku grandmajsterskému titulu
Mal záujem dosiahnuť aj najvyšší titul, grandmajster (GM, grandmaster, niekedy uvádzané ako veľmajster). Jednalo sa o ambiciózny cieľ, na Slovensku ešte nikto nebol grandmajstrom (snáď podľa niektorých iba Richard Réti, narod. v Pezinku v r. 1889 a zomr. v Prahe v r. 1929, ale on je často považovaný za rakúsko-uhorského šachistu, okrem toho titul sa oficiálne začal udeľovať až v roku 1950, takže Réti je považovaný na neoficiálneho grandmajstra).
Cesta ku grandmajsterskému titulu bola dlhá a vyčerpávajúca. Plachetka opakovane získaval také výsledky, ktorým chýbal k splneniu normy jediný bod či dokonca pol bodu. Roky sa pohyboval tesne pod hranicou, ktorá mu umožňuje získanie prominentného titulu. Každý ďalší turnaj znamenal novú nádej... a často aj nové sklamanie... Napätie z neustále unikajúceho titulu bolo také veľké, že si napokon stanovil vlastnú hranicu: ak sa nestane grandmajstrom do 35. roku života, tak vrcholový šach opustí. Nebolo to o sebapodceňovaní, ale racionalite, lebo vedel, koľko úsilia vrcholový šach stojí a nemožno dlho pendlovať medzi nádejou a sklamaním. Ale aj v prípade nedosiahnutia méty by zostal hráčom šachu, avšak iba na klubovej úrovni, plus by sa venoval dorasteneckému trénerstvu. Žiada sa poznamenať, že dosiahnuť grandmajsterský titul v 70. rokoch XX. storočia neznamenalo iba dobre hrať šach. Lebo hráč potreboval možnosť cestovať, štartovať na kvalitných medzinárodných turnajoch a dostať sa k silným súperom a v podmienkach socialistického Československa o tom často nerozhodoval iba výkon nad šachovnicou, ale aj (svoj)vôľa športových funkcionárov, štátnych úradov, známosti a úplatky.
Dosiahol ho! Ján Plachetka v roku 1978 získal grandmajsterský titul. Práve bol v tzv. Kristových rokoch. Jednalo sa o osobný triumf, ktorým zavŕšil roky vytrvalosti, tesných neúspechov, neustáleho dokazovania vlastnej sily, analyzovania, štúdia otvorení, strednej hry, koncoviek, taktiky a stratégie. Stal sa prvým slovenským grandmajstrom v dejinách. Nestal sa mím náhodnou explóziou talentu či náhody, ale vytrvalosťou a neustálym, drobným zlepšovaním. Ale nešlo iba o osobný úspech jedného hráča. Bol to okamih, ktorým slovenský šach definitívne vstúpil medzi rešpektované európske a svetové tradície!
Po získaní grandmajsterského titulu mal možnosť pôsobiť v Stredisku vrcholových športov v Košiciach, kde by trénoval v omnoho lepších podmienkach, no zodpovedný úradník z pražského Šachového zväzu mu nedal odporúčanie. Beztak mal výborné výsledky, mohol sa zúčastňovať medzinárodných turnajov a aj si zarobil pekné peniaze.
Trnavské obdobie
Žiaľ, situácia v zamestnaní sa zmenila a košický zamestnávateľ mu neumožňoval zúčastňovať sa na turnajoch v takej miere, ako by mu to vyhovovalo. Preto v roku 1982 si našiel zamestnanie v atómovej elektrárni v Jaslovských Bohuniciach v Trnave, kde čoskoro sa celá rodina presťahovala. Bolo to perfektne vyhovujúce zamestnanie, lebo sa jednalo viac-menej o formálne/fingované zamestnanie, takže sa mohol viac-menej na plný úväzok venovať šachu, plus mal stabilný finančný príjem z formálneho zamestnania. Trvalo to deväť rokov a vlastne „mal v podstate profesionálny štatút“ a „to bolo niečo málo vídané,“ ako sa vyjadril. V Trnave hral za Lokomotívu Trnava.
Peripetie s politikou
Život rodiny bol z veľkej miery vymedzený mantinelmi socializmu a komunizmu. Jeho starý otec, František Mojto bol starostom Nitry, podporovala ho HSĽS, po vojne bol obvinený z podporovania pronacistických postojov a odsúdený na osem mesiacov, päť rokov straty občianskych práv a zhabanie majetku. Jeho mama, keď počula Gottwaldov prejav, tak sa cez telefón spýtala sestry, či chce ešte raz počuť „Sieg Heil,“ niekto ju udal a podľa rodinnej tradície nechýbalo veľa a boli by ju zastrelili, no nakoniec ju okamžite vyhodili zo zamestnania. Jeho teta a súčasne krstná mama bola členkou katolíckej mládeže, no komunisti to zakázali a ju odsúdili na osem rokov. Druhá teta mala byt kde rodina šachistu žila, no istý čas im trvalo, pokiaľ sa doňho mohli nasťahovať, lebo tam býval nejaký komunistický funkcionár a odišiel z neho až potom, čo mu pridelili väčší byt.
Ján Plachetka na začiatku šachovej kariéry vstúpil do Komunistickej strany, ale nebolo to z presvedčenia, ale kvôli šachu, mu ako nepartajnému nerobili zbytočné problémy, napríklad aby mohol bez väčších problémov cestovať na zahraničné šachové turnaje. A občas ho kontaktovala Štátna bezpečnosť a kadečo sa vypytovala. Tvrdí, že počas pražského štúdia, v čase pražskej jari, teda v rokoch 1967–68 bol jediný čas, keď sa zaujímal o politiku. Život v totalite mu priniesol aj obmedzenie ohľadom vlastných príjmov a majetku, konkrétne najprv všetky príjmy ktoré zarobil v zahraničí musel odovzdávať banke. Neskôr sa mu podarilo zriadiť devízové konto, avšak vklad mu povinne zamenili za bony, ktoré mohol minúť iba v Tuzexe.
Najväčšie úspechy
Plachetka mal rozsiahle záznamy v účasti na turnajoch a umiestnení na nich. Na majstrovstvách Československa v rokoch 1973 a 1976 sa delil o 4. miesto, v roku 1978 o 5. miesto, v rokoch 1982 a 1986 o 6. miesto, v roku 1972 o 7. miesto. V roku 1975 a 1993 sa stal majstrom Slovenska, plus získal nejaké strieborné a zlaté medaily. Pravidelne sa zúčastňoval na majstrovstvách sveta vysokých škôl a majstrovstiev Európy. Vyhral okolo 30 (!) medzinárodných turnajov, ako napríklad v Rzesówe (1972), Starom Smokovci (1972, 1979), Rimavskej Sobote (1975), Polanici-Zdrój (1975), v Novom sade (1976), Vinkovci (1977), Mariboru (1977), Trnave (1979), Sofii (1979), Titograde (1982), Novom Sade (1983), Champigny (1984), v Prahe (1984), Strasburgu (1985), Métach (1986, 1987), Paríži (1989) a tak ďalej; jeho posledné turnajové tituly sú z Umagu (2006) a z Charleroi (2008), výpočet určite nie je konečný, plus sú tu 2. miesta, 3. miesta, 4. miesta..., pričom niektoré umiestnenia boli delené.
Zúčastnil sa 7 šachových olympiád, bolo to v rokoch 1974, 1980, 1982, 1984, 1986, 1994 a 2002. V prvých piatich reprezentoval Československo, v ostatných dvoch Slovensko. Z týchto olympiád najviac oceňuje tú z roku 1982, teda 25. olympiádu, konanú v švajčiarskom Luzerne. Náš team tvorili Vlastimil Hort, Jan Smejkal, Ľubomír Ftáčnik, Vlastimil Jansa, Ján Plachetka a Jan Ambrož. Skončili ako druhí, teda strieborní zo ziskom 36 bodov a išlo o výborné umiestnenie, lebo na prvom mieste boli Sovieti, ktorí mali mimoriadne silný team, jeho členmi boli Karpov, Kasparov, Polugajevskij, Beljavskij, Taľ a Jusupov, oni získali 42 ½ bodu a tretí boli Američania medzi ktorými bol aj Alburt a Kavalek s 35 ½ bodmi. Okrem toho sa Plachetka zúčastnil ďalších sedem šachových olympiád ako kapitán alebo tréner.
Hral s kadekým, z top súperov spomeniem: Alburta, Ananda, Averbacha, Benku, Hartstona, Korčnoja, Nuna, Z. Polgárovú, Smyslova, Spasského a samozrejme Taľa. Z našich súperov spomeniem Ftáčnika, Horta, Kavaleka, Opočenského, L. Pachmana, Smejkala, Ujtelkyho, Veselého, a tak ďalej, celkovo za sedem dekád šachovej kariéry sú to stovky mien. A partií sú tisíce, v jednej databáze, ktorá určite nie je kompletná je zaznamenaných takmer 2.200 partií, viaceré sú komentované, čo znamená, že sú študované.
On píše knihy
Ako človek majúci ten najosobnejší kontakt so šachom publikoval dve knihy. Najprv to bola monografia s názvom Šachové olympiády, ktorú napísal v spoluautorstve s Ftáčnikom a Kozmom (Bratislava: Šport, 1984, 296 s.). V knihe sa nachádza história šachových olympiád, 212 partií, z ktorých sú mnohé kvalitne rozanalyzované, tiež 120 diagramov, výsledky uskutočnených olympiád, zaoberá sa aj problémami s profesionalizmom, medailami pre našu republiku, významnými hráčmi a teamami, politickými a organizačnými problémami; celkovo kniha predstavuje výborný materiál na štúdium a šachový progres.
Ako druhú publikovanú knihu mal Osem stretnutí s Michailom Taľom (Eliška Richtrová, 2021, 270 s, ISBN 9788090819702). Najsamprv Plachetka publikoval článok o prvej partii s Taľom v Československom šachu (6/2020), ten sa stretol kladným prijatím, tak sa rozhodol napísať o tom celú knihu. Ako názov komunikuje, s Taľom sa stretol celkovo osem krát, konkrétne štyri krát na šachovnici, teda hrali šach, prvé stretnutie bolo spomínané vyššie, týkalo sa rokov 1960–61, ďalšie boli 1970, 1974 a 1980; a ďalej sa štyri krát stretli mimo partie šachu. Všetky stretnutia keď hrali šach sa skončili remízou a ako Plachetka vravel, to „boli tvrdo vybojované remízy, takmer v boji do holých kráľov.“
Okrem toho Plachetka má bibliografické záznamy ako autor článkov a za poskytnutie rozhovorov.
O ňom sa píše v knihách
Plachetka bol zaslúžene spomínaný vo viacerých knihách a periodikách. Za všetky spomeniem prominentný The Oxford Companion to Chess od Davida Hoopera a Kennetha Whylda (1. vyd. Oxford & New York: Oxford University Press, 1987, ISBN 0-19-281986-0), kde na strane 256 má samostatné encyklopedické heslo v ktorom sa uvádza, že jeho najlepšie turnaje bol v Polanica Zdrój v 1975 kde zdieľal umiestnenie s Averbachom, v Soffi a Trnave, oboje v 1979. V totožnej práci na strane 49 je uvádzaná v hesle Brevity Plachetkova hra, ktorú mal proti Lotharovi Zinnovi v Děčíne v 1974.
Je uvádzaný v Malej encyklopedii šachu od Jiřího Veselého, Jana Kalendovského a Bedricha Formáneka (1. vyd. Praha: Olympia & Bratislava: Šport, 1989, ISBN – – –), tam na stranách 290–91 má samostatné encyklopedické heslo v ktorom je uvedený jeho stručný životopis, vrátane fotografie, prehľad najvýznamnejších úspechov, tiež to že dosť publikuje a pracuje ako tréner.
V The Batsford Chess Encyclopedia od Nathana Divinskeho (1. Vyd. London: B. T. Batsford, 1990, ISBN 0-7134-6214-0), na strane 163 má tiež samostatné encyklopedické heslo, kde sa menujú jeho najvýznamnejšie turnaje, konkrétne Polanica Zdroj 1975, Sofia 1979, Trnava 1979 a Štrasburg 1985, plus sa uvádza, že hral na štyroch olympiádach, aj keď k uvedenému dátumu sa zúčastnil na piatich.
No a v knihe Chess, 5334 Problems, Combinations, and Games od Lászla Polgára (New York: Black Dog & Leventhal Publishers, 2013, ISBN 978-1-57912-554-7), na stranách 932–33, ako položka 4889 je uvedený partiár Plachetkovej hry aj s diagramom, on vtedy s Čiernymi hral proti švédskemu Jonnymu Hectorovi, bolo to v Gausdale v roku 1989.
Tréner a pedagóg
Trénerstvo je ďalšia záslužná činnosť Jána Plachetku, v pozícii štátneho trénera na Slovensku pôsobil 6 rokov. Mal mnoho zverencov, spomeniem Regínu Pokornú, po vydaji Regina Theissl Pokorná, narodenú v roku 1982, je grandmajsterkou a jej najvyššie ELO bolo 2429. Ďalej to bola grandmajsterka Eva Repková (nar. 1975, najvyššie ELO 2446), grandmajsterka Zuzana Štočková-Hagarová (nar. 1977, najvyššie ELO 2430), grandmajsterka Zuzana Borošová-Cibičková (nar. 1988, najvyššie ELO 2327), grandmajster Tomáš Petrík (nar. 1980, najvyššie ELO 2544) a niekedy sa uvádza aj Vojtěch Plát (nar. 1994, najvyššie ELO 2589).
Bol aj štátnym trénerom v Tunisku, pôsobil tam štyri roky, počnúc rokom 1993.
Čo sa Plachetkových názorov na tréning týka, tak uviedol, že šachista by mal „denne“ trénovať „od štyroch do ôsmich hodín.“ Tvrdil, že dobrému hráčovi nesmie chýbať „prirodzená inteligencia a výborná pamäť,“ musí „mať v sebe bojové vlohy“ a „mal by byť fyzicky a duševne zdravý, vytrvalý,“ rovnako „nesmie mu chýbať energia“ no a „hlavne musí mať rád šach.“
Premeny v šachu
Počas svojho dlhého šachového života zažil mnohé prevraty, zmeny a metamorfózy, či už v spoločnosti, v organizácii šachového života alebo aj v šachu. Napríklad uvádzal, že kedysi sa šach hral 4–5 hodín a pokiaľ sa nedohral, tak sa prerušila, zapísala sa situácia na šachovnici a išlo sa na večeru a dohrala sa ráno. Tak sa zvyšovalo analytické myslenie a teda aj šachové kompetencie. Dnes sa to zásadne nerobí, lebo v takomto prípade by sa namiesto analýzy človeka použil počítač, čo je podvádzanie a stroj vždy zvíťazí nad človekom. Osobitne upozorňuje na prítomnosť počítačov v šachu, tvrdí, že „do šachu vstúpili razantne počítače“ a to je aj jeden z dôvodov, prečo sa v tejto hre tak presadzujú mladí. Neprehliadol, že dnes šachové tituly, vrátane grandmajsterských získavajú mladší, než tomu bolo za jeho čas. Rovnako si všimol, že šach sa zrýchľuje.
ELO rating
Jeho najvyšší ELO rating bol 2480, bolo to v januári 1980 a predstavuje to úžasný výsledok. Ostatný ELO rating bol 2273 v klasickom šachu, 2329 v rapide a 2347 v blitzi, čo je tiež výborné.
Ocenenia a pocty
Ako hráč bol nie len silný, ale aj čestný. Nezostalo to nepovšimnuté a za celoživotnú hru v duchu fair play mu Slovenský olympijsky výbor v roku 2013 udelil Cenu Klubu Fair Play.
Slovenský šachový zväz zriadil Sieň slávy a jej prvým členom sa v septembri 2024 stal zaslúžene Ján Plachetka. Atraktívnou súčasťou slávnostného ceremoniálu bola aj možnosť zahrať si simultánny zápas proti nemu. Okrem toho sa tam konala slávnostná prezentácia príležitostného hárčeka poštových známok, zo spodnej strany účelovo upravených, ktoré razítkoval aj Ján Plachetka.
Vlastnými slovami
Mnohokrát som opisoval Plachetku ja, no slušilo by sa dať priestor aj jemu, sprostredkovať, čo povedal vlastnými slovami. Tak napríklad si všimol, že kedysi bol šach na „oveľa vyššej úrovni ako teraz,“ a aj „spoločenský záujem o šach bol oveľa väčší,“ napríklad o šachu sa viacej písalo v spoločenských rubrikách, bol viacej v rádiu a televízii, kdežto dnes má okrajovejší výskyt. Pobadal, že „šach výrazne omladol, zrýchlil sa, hrá sa v inom tempe ako kedysi, je aj menej času na rozmýšľanie.“ Plachetkove najdlhšie partie trvali „desať až jedenásť hodín,“ v kuse, i keď nebolo ich veľa, jednalo sa o „tri až štyri“ partie. O slovenskom šachu sa vyjadril, že „sa má čím pochváliť. Nemá ani teraz zlé výsledky a môžu byť ešte lepšie. Do budúcnosti som optimista.“ Na šachu oceňoval, že je to „hra s jasnými pravidlami, tam výnimky neexistujú.“ Podľa neho šachista „neustále musí šachom žiť,“ pričom táto veta nie je len o šachu, ale aj o samotnom Plachetkovi...
Rodina
Ján Plachetka bol raz ženatý, manželka sa volala Mirka. Spolu mali tri deti, dvoch synov a jednu dcéru, ktorá žije vo Francúzsku.
Posledné mesiace
V nedávnych rokoch a mesiacoch sa mu zhoršovalo zdravie. Napríklad v roku 2025 mal opakovaný zápal pľúc s vážnym priebehom. Potom sa objavili ďalšie ochorenia, ktoré mu ešte viacej skomplikovali život. Keď bol osemdesiatnik, tak oceňoval, že počas života sa venoval šachu, lebo to udržiavalo v nadpriemernom stave jeho mozog a tým pádom kognitívne schopnosti. Ku koncu života však opúšťal šach, napríklad v septembri 2025 povedal, že šach „tento rok som ešte vôbec nehral.“ Pokiaľ mal s niekým hrať, tak zásadne uprednostňoval šach tvárou v tvár a nie on-line šach. Keď hral rekreačne, nevyhýbal sa ani tomu, aby so súperom išiel po partii dajme tomu na pivo.
Odchod do šachovej večnosti
Grandmajster, inžinier Ján Plachetka zomrel v nedeľu, 24. mája 2026. Mal 81 rokov. Posledná rozlúčka bola v piatok, 29. mája 2026 v Trnave.
Prezident Slovenského šachového zväzu, Milan Roman o ňom povedal, že „bol architektom moderného slovenského šachu... Pre celé generácie našich hráčov bol vzorom profesionality, elegancie za šachovnicou a džentlmenského správania. Bez neho by slovenský šach nebol tam, kde je dnes.“
Podľa môjho názoru Ján Plachetka patril ku generácii šachistov, ktorá vyrastala v dobe obmedzení, no napriek tomu dokázala dosiahnuť medzinárodné uznanie. Za šachovnicou bol známy presnosťou, trpezlivosťou, flexibilitou, húževnatosťou a schopnosťou bojovať aj v zdanlivo vyrovnaných pozíciách. Mimo nej pôsobil ako človek pokojný, rozvážny, inteligentný a vtipný. Bol oddaný hre, ktorú považoval za svet jasných pravidiel a poctivého úsilia. Jeho meno zostane natrvalo spojené s dejinami slovenského šachu – ako meno prvého slovenského grandmajstra, reprezentanta, trénera, publicistu i človeka, ktorý formoval niekoľko generácií hráčov. Partie, ktoré odohral, ostanú navždy zapísané v databázach a knihách.
Posledný ťah partie v hre volanej život už Ján Plachetka vykonal. A zostalo po ňom oveľa viacej, než možno zapísať do výsledkových tabuliek.
