Anotácia
Prednedávnom som navštívil divadelné predstavenie The Merry Wives of Windsor (Veselé paničky z Windsoru) od Williama Shakespeara. Uskutočnilo sa v Londýne, v divadle The Globe a konalo sa o polnoci z 1. na 2. augusta 2025. Tentoraz som sa rozhodol nepísať typickú theatrologickú recenziu, ale radšej esejový triptych v ktorom sa sústredím na tri témy – v tejto časti na priestor, v druhej na atmosféru a v poslednej na diváctvo – ktoré by v akademickej recenzii zostali tak nanajvýš v poznámkach pod čiarou. No predsa len, aby bolo možné trojesej – nazývanú aj τρίπτυχος, triptych – vztiahnuť ku konkrétnemu predstaveniu, uvediem o ňom nevyhnutné informácie. Takže režisérkou bola Poppy Clifford, Falstaffa hral George Fouracress, pani a pána Pageových Emma Pallant a Christopher Logan, pani a pána Fordových Katherine Pearce a Jolyon Coy, kostýmy mali na starosti Jacquie Davies a Yuki Honjo Archer, hudbu Zands Duggan. Kostýmy mali alžbetínsko-jakubovský výzor, boli teda navrhnuté so snahou o historickú vernosť, ich dominantnými farbami boli mnohé odtiene zelenej so žltou, no boli aj iné farby, napríklad fialová a scéna bola potiahnutá rovnakou zeleno-žltou látkou ako garderóba väčšiny postáv. Išlo bezpochyby o kvalitné, nadpriemerné vystúpenie hodné zapamätania.
Priestor
Inscenácia sa konala v Londýne a názvy divadla v závislosti od úzu sú The Globe, The Globe Theatre alebo Shakespeare’s Globe a v takomto kontexte sa myslí na modernú repliku pôvodného divadla nachádzajúcu sa v Londýne. Stručne o histórii The Globe. Spočiatku jestvovalo isté divadlo, nazývalo sa prosto The Theatre (Divadlo), založil ho James Burbage v roku 1576 a nachádzalo sa v Shoreditch, kedysi hneď za hradbami Londýna, dnes by už bolo v strede Londýna. Keď divadlu vypršal 21-ročný nájom pozemku, vlastník pozemku tvrdil, že po neobnovení zmluvy získava aj budovu, preto aby divadelníci zachránili divadlo, tajne ho počas Vianoc roku 1598 rozobrali a neskôr materiál preniesli cez Temžu. Zo zachráneného materiálu bolo zbudované nové divadlo, tentoraz už malo nové meno, volalo sa The Globe (Zemeguľa) a práve o tomto divadle budem písať. Nachádzalo sa na južnom brehu Temže, konkrétne v štvrti Bankside, v meste/obvode Southwark, v grófstve Surrey. Miesto sa nachádzalo za hranicami Londýna, takže bolo mimo striktných londýnskych právomocí. Malo pochybnú reputáciu – povedané narovinu, malo zlú povesť – menovite kvôli prostitútkam, verejným domom, medvedím arénam – medvedio-psím zápasom –, tiež sa tam hrali hazardné hry, opíjalo sa tam a celkovo kultúrna úroveň miesta bola hodnotená nízko, pohŕdavo. Aj envirimentálne charakteristiky boli na obdobnej úrovni, lebo toto miesto bolo „Obklopené priekopu a vytlačené z močiara“ (against the Globe , the glory of the Banke. Which, though it were the fort of the whole parish, flanck’d with a ditch, and forc’d out of a marish, I saw with two poore chambers taken in and raz’d; povedané slovami Bena Jonsona v básni An Execration upon Vulcan, 132–136. verš, najmä 134.)
The Globe bolo otvorené v lete 1599 a malo novú vlastnícku štruktúru, William Shakespeare bol jedným z podielníkov, najprv vlastnil 1/8 divadla, to jest 12,5 %, neskôr menej, 1/14, to jest 7,14 %. Nanešťastie, počas jedného divadelného predstavenia sa prihodila fatálna nehoda a The Globe úplne vyhorelo, bolo to v roku 1613, tri roky pred Shakespearovou smrťou. Preto začali budovať druhé divadlo The Globe, hneď nasledujúci v nasledujúcom roku ho aj otvorili, ono vydržalo dlhšie, no toho druhé The Globe bolo po necelých troch decéniách zatvorené v roku 1642 puritánskym parlamentom považujúcim divadlá za rušivé a nemravné a naostatok bolo zdemolované v rokoch 1644–45, s tým, že neostala po ňom ani stopa, dokonca sa jeho presná lokalizácia postupne úplne vytratila z pamäte. A nakoniec, v roku 1997 bolo otvorené ďalšie divadlo The Globe, už tretie v poradí.
Nehľadiac na The Theatre a The Globe, v alžbetínsko-jakubovskom Londýne boli aj iné divadlá, konkrétne The Red Lion (1567–1568), Newington Butts Theatre (1575/77–±1594), The Curtain (1577–1624), The Rose (1587–1605), The Fortune (±1600–1621, 1623–1642), The Swan (1595–1615/32), The Red Bull (±1605–1642/±65) a The Hope (1614 –±1656), mimo toho aj iné budovy sa používali ako divadlá, či už len na konkrétne predstavenia, alebo natrvalo boli prevzaté a adaptované, ako napríklad Blackfriars Theatre (1576–1584 a 1596–1642).
Fundamentálnu zásluhu na postavení súčasného, tretieho The Globe má Sam Wanamaker (narodený ako Samuel Wattenmacker, 1919–1993), narodil sa v Spojených štátoch amerických, pochádzal zo židovskej rodiny ukrajinských prisťahovalcov, neskôr sa presťahoval do Anglicka. Ďalej výrazne k obnove divadla prispel Theo Crosby, John Orrell a Diana Devlin(ová). Práce na postavení nového The Globe začali už v 70. rokoch XX. storočia. Boli ustanovené The Shakespeare Globe Trust a International Shakespeare Globe Centre, bol robený rozsiahly historický výskum, hlavne archívny, komparatívny a archeologický. Žiaľ, nezachovalo sa dostatok informácií, ako presne vyzeralo pôvodné divadlo. Pomôckou bola napríklad kresba holandského turistu Johannesa de Witta z roku 1596 ktorá zobrazovala v konkurenčnom divadle The Swan interiér z pohľadu vrchnej galérie s tým, že sa predpokladalo, že obidve divadlá sú podobné. Tiež sa vychádzalo z rytiny Johna Nordena z roku 1600, zachytávajúcej Londýn a v ňom medzi inými aj divadlá The Globe a The Rose (chybne uvedené ako The Stare). Ďalej sa brala do úvahy Visscher panorama (Londinum Florentissima Britanniae Urbs Toto Orbe Celeberrimum Emporiumque, Amsterdam, 1616), jej autorom je Claes Visscher, no niektorými je považovaná za nedôveryhodnú. Dôležitým zdrojom bola aj grafika od Václava Hollara (pochádzal z Čiech a jeho meno v anglosaskej literatúre je pôvabne prepisované ako Wenceslaus). Vychádzalo sa z jeho grafiky Long View of London from Bankside (Panoramatický pohľad na Londýn z Bankside), lept bol publikovaný v Antverpách roku 1647, no je založený kresbách vzniknuvších počas Hollarovej návšteve Londýna začiatkom 40. rokoch XVII. storočia zachytávajúci pohľad z pozície zhruba z veže Katedrály v Southwarku a zobrazuje druhé The Globe zbudované dva roky pred Shakesperovou smrťou. Okrem toho záverom 80. rokov XX. storočia boli pri archeologickom výskume nájdené časti The Globe, konkrétne základy južnej časti pôvodného pôdorysu divadla, časti základov a pozostatky dreveno-hlinenej konštrukcie, úlomky keramiky a ďalšie artefakty.
Bol zámer, aby nové The Globe bolo čo najpresnejšou kópiou pôvodného divadla, aj s ohľadom na lokalizáciu, aj s ohľadom na rozmery a tvar, no tiež aby bolo zbudované z rovnakých materiálov a rovnakými technologickými postupmi ako jeho predchodca. V mnohých–premnohých prípadoch to zachovali, výnimku tvorili zmeny kvôli záväzným bezpečnostným predpisom. Dnešné The Globe možno nazývať kópiou, replikou, či vzkrieseninou a od predošlých The Globes je vzdialené okolo 750 stôp, necelého štvrť kilometra, no vzhľadom na obrovskosť Londýna (Greater London má okolo 10 miliónov obyvateľov, takmer ako dve Slovenska) možno povedať, že súčasný The Globe stojí bezmála na rovnakom mieste ako stál za Shakespearovho života, preto ku všetkým trom The Globes pristupujem ako ku identickým. The Globe má pôdorys mnohouholníka, presnejšie povedané dvadsaťuholníka (icosagón, εἰκοσάγωνος), no často sa zjednodušene uvádza, že má kruhový tvar, čo je dokonca aj priamo spomenuté Shakespearom v Henry the Fifth, kde napísal „do tohto dreveného O“ (on this unworthy scaffold to bring forth so great object. Can this cockpit hold the vasty fields of France? Or may we cram within this wooden O the very casques; Prológ k 1. dejstvu, Chorus, 10–13. verš, najmä 13.). Má typické črty neskorej tudorovskej architektúry, nosná konštrukcia je z masívneho dubového dreva, ktoré sa tradične používalo v anglickej architektúre a lodiarstve. Používa to, čo sa odborne nazýva timber frame construction (hrázdená konštrukcia), sú to viditeľné trámy, väčšina bola uložená vo vodorovnom a zvislom smere, menšina v šikmom smere a medzi nimi vznikli plochy väčšinou štvorcového a obdĺžnikového tvaru. Do týchto plôch sa ako výplne dali laty a prúty a medzi nich sa vtláčala a na nich sa natierala omietka (tradičná omietka bola z ílu, hliny, piesku, slamy, ba aj z hovädzieho trusu); koncept využívajúci latky/prúty a omietky sa v anglickej terminológii nazýva wattle and daub (prútie/pletivo a mazanica/hlina). Priemer súčasného divadla je okolo 100 stôp, čo je circa 30 metrov (obdobný priemer malo aj pôvodné divadlo), výška je 33 stôp k okrajom strechy a celková výška vrátane strechy je okolo 45 stôp, čo je okolo 10 a 13,7 metrov (pôvodné divadlo malo výšku 35,5 a 46 stôp, t.j. 11 a 14 metrov), javisko má šírku a hĺbku 26 x 24 stôp a je vo výške 5 stôp, čo je okolo 7,9 x 7,3 a 1,5 metra (pôvodné malo rozmery okolo 24 x 27 stôp a 5 stôp, t.j. 7,3 x 8,2 a 1,5 metra). Divadlo sa podobá na staroveké amfitheátre alebo na – prepytujem – arény, kde sa konali medvedie a býčie zápasy. Má kapacitu 1.570 divákov, tí sa delia do dvoch veľkých skupín, na sediacich a stojacich; sediacich divákov je 870 a stojacich 700 (pôvodné malo kapacitu do 2.500 až 3.000 divákov, ale pre dnešok bol počet zredukovaný kvôli bezpečnostným predpisom). Strecha súčasného divadla je pokrytá slamou, presne tak ako pri jeho predchodcovi (a tiež u Anne Hathaway’s Cottage). Slamené strechy boli v Londýne zákonom nedovolené po Veľkom požiari v roku 1666, preto stavitelia museli požiadať o výnimku, plus slama je protipožiarne impregnovaná retardérom, má požiarne detektory, vstavaný hasiaci systém a je jedinou slamenou strechou v centre Londýna. Náklady na stavbu nie sú ľahko verejne dostupné a je neisté ako ich klarifikovať, napríklad nie je jasné či tam rátať aj archívny a archeologický výskum, mnohé veci mohli byť získané darom (napr. dubové drevo); odhad nákladov je v diapazóne od 12 do 30 miliónov libier šterlingov, no najčastejšie som sa stretával s odhadom, že to bolo 22,5 milióna (pri zohľadnení inflácie to zodpovedá dnešným zhruba 44,5 mil. £, respektíve 51,6 mil. €). Súčasné, tretie The Globe bolo otvorené v júni 1997 kráľovnou Elizabeth II. Vlani mali príjmy vo výške 28,8 milióna libier (z toho vyše 1 milión boli dary) a výdavky dosahovali 27,7 milióna libier, čiže skončili s aktívnou bilanciou 1,1 milióna libier.
Pre kontext tejto eseje je dôležité, že The Globe je otvorené divadlo, respektíve polootvorené divadlo, čo znamená, že nemá konvenčnú strechu (anglofónne theatrologické termini technici sú roofless theatre a open-air theatre). Len nad javiskom sa nachádza síce nejaká strecha, odborne sa nazýva nebesá (heavens), je podopretá drevenými stĺpmi a slúži nie len na ochranu pred počasím, ale je tam aj z akustických a estetických dôvodov; tiež strecha sa nachádza okolo obvodových múrov kde v troch etážach sedia diváci; no v strede kruhu, kde stoja mnohí diváci nie je žiadna strecha. Vďaka bezstrešnosti stojace a čiastočne aj sediace diváctvo má výhľad na oblohu, slnko, mraky, je na čerstvom vzduchu a môže cítiť vánok, môže interagovať s dažďom a tak participanti majú priame, naturalistické spojenie s prírodou. Architektonická otvorenosť prispieva k prepojeniu medzi divákom a celým univerzom, lebo každá hra sa odohráva pod slnkom, mesiacom a hviezdami, ktoré sú staré milióny, ba miliardy rokov a uvedomením i precítením týchto fenoménov sa vyvolávajú pocity večnosti a nadčasovosti a tieto pocity sa prenášajú aj na interpretovanie Shakespeara, aj na porozumenie nášmu životu. Otvorenosť konkrétneho divadla naznačuje otvorenosť ako takú: otvorenosť divadla voči svetu, otvorenosť umenia voči ľuďom, otvorenosť človeka pri interpretovaní diela, otvorenosť shakespearovských textov ku každej kultúre; ak divadlo je otvorené, participanti sú podnecovaní sa pýtať, či aj ich interpretácia hry a celého sveta je otvorená alebo zatvorená. Tým, že The Globe nemá strechu, tak jej chýba ako-keby jedna z hraníc, jedno z ohraničení; tým môže naznačovať, že divadelný priestor nie je ohraničený týmto divadlom, ale ho prekračuje ďalej a ďalej a ďalej, vlastne divadelný priestor nemá žiadne hranice a zahŕňa celé, nekonečné univerzum, čo koniec-koncov naznačil aj Shakespeare v As You Like It keď tvrdil, že „Celý svet je javisko“ (All the world’s a stage, and all the men and women merely players. They have their exits and their entrances; Jaquesova reč, II. dejstvo, VII. scéna, 139–141. verš, najmä 139.) Herectvo a diváctvo musí interagovať s okolitou prírodou, napríklad oblečením, či vzniká akási symbióza medzi ľuďmi a prírodou, medzi plánovaným textom a neplánovaným počasím. Absencia strechy zahŕňa do každého predstavenia aj počasie a tým činí každé predstavenie jedinečným. Tiež asociuje, že tak ako počasie nemožno zmeniť, len akceptovať, tak aj mnohé veci z nášho života nedokážeme zmeniť, musíme ich len akceptovať. Bezstrešnosť naznačuje aj rušenie obmedzení: slobodu od obmedzení času, od priestoru, od limitácie jazyka, kultúry, rovnako tvorivú, duchovnú a existenciálnu voľnosť.
Práve v The Globe mali premiéru mnohé Shakespearove hry, v podstate takmer všetky napísané po lete 1599, teda Julius Caesar, ktorá bola pravdepodobne jeho prvou hrou uvedenou v tomto divadle, z ďalších najvýznamnejších spomeniem As You Like It, Hamlet, Measure for Measure, Othello, King Lear, Henry V, Antony and Cleopatra a tiež Henry VIII, počas ktorého po výstrele z dela prvé The Globe zhorelo a bolo postavené druhé divadlo s rovnakým menom a na rovnakom mieste. The Merry Wives of Windsor mali premiéru pravdepodobne v roku 1597, ešte pred postavením tohto divadla, no je takmer isté, že táto Shakespearova hra a tiež všetky ostatné hry bez ohľadu na miesto premiéry boli uvádzané v The Globe, nemyslím si, žeby bolo nevyhnutné robiť encyklopedický výpočet všetkých zhruba štyroch desiatok Shakespearových hier. Navyše v The Globe boli uvádzané aj hry ostatných autorov, konkrétne Bena Jonsona, Thomasa Dekkera a Johna Fletchera.
William Shakespeare je kultúrnym, či skôr megakultúrnym fenoménom, preto neprekvapuje, že ďalšie repliky a voľné interpretácie The Globe sa nachádzajú aj v iných krajinách a mestách, konkrétne v Českej republike, v Prahe (otvorené v r. 1999, zhorené v r. 2005); v Japonsku, v Tokyu; v Nemecku, v meste Neuss; v Spojených štátoch amerických, v štáte Oregon, v Ashlande, v štáte Utah, v Cedar City, v štáte California, v San Diegu; v Taliansku, v Ríme; et cætera. Nebudem tu robiť plný výpočet The Globes a ich charakteristiku, len marginálne spomeniem, že na Slovensku sa nenachádza žiadna kópia Shakespearovho divadla.
Neopomínam, že okrem toho sa v priestoroch The Globe nachádza aj druhé divadlo, nazvané Sam Wanamaker Playhouse, ako pomenovanie ukazuje bolo pomenované za počesť kľúčovej osoby zaslúžiacej sa o vzkriesenie The Globe, bolo otvorené v roku 2014, je kryté a má kapacitu približne 340 divákov. Ako bezprecedentnosť uvádzam, že je osvetlené vyše stovkou sviečok z včelieho vosku, čím sa priblížilo k tudorovskému predobrazu a pôsobí starobylo, komorne a romanticky.
※
Teraz, po takmer desaťročí života v Anglicku sa budem sťahovať späť na Slovensko. Áno, spiatky na Slovensko. Porovnávam krajiny a uvedomujem si neprehliadnuteľný kvalitatívny rozdiel. Je mi jasné, že odchádzam od špičkových vecí a prichádzam do niečoho zreteľne menejcennejšieho. Viete ako sa cítim? Milujem Londýn a Anglicko; okrem Veľkého Londýna milujem aj iné mestá a ich súbory ako Stratford nad Avonom, York, Veľký Manchester, Oxford, Cambridge a Hastings, hoci rovnako milujem Taiwan (臺灣/中華民國) a v ňom Taipei (臺北). Sú to úžasné mestá a majú nepreberné množstvo intelektuálnych, vzdelávacích, múzeálnych, galeristických, divadelných a kultúrnych príležitostí. Jedno z miest v Londýne, ktoré milujem je divadlo The Globe; pre mňa je to výnimočné divadlo, niekedy tam pricestujem z Manchestra a len tak hodinu-dve pri ňom sedím, čítam si alebo sa ponevieram, lebo pre mňa je magickým miestom. No nemyslíte si, že som uhranutý iba Shakespearom, v Londýne som rovnako uhranutý aj The British Library, The British Museum, The National Gallery či The National Portrait Gallery, aby som menoval aspoň najhlavnejšie inštitúcie; a tiež som uhranutý miestami zviazanými s G.B. Shawom, W. Churchillom, L. Wittgensteinom, B. Russellom, H. Stauntonom, A.C. Doylom, Ch. Dickensom, A. Christie, opäť aby som výberovo menoval mne blízke osobnosti. Stručne a jasne napísané, mám prístup k tým najlepším veciam z civilizácie. Mohol by som porovnávať mnoho vecí medzi zahraničím a Slovenskom, ale nechcem si kaziť beztak pokazenú náladu, preto spomeniem len štvoro záležitosti. Dedina do ktorej sa sťahujem spadá pod isté mesto, ktoré je krajským a univerzitným mestom. V ňom sú minimálne tri knižnice, jedna „vedecká,“ druhá „univerzitná“ a tretia „krajská,“ no ani všetky tri knižnice dohromady nedosahujú úroveň čo i len jedného percenta z The British Library! Alebo múzeá a galérie v mojom slovenskom meste; je ich tak päť a ani všetky dohromady nemajú úroveň čo i len jednej miestnosti/sály v The British Museum. Alebo divadlá v mojom meste; máme dve divadlá, zmienim sa o tom významnejšom. Ono malo veľmi nestabilné vedenie, konkrétne za roky 1998 až 2004 bolo sedem rôznych riaditeľov, diali sa v ňom neustále zmeny zriaďovateľa, zmeny v súboroch, útvaroch a scénach. A v jeho programe v najbližšom čase ani chýru ani slychu o nejakom Shakespearovi, Shawovi alebo o starogréckych dramatikoch. Alebo akí ľudia sú na Slovensku? Nájde sa nemálo závistlivých, podlých, ľahostajných, kradnúcich, koruptujúcich, hlúpych ľudí, bez skutočného vzdelania a bez spôsobov správania. Na také Slovensko sa vraciam... Ale už stačilo s opisom Slovenska; v záujme psychohygieny sa budem správať ako triumvirát japonských opíc (三猿/三匹の猿) a nebudem nič vidieť, nič počuť a nič hovoriť (見ざる、聞かざる、言わざる).
