V ekleziastickom kalendári má nadnes sviatok Martin z Tours (výslovnosť je je /Tur/, /Tuʁ/), v latinskom znení mena Martinus Turonensis, ktorý sa narodil buď medzi rokmi 316–317 alebo v roku 336 a ktorý zomrel v roku 397. Martin patrí k populárnym a známym osobnostiam, preto nebudem až tak prerozpravávať jeho hagiografiu, ako skôr sa sústredím na voľajaké zahmlenejšie informácie z jeho života.
Váhame ohľadom Martinovho dátumu narodenia,
pričom tu nemyslím deň, mesiac a rok, ale aspoň ako-tak približný rok, lebo sa zachovali dve hodne odlišné verzie dátumu kedy sa narodil. Na jednej strane je to tzv. dlhá chronológia vychádzajúca z Dialógov a Listov od Sulpicia Severa a z Histórie od Gregora, biskupa z Tours (±538–594) podľa ktorých vychádza, že Martin sa narodil v rokoch 316 až 317 (por. Liber Dialogorum, I.26, II.5–7, Vita Martini, XX, Epistola, I.2, III.13; Historiae, I.36). Na druhej strane je to tzv. krátka chronológia vychádzajúca z diela Život Martina od spomínaného Sulpicia Severa podľa ktorej vychádza, že Martin sa narodil v roku 336 (por. Vita Martini, II.4, III.1, .5, IV.2, VI.5). Medzi dlhou a krátkou chronológiou je rozdiel 19 až 20 rokov, čo je bezosporu markantná variabilita sťažujúca akékoľvek ďalšie relevantné tvrdenia ohľadom veku, napríklad v akom veku opustil vojsko, v akom veku sa stal biskupom, či akého veku sa dožil. (Aj keď nevieme kedy presne sa Martin narodil, aj tak je to pri ňom lepšie než pri iných osobách, lebo buď je to u nich ešte nejasnejšie alebo dokonca nevieme, či sa vôbec narodili, teda či to boli skutočné osoby a nie iba fikcie; napríklad niektorými je spochybňovaná existencia Kataríny Alexandrijskej, čo je zvlášť paradoxné, lebo kedysi sa jednalo o druhú najpopulárnejšiu sväticu, bola hneď po Panne Márii.)
Bezosporu je potešujúce sa zmieniť, že Martin sa narodil neďaleko našej krajiny, na území dnešného Maďarska. Jeho rodné mesto sa volalo Sabaria (niekedy prepisované aj ako Savaria), dnes sa volá Szombathely, je to najstaršie maďarské mesto podľa písomného záznamu, založené v rokoch 43–45 nášho letopočtu, v súčasnosti je to desiate najväčšie maďarské mesto, avšak v čase Martinovho narodenia sa nejednalo o maďarské či rakúsko-uhorské mesto, ale o rímske mesto. Martin v rodnom meste nepobudol dlho, lebo vyrastal na území dnešného Talianska, v meste vtedy volanom Ticinium, dnes je to Pávia. Zo životopisu bude ďalej zrejmé, že Martin žil okrem dnešného Maďarska a Talianska aj vo Francúzsku, čo prirodzene evokuje, že takto nejako mohol vyzerať κοσμοπολίτης, kosmopolita/svetoobčan v nenainscenovanom milieu IV. storočia.
O Martinovi bola napísaná hagiografia (životopis),
ktorá prispela k jeho enormnej popularite. Napísal ju Sulpicius Severus (nar. 353–363, zomr. 410–425), ktorý pochádzal z bohatej rodiny, stal sa prominentným právnikom, okolo roku 389 prijal krst, neskôr jeho manželka zomrela a nezanechala deti, následne sa stal mníchom a zrejme aj kňazom. Jeho dielo sa volá Vita Martini, prípadne alternatívne a rovnocenne Vita Sancti Martini, De vita beati Martini, liber unus, či Vita Sancti Martini episcopi et confessoris, v preklade Martinov život, alternatívne Život(opis) svätého Martina, O živote blaženého Martina, jedna kniha, či Život(opis) svätého Martina, biskupa a vyznavača.
Sulpicius Severus napísal Vita Martini okolo roku 396 a jednalo sa o jednu z prvých hagiografií (z gréckeho ἅγιος, ‚svätý‘ a γράφειν, ‚písať,‘ teda znamená ‚písanie o živote svätca,‘ ‚životopisy svätcov‘), jeho dielo sa navyše stalo paradigmou pre nasledujúce obdobné práce. Vita Martini je neopomenuteľným dokumentom v završujúcom sa IV. storočí, no na druhej strane je faktom, že neobstojí v kvalitatívnom posudzovaní podľa súčasných štandardov; skôr sa jedná o ‚hagiografiu‘ preferujúcu zázraky, pozitívne stránky opisovanej osoby a výber zo života, než o ‚biografiu‘ preferujúcu fakty, vnútorné prežívanie, kontext, nezávislé zhodnotenie a opis celého života. Hagiografia/Biografia bola napísaná a rozširovaná ešte počas života Martin z Tours, zhruba rok pred Martinovou smrťou, čo je bezosporu raritnosť, lebo väčšina biografií zo staroveku a stredoveku bola napísaná až po smrti opisovanej osoby; v takejto konštrukcii smrť budúceho svätca, jeho pohreb, zázraky pri pohrebe a pri hrobe tvorili akýsi klimax životopisu, ‘krem toho súbežne potvrdzovali výnimočnosť opisovaného človeka (porovnaj napr. Athanasiov Život Antónia Pustovníka, cap. 87/55–93/60, Hieronýmov Život Pavla z Théb, cap. 15–17 a Život Hilarióna, cap. 44–46, Marka Diakona Život Porfýria z Gazy, cap. 103, Gregora Veľkého Život Benedikta, cap. XXXVII–XXXVIII, Audoinov Život Eligia z Noyon, lib. II, cap. 36–38, Petra Damianiho Život Romualda z Raveny, cap. 69–72, Jordana Saského Život Dominika, cap. 56–59, 64–65, etc, etc). Keďže Sulpicius napísal Vita Martini ešte počas Martinovho života, tak z diela sa nedozvedáme kde, ako a kedy Martin zomrel, no aby som to nenechal bez odpovede, z iných prameňov vieme, že Martin zosnul v Candes (neskôr premenované na Candes-Saint-Martin), je to na území dnešného Francúzska, zomrel prirodzenou smrťou 8. novembra 397 a slávnostne bol pochovaný 11. novembra, na podklade čoho bol vybraný jeho pamätný deň.
Vita Martini od Sulpicia Severa bolo spústukrát prepisované a publikované, latinský text je napríklad v Patrologia Latina (ed. Jacques-Paul Migne, Paris, 1845, Vol. XX, col. 159–176, kompletné dielo je v col. 95–248) a v Corpus Scriptorum Ecclesiasticorum Latinorum (ed. Carolus Halm, Vindobonae, 1866, Vol. I, pp. 107–137, kompletné dielo je na pp. 1–278). Pri akademickom citovaní Vita Martini sa používa skratka VM s označením kapitoly a jej časti. Menovaný životopis bol niekoľkonásobne preložený do národných jazykov: do angličtiny bol preložený Carolinne White a vydaný ako The Life of Martin of Tours v súhrnom diele Early Christian Lives (Penguin Books, 1998, pp. 129–159, ISBN 978-0-140-43526-9), do češtiny bol preložený Pavlom Rynešom a vydaný ako Život svatého Martina (Herrmann & synové, 2003, [ISBN 80-239-2135-5], do slovenčiny bol preložený Milošom Lichterom a vydaný ako Život svätého Martina z Tours (Dobrá kniha pre Teologickú fakultu Trnavskej univerzity, 2019, ISBN 978-80-8191-189-7 a hlavne s týmto prekladom som pracoval). Prerozprávaný Martinov život & dielo sa objavilo v premnohých kolekciách, nemôžem opomenúť Jacoba de Voragine a jeho Legenda aurea, tiež známu ako Legenda sanctorum (vzniknuvšia v rokoch 1259–66, neskôr preložená a vytlačená Williamom Caxtonon v roku 1483), Alana Butlera a jeho The Lives of the Fathers, Martyrs, and Other Principal Saints (Vol. I–IV, London, 1756–59, neskôr aj iné vydania, vrátane 12-zväzkového) a tiež kolekciu celkom odlišného rázu, Encyclopædiu Britannicu (napr. revised 14th ed, 1957, Vol. 14, p. 986b). Život Martina z Tours bol niekoľkokrát beletristicky spracovaný, za všetky spomeniem Wilhelma Hünermanna a jeho Sankt Martin; Der Reiter der Barmherzigkeit; Ein Lebensbild des heiligen Bischofs Martin von Tours (Martin Verlag Walter Berger, 1962).
Sulpicius Severus okrem De vita beati Martini, liber unus (O živote blaženého Martina, jedna kniha, včítane sprievodného listu) napísal aj ďalšie práce; konkrétne sa zachovali jeho Epistolae, tres (Listy, I–III, Eusebiovi, Aureliovi, Bassule), Liber Dialogorum (Rozhovory, I–III) a Liber Chronicorum, nazývaná aj Historia sacra, libri duo (Kronika, Cirkevné dejiny, I–II), pričom i v nich sú užitočné informácie o Martinovi a jeho dobe. Aj o samotnom Sulpiciovi Severovi boli publikované práce, za všetky uvediem Karla P. Harringtona a jeho štúdiu The Place of Sulpicius Severus in Miracle-Literature publikovanú v The Classical Journal (Vol. 15, No. 8, May 1920, pp. 465–474), G. K. van Andela a jeho publikáciu The Christian Concept of History in the Chronicle of Sulpicius Severus (Adolf M. Hakkert, 1976), od rovnakého autora štúdiu Sulpicius Severus and Origenism publikovanú vo Vigilae Christianae (Vol. 34, No. 3, September 1980, pp. 278–287) a Clare Stancliffe a jej publikáciu St. Martin and His Hagiographer; History and Miracle in Sulpicius Severus (Oxford University Press, 1983, 1987, ISBN 0-19-821895-8).
.JPG)
Ježiš Nazaretský sa Martinovi zjavil ešte ako nekresťanovi,
alebo – ak mi dovolíte zveličene použiť archaické, nepreferované ba až pejoratívne označenie – Ježiš sa zjavil Martinovi ako ešte pohanovi (porovnaj význam gréckeho ‚ἐθνικός‘ a latinských slov ‚gentīlis‘ a ‚pāgānus,‘ ktoré znamenajú ‚pohan,‘ napríklad v Skutkoch apoštoloch, 7.45, 9.15, 10.45, 11.1, .18, 13.46, 14.5, .27, 15.3, .7, .12, .14, .19, .23, 18.6, 21.11, .19, .21, .25, 22.21, 26.20, .23, 28.28). Udalosť zjavenia Ježiša predstavuje bezkonkurenčne najznámejšiu a najemblematickejšiu príhodu z Martinovho života, takpovediac je to je to nervus rerum každého jeho životopisu a ‚vlajková loď‘ mnohých vizuálnych zobrazení. Zaiste nebudem hyperbolizovať tvrdením, že mnoho rozprávaní Martinovho životopisu začína práve týmto príbehom a mnohí poznajú z jeho života iba a iba túto príhodu, nič viacej. Čo sa vlastne udialo? V istom čase Martinovho života, v meste Amiens, keď bol ešte stále vojakom stretol v krutej zime nahého žobráka (pauperem nudum; VM, III.1), trasúceho sa chladom, ktorému nikto nechcel pomôcť. Nanešťastie Martin pri sebe nemal žiadne peniaze ani jedlo, lebo to rozdal už skôr (in opus simile consumpserat), avšak nechcel ponechať žobráka bez pomoci. Čo robiť? Ako mu pomôcť? Uvedomil si, že má dobrý vojenský plášť a ten by mohol pomôcť núdznemu. Tak zobral meč, rozsekol plášť a jednu polovicu dal žobrákovi. Tým sa však príhoda neskončila. Martin nasledujúcu noc v sne videl Ježiša Nazaretského zahaleného do polovice vojenského plášťa, ktorý cez deň daroval žobrákovi! Navyše okolo Ježiša stálo veľa anjelov, ktorým Ježiš povedal: „Martin ešte len katechumen, ma obliekol do tohto rúcha.“ (Martin adhuc catechumenus hic me ueste contexit; VM, III.3) Slovom ‚katechumen‘ (z gr. κατηχούμενος, znamenajúcim ‚byť učený verbálne‘) sa označuje ‚človek ktorý sa ešte len pripravuje na krst‘ (pričom ‚krst,‘ z gr. βάπτισμα, znamenal ‚ponorenie do vody,‘ je pravdepodobné, že Martinov krst prebehol ‚ponorením celého tela do vody‘ a nie iba ‚pokropením vodou‘). Možno sa domnievať, že Martinova príprava na krst spočívala v oboznamovaním sa s Bibliou a s vštepovaním si jednotlivých udalostí, učení sa akéhosi Katechizmu, ktorý mohol byť iba v ústnej podobe, návštevou liturgických slávení a duchovným vedením, ktoré bolo zamerané na cnostný život. De iure platí, že až krstom sa človek stáva kresťanom, aj keď nazvať Martina pohanom je neetickým zveličením, lebo pohan je ten, ktorý nepozná kresťanstvo alebo ho odmieta, no Martin kresťanstvo poznal a chcel ho prijať, veď sa pripravoval na krst. No beztak formálne platí a musí platiť, že Martin v čase keď sa mu zjavil Ježiš ešte nebol kresťanom.
Príhoda môže byť znepokojúca, lebo hoc’ Martin nebol kresťanom, ukázal kresťanskú cnosť par excellence, Martin sa perfektne riadil Ježišovými slovami „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ (ἀμὴν λέγω ὑμῖν, ἐφ᾽ ὅσον ἐπιήσατε ἑνὶ τούτων τῶν ἀδελφῶν μου τῶν ἐλαχίστων, ἐμοὶ ἐποιήσατε; Matúšovo evanjelium, 25.40, pozri celú pasáž, vv. 31–46, tiež pozri 8.20, 10.40-42, 16.27, 18.5). (À propos, pri tejto príležitosti si neodpustím poznámku k niektorým kresťanom, či už vtedajším alebo dnešným: podľa toho ako sa bohapusto správajú, by sa nemali nazývať ‚kresťania,‘ ale ‚luciferiáni!‘) Až po tomto sne, pravdepodobne ako osemnásťročný, Martin pristúpil ku krstu (cum esset annorum duodeuiginti, ad baptismum conuolauit; VM, III.5; niektoré manuskripty pisárskym omylom uvádzajú, že bol dvadsaťdvaročný), ergo až následne sa Martin stal kresťanom, plnoprávnym členom cirkvi. (À propos #2: niekedy je náročnejšie identifikovať svätca, no pokiaľ by ste videli človeka roztínajúceho plášť, zvlášť s prítomným koňom, tak naisto je to Martin z Tours.)
Chýba údaj kedy Martin bol ordinovaný za kňaza,
čo ďalšia z dôležitých informácií kde je hagiografia vakantná. V Martinovom životopise sa uvádza, že biskup Hilárius z Poitiers (Hilarius Pictaviensis, ±310–±367) mu zveril úrad diakona (imposito diaconatus officio; VM, V.2), avšak nie je uvedené v ktorom roku to bolo. Je známe, že následne Martin bol ordinovaný za kňaza, avšak udalosť nie je explicitne spomenutá. Len je tam uvedené, že Hilárius sa snažil Martina ešte užšie pripútať k sebe a k ekleziastickej službe, no Martin sa zdráhal, ergo odmietal prijať diakonskú vysviacku. Hilárius mu preto zveril službu exorcistu (officii imponeret... locus iniuriae... itaque exorcistam eum esse praecepit) a Martin prijal toto ustanovenie do úradu (ordinationem; VM, V.2). Služba exorcistu (z gr. ἐξορκιστής) predpokladá, že dotyčný je súčasťou klerického stavu a sú dve možnosti: buď je to nižšie klerické svätenie, no ešte pred prijatím kňazskej vysviacky, alebo je už kňaz, ktorý navyše vykonáva aj exorcizmus; u Martina zrejme platí skoršie uvedená alternatíva. Vita Martini však ohľadom toho nekomunikuje isté fundamentálne reálie... V prvom rade v hagiografii chýba explicitne zmienené kedy sa stal exorcistom, no takmer naisto sa ním stal pred vyhnaním biskupa Hilária do vyhnanstva, ktoré bolo v rokoch 356 až 360, domnievam sa, že najpravdepodobnejší je rok 356. V druhom rade v hagiografii nie je výslovne uvedené, že bol ordinovaný za kňaza, aj keď je bezosporu isté, že kňazom sa v istom bode života stal. V treťom rade nevieme, kedy konkrétne bol ordinovaný za kňaza, kto bol svätiteľom a za akých okolností to bolo, no podľa mňa je možné – len možné, no nie isté –, že to mohlo byť pred vyhnanstvom biskupa Hilária, čiže opäť v roku 356. V štvrtom rade nevieme koľko mal Martin v tom čase rokov, lebo nie sme si istí kedy sa narodil, avšak možno predvídať, že bol buď vo veku okolo 20 rokov alebo vo veku okolo 39–40 rokov, podľa toho či vychádzame z krátkej alebo dlhej chronológie, aj keď osobne mám pyrhonický postoj k obidvom odhadom, podľa jedného sa mi zdá primladý, podľa druhého pristarý.
Niektoré časti hagiografie možno vysvetľovať viacerými spôsobmi,
prvou možnosťou je chápať ich doslovne, druhou je chápať ich obrazne; následne platí, že pokiaľ ich interpretujeme obrazne, tak nie vždy sme si istí, aký majú význam. Tento problém otvrára tému hermeneutiky (ἑρμηνεία), respektíve exegézy (ἐξήγησις) a súbežne s tým do nej aj nespochybniteľne patrí, teda prislúcha do filosofickej disciplíny zaoberajúcej sa výkladom a porozumením textu. Dobrým príkladom je nebulózna, dvojzmyselná časť o otrave jedovatou bylinou, čemericou. Najsamprv (VI.4) sa vo Vita Martini píše o rozšírení arianizmu (ἀρειανισμός), čo bolo nekanonické, heretické učenie tvrdiace, že Ježiš je síce Boží syn, no nebol večný spolu s Bohom, ale bol ním utvorený. Následne (VI.5) je uvedené, že Martin nesúhlasil s arianizmom a preto bol arianistami vypudený z mesta a sa „živil korienkami bylín“ (radicibus uixit herbarum) a jedného dňa „zjedol čemericu, o ktorej sa hovorí, že je jedovatá.“ (helleborum, uenenatum, ut ferunt, gramen, in cibum sumpsit). Bylina sa latinsky nazýva Helleborus, u nás sa niekedy volá snežná ruža, rod obsahuje zhruba dvadsať druhov, celá rastlina je jedovatá, no koreň najviac. Nakoniec (VI.6), „Keď už jed pomaly začal účinkovať a cítil, že sa blíži smrť, odrazil modlitbou hroziace nebezpečenstvo a všetka bolesť náhle pominula.“ (Sed cum uim ueneni in se grassantis uicina iam morte sensisset, imminens periculum oratione repulit statimque omnis dolor fugatus est.) Mnoho čitateľov uvedenú pasáž chápe tak, že počas vyhnanstva Martin urobil pri stravovaní chybu, zjedol jedovatú bylinu a temer sa otrávil. No tiež je možné tvrdiť, že uvedená pasáž vôbec nesúvisí s chybou pri konzumácií potravy, ale s teologickým učením. Lebo je zaradená bezprostredne za pasáž o arianizme a jej skrytým významom je, že čemerica symbolizuje arianizmus, arianizmus je otrava, keď sa Martin zaoberal teológiou tak sa mu celkom pozdával arianizmus, bol ochotný ho akceptovať a došlo to až tak ďaleko, že mu hrozila smrť arianizmom, no Martin v poslednej chvíli zvíťazil nad otravou arianizmom modlitbou.
Voľba biskupa v minulosti bola inakšia,
než je v súčasnosti (biskup, z gr. ἐπίσκοπος, doslova ‚dozorca‘ je hlavou miestnej cirkvi, má plnosť kňazskej moci, disponuje súdnymi, učiteľskými a organizačnými kompetenciami). Dnes je biskup výslovne menovaný pápežom, hoci aj on pri výbere parciálne zohľadňuje mienku vybraných kňazov a veriacich z diecézy pre ktorú je kandidát vyberaný. Vo vtedajšej dobe Martin a ďalší biskupi neboli menovaní pápežom, ten do výberu a voľby nezasahoval, ale konkrétna diecéza si autonómne vyberala biskupa. Prebiehalo to tak, že sa dostavili biskupi z iných diecéz, pochopiteľne tam boli miestni klerici a oni si zvolili nového biskupa, buď len aklamačne, ak bol jediný kandidát, alebo voľbou z viacerých kandidátov, pričom si vyberali toho, koho rešpektovali, komu dôverovali a toho, koho chceli aby miestnu cirkev viedol. Následne bolo nevyhnutné potvrdenie voľby od biskupov zo susedných diecéz. Porovnaj textové evidencie: „V tom čase si žiadali Martina za biskupa pre cirkev v Tours. (...) Neuveriteľná vec, nespočetné množstvo ľudí sa vtedy zišlo, a to nielen z Tours, ale aj z okolitých miest, aby podporili jeho voľbu. (...) Predsa však zopár ľudí a niektorí z radov biskupov povolaných na ustanovenie biskupa, vytvorili bezbožnú opozíciu.“ (Sub idem fere tempus ad episcopatum Turonicae ecclesiae petebatur: (...) Mirum in modom incredibilis multitudo non solum ex illo oppido, sed etiam ex uicinis urbibus ad suffragia ferenda conuenerat. (...) Pauci tamen et nonnulli ex episcopis, qui ad constituendum antistitem fuerant euocati, impie repugnabant; VM, IX.1–3) Toto bola procedúra, ktorou podľa hagiografie Martin prešiel a ktorá bola štandardom v tých časoch (obdobný algoritmus episkopálnej voľby pretrval aj v nasledujúcich rokoch, porovnaj textové evidencie prevzatia biskupského úradu v polovici VII. storočia vo Francúzsku Eligiom a Audoinom ako sú opísané v Audoinovom Živote Eligia z Noyon, lib. II, cap. 2).
Aj keď miestni chceli za biskupa Martina, jeho voľba nebola neproblematická. Domnievali sa, že Martin sa bude zdráhať a tak vymysleli naňho lesť, v ktorej jeden z obyvateľov predstieral, že jeho manželka je chorá a požiadal Martina o návštevu manželky (unus e ciuibus, uxoris languore simulato ad genua illius prouolutus et egrederetur obtinuit; VM, IX.1). Keď spolu išli, už po ceste ich čakali zástupy obyvateľstva a Martina odviedli do mesta priamo k biskupskej voľbe. No ani potom miestna voľba neprebiehala hladko, lebo sa našla skupina ktorá odmietala Martina, textová evidencia tvrdí, že mali problém s Martinovým výzorom, lebo nevyzeral dôstojne, mal špinavé šaty a neupravené vlasy (contemptibilem esse personam, indignum esse episcopatu hominem uultu despicabilem, ueste sordidum, crine deformem; VM, IX.3); pokiaľ toto je dôvod, tak dá sa vysvetliť aj tým, že Martin sa ponáhľal k chorej, zomierajúcej žene a nemal čas na úpravu zovňajšku. Inou možnosťou je, hoci nie je o tom žiadna textová evidencia, že obyvateľom mohla prekážať Martinová vojenská minulosť. Ďalšou možnosťou sú osobné animozity a predsudky. Nech je to tak-či-onak, miestna voľba prebehla a jej výsledkom bolo, že Martin bol právoplatne zvolený za biskupa.
Martin bol miestnou voľbou ustanovený za biskupa v Tours, vtedy sa mesto nazývalo Civitas Turonum, nachádza sa v dnešnom stredozápadnom Francúzsku a od toho vzniklo jeho prímenie Martin z Tours, resp. latinsky Martinus Turonensis. Biskupom sa stal 4. júla, pričom nie je istota ohľadom presného roku, nakoľko do úvahy pripadajú roky 370, 371 alebo 372, no najpravdepodobnejšie to bolo v roku 371. Podľa tradície bol v poradí tretím tourským biskupom, no podľa zachovaných historických prameňov druhým v poradí. Martin zotrval v biskupskom úrade až do svojej smrti, vyše štvrťstoročie a a s jeho episkopátom sa spájajú významné počiny.
Martin bol jeden z prvých, ktorý sa stal svätcom napriek tomu, že nebol mučeníkom,
keďže v rannej cirkvi takmer bez výnimky iba mučeníci boli svätcami. Najsamprv cirkev bola prenasledovaná a kresťania (z gr. Χριστιανός, ‚nasledovník Krista‘) boli odsudzovaní na smrť, pričom každý kto zomrel za vieru, bol mučeníkom, martýrom (z gr. μάρτυρ, ‚svedok‘); mučeník, martýr tu deskriptívne znamená ‚ten, ktorý stratou vlastného života svedčí o kresťanstve ako o jedinom pravom náboženstve,‘ jedna z textových evidencii slova sa nachádza tu: „videl som pod oltárom duše zabitých (εσφαγμένων) pre Božie slovo a pre svedectvo (μαρτυρίαν), ktoré vydali.“ (Jánova apokalypsa, 6.9, pozri aj 2.13, 3.14, 11.7, 12.11, 17.6). V rannej cirkvi boli mučeníci eo ipso pripomínaní, uctievaní a považovaní za svätých (za všetkých repetitívne spomeniem Katarínu Alexandrijskú, pozri jej hagiografiu Μαρτύριον της Ἁγίας καὶ Καλλινίκου Μεγαλομάρτυρος του Χριστού Αικατερίνης v Patrologia Graeca, Vol. CXVI, col. 276–301). Keď sa doba stolerantnila, začala druhá fáza, kde sa tresty zmierňovali, no kresťania boli stále deklasovaní ľudia, so všemožným upozaďovaním a ostrakizáciou.
Martin z Tours žil až po týchto dvoch obdobiach, v tretej fáze. Tá nastala v závislosti od teritoriálneho vymedzenia v IV. storočí, keď kresťanstvo zač(ín)alo byť akceptované, kresťania prestávali zomierať ako umučení alebo zotročení ťažkou prácou a teda už nebolo tak veľa mučeníkov. Vtedy ľudia-kresťania už verejne žili svoju vieru a poniektorí dosiahli vysokú mieru cností, biblických a teologických vedomosti, mimoriadnu zručnosť pri christianizácií iných konfesií či národov a schopnosť vyprosiť milosti alebo uskutočniť zázraky. Oni vysoko vyčnievali nad ostatných súvercov a po ich smrti sa vnímalo ako nespravodlivé, aby mali upadnúť do zabudnutia, preto aj oni boli vyhlásení za svätých, v ich prípade boli ako svätci uctievaní nie pre výnimočnú smrť, ale pre výnimočný život. To je aj prípad Martina z Tours, bez zaváhania možno deklarovať, že bol jeden z prvých ktorým začala nová paradigma svätosti (spolu s ním ju začali pápež Sylvester I, ±285–335, Antónios Pustovník, ±251–356 a Athanasios Alexandrijský, ±295–373). Martinovi z Tours býva zavše pripisované čestné označenie ‚Confessor,‘ čo znamená ‚Vyznávač.‘
Oslava Martinovho sviatku je interesantná,
koná sa vo viacerých krajinách a tie sa medzi sebou odlišujú. Pravdepodobne najtypickejšou aktivitou martiniády (= oslavy Martinovho sviatku) sú husacie hody. Majú svoju genézu v príbehu podľa ktorého sa Martin dozvedel o úmysle zvoliť ho za biskupa, chcel sa tomu vyhnúť a tak sa narýchlo schoval do prístrešku kde boli husi. No ony začali gágať a to Martina prezradilo. Na pamiatku toho sa na Martinov pamätný deň, 11. novembra, konajú husacie hody. Príbeh považujem za fabuláciu, mýtus, lebo pôsobí nepravdepodobne, pravdaže ho nespomína ani Sulpicius Severus v IX. kapitole Vita Martini, ktorá je celá venovaná biskupskej voľbe a tam sa uvádza, že o snahe ho vybrať za biskupa sa Martin dozvedel až cestou, kde ho už čakali zástupy ľudí (ita dispositis iam in itinere ciuium turbis; IX.2), ba príbeh nie je ani doložený v pozdnejšej literatúre, napríklad v Zlatej legende od Jacoba de Voragine z polovice XIII. storočia, ani v Životoch... svätcov od Albana Butlera z polovice XVIII. storočia. Inakším spôsobom oslavy je servírovanie tzv. Svätomartinského vína, čo je prvé víno daného ročníka, ktoré zrelo iba niekoľko týždňov. Tiež Martinov sviatok sa (môže) pripomína(ť) (pod)večerným lampášovým sprievodom. A... a tak ďalej. Hoci to nie je kodifikované, knihomoli by mohli osláviť Martinov sviatok prečítaním si jeho životopisu, či už od Sulpicia Severa alebo iné spracovanie. Je to dobrý nápad‽
Vďaka Martinovi z Tours sa meno Martin stalo populárnym,
vyskytlo sa u myriadách nositeľov, či už ako krstné meno, priezvisko, názov obce, mesta, rieky, patrocínium kostola, dostalo sa do pranostík, atp. Etymologicky pochádza z latinského ‚Mārtīnus‘ a to z ‚Mārtis‘ + ‚īnus‘ (znežňujúca prípona) a to z ‚Mārs,‘ ktorý bol starorímskym bohom vojny; na podklade toho meno ‚Martin‘ možno vyložiť ako ‚Zasvätený-bohovi-vojny-Marsovi,‘ ‚Ako-keby-Mars,‘ prípadne ‚Bojovný‘ a ‚Bojovník.‘ Prepis a výslovnosť mena ‚Martin‘ do ďalších jazykov si často zachováva rozpoznateľnú formu, aj keď i tu sú varianty, kupríkladu v taliančine je ‚Martino,‘ v portugalčine je ‚Martinho,‘ v dánštine ‚Morten,‘ poľštine je ‚Marcin,‘ maďarčine je ‚Márton,‘ v gréčtine je ‚Μαρτίνος,‘ príp. ‚Μάρτιν,‘ do tradičnej čínštiny sa zväčša prepisuje ako ‚馬丁‘ s výslovnosťou /Mădīng/; neopomínam, že poznáme aj ženskú verziu ‚Martina.‘
Spomeniem za priehrštie významných nositeľov mena Martin, ako je Martin Luther (1483–1546, kontroverzný nemecký teológ a prekladateľ), Martin de Porres Velázquez (1579–1639, peruánsky dominikánsky brat), Martin Droeshout (alebo ±1560–1642, tzv. starší, alebo 1601–1650, tzv. mladší, autor Shakespearovho portrétu), Martin Knutzen (1713–1751, nemecký filosof s veľkým vplyvom na Immanuela Kanta), Martin Lampe (1734–1806, bývalý vojak a dlhoročný sluha I. Kanta), Martin Buber (1878–1965, židovský filosof, niekoľkokrát nominovaný na Nobelové ceny), Martin Heidegger (1889–1976, významný nemecký filosof), Martin Luther King (1929–1968, baptistický kazateľ, bojovník za ľudské práva), Kenneth Martin Follett, píšuci pod menom Ken Follett (1949–, anglický spisovateľ, predal okolo 200 miliónov kníh). Poznáme tak pätoro pápežov s menom Martin, konkrétne Martin I., nazývaný aj Martin Vyznávač (590/600–655, v úrade 649–655), Martin II., nazývaný aj Marinus I. (830–884, v úrade 882–884), Martin III. nazývaný aj Marinus II. (zomr. 946, v úrade 942–946), Martin IV. (pôv. Simon de Brion, 1210/1220–1285, v úrade 1281–1285) a Martin V. (pôv. Otto/Oddone Collona, 1369–1431, v úrade 1417–1431).
A rekurencia mena v literatúre? Dante Alighieri (1265–1321) bezmenne opísal pápeža Martina IV. v Purgatoriu Božskej komédie („e quella faccia | di là da lui piú che l’altre trapunta | ebbe la Santa Chiesa in le sue braccia: | dal Torso fu, e purga per digiuno | l’anguille di Bolsena e la vernaccia“; XXIV.20–24), William Shakespeare (1564–1616) meno spomína v Prvej časti Henricha VI. (“Expect Saint Martin’s summer, halcyon days”; I.2.131) a v Rómeovi a Júlii (“Signor Martino and his wife and daughters”; I.2.65) a Umberto Eco (1932–2016) v Mene ruže dvakrát spomína Martina („Sulpicio Severo dice che san Martino non fu mai visto da alcuno né in preda all’ira né preda all’ilarità“; Secondo giorno, Terza; a „Talora mi pareva uno di quegli storpi di Turenna di cui narra la favola, che all’avvicinarsi della salma miracolosa di san Martino si diedero alla fuga temendo che il santo gli restituisse per miracolo l’uso degli arti, togliendogli così la fonte dei loro guadagni, e il santo spietatamente li graziò prima che raggiungessero il confine“; Terzo giorno, Sesta). Onomastikon Martin sa nenachádza u Platóna, Aristotela, nie je ani v Biblii či v Koráne.
Martin z Tours bol podchvíľou aj spodobnený vo výtvarnom umení; časť sôch, obrazov, plastík, mozaík, mozaík, grafík, rytín na minciach a medailách a známok som priebežne uvádzal ako obrazovú prílohu v eseji/štúdii.
