Τρίπτυχος, triptych, či τριλογία, trilógia esejí – respektíve trojesejí – sa venuje divadelnému predstaveniu The Merry Wives of Windsor od Williama Shakespeara, ktoré bolo v londýnskom divadle The Globe o polnoci z 1. na 2. augusta 2025. Po častiach o priestore a atmosfére v dnešnej tretej a záverečnej časti prinášam niekoľko postrehov a analýz systematicky oscilujúcich okolo diváctva.
※
Diváctvo
Počas predstavenia som sa cítil – nech je mi dovolené si polichotiť – ako Hamlet zo Shakespearovej hry The Tragedy of Hamlet, Prince of Denmark. Lebo Hamlet zinscenoval divadelnú hru a počas nej spolu s priateľom pozorovali Claudia, súčasného kráľa, ktorého upodozrievali z vraždy bývalého kráľa. Jednalo sa o trik, lebo v zinscenovanej hre bude kráľ zabitý rovnakým spôsobom ako údajne Claudius zmárnil predošlého kráľa, pričom Hamlet predpokladal, že pokiaľ Claudius ho ozaj zavraždil, tak sa v hre spozná a jeho neprimeraná reakcia potvrdí jeho vinu (You could, for need, study a speech of some dozen lines or sixteen lines which I would set down and insert in’t, could you not? … Observe my uncle: if his occulted guilt do not itself unkennel in one speech, it is a damnèd ghost that we have seen… Give him heedful note, for I mine eyes will river to his face; II. dejstvo, II. scéna, 459–461. verš a III. dejstvo, II. scéna, 73–78. verš, najmä 74–75. a 77–78; to je z Druhého quarta a Prvého fólia, ale Prvom quarte to zodpovedá VII.375–76 a IX.51–55). Zaujímavá je táto vec: v jednej divadelnej hre s názvom Hamlet je vložená druhá divadelná hra, jestvuje na to terminus technicus, nazývajúci sa a play within a play, respektíve a story within a story (hra v hre, príbeh v príbehu). No a tak ako Hamlet a Horatio sledovali konkrétneho diváka počas predstavenia, tak aj ja som sledoval divákov počas predstavenia. Pozoroval som nielen to, čo sa odohrávalo na javisku, ale aj to, čo sa odohrávalo v hľadiskách, ba dokonca niekedy – nech mi je odpustená neúcta k Shakespearovi – som bol viacej zameraný na hľadiská, než na javisko, lebo diváci boli pre mňa súčasne hercami, ktorých aktivity a kvázi-herecké výkony som tiež pozoroval. Preto alternatívny názov súčasnej eseje by mohol byť Divák o divákoch.
Celková kapacita divákov v The Globe je 1.573 divákov, vyjadrenie počtu temer zodpovedá roku Shakespearovho narodenia, či skôr keď bol v začiatkoch školskej dochádzky. Málo sa mimo theatrologických kruhov ‛zná, že v The Globe sa diváctvo rozdeľuje do dvoch veľkých skupín: konkrétne na sediace diváctvo a na stojace diváctvo. Áno, divadlo je to urobené tak, že v ňom je možné nie len sedieť, ale aj regulárne stáť, dôvod je prostý, pri novodobej rekonštrukcii sa snažili v maximálne možnej miere nasledovať pôvodné tudorovské divadlo, teda prvé a druhé The Globe a vtedajšie divadlá mali stojacich divákov jednak z ekonomických dôvodov, jednak z konštrukčných. Celkový počet 1.573 divákov sa preto logicky ďalej rozdeľuje, zhruba na dve polovice v prospech sediacich, konkrétne je 873 sediaceho diváctva a 700 stojaceho diváctva, čo matematicky vyjadrené ukazuje, že pri maximálnej obsadenosti sediace diváctvo zaberá 55,5 % a stojacie 44,5 % kapacity.
Sediace diváctvo logicky sedí; divadelné termini technici pre nich sú gallery audience, seated audience či balcony audience (publikum/diváci na galérii, sediace publikum, publikum na balkóne). Ich miesta sú v troch častiach, ako keby v troch poschodiach, nazývajú sa lower gallery, middle gallegy a upper gallery (dolná, prostredná a horná galéria), sú po obvode divadla, zaberajú tak tri štvrtiny celého obvodu, zvyšnú štvrtinu zaberá javisko. Každá galéria sa delí na rady ktoré sú stupňovito vyvýšené. V dolnej galérii je 5 radov a má kapacitu 389 divákov, v prostrednej galérii v závislosti od miesta sú 2 a 4 rady a má kapacitu 279 divákov, v hornej galérii podľa miesta sú 1, 2 a 3 rady a má kapacitu 205 divákov, dohromady všetky tri galérie pojmú 873 divákov. Sedadlá sú v podstate lavice, nemajú žiadne čalúnenie ani opierku na chrbát, len tí v poslednom rade sa mohli oprieť o múr. Aby sa sedelo pohodlnejšie, dá sa prenajať čalúnený vankúš a akási opierka na chrbát. Horná galéria má strechu, stavebnú ochranu pred dažďom a čiastočne slnkom, takže v tomto ohľade komfort bol zabezpečený, prostredná a dolná galéria má rovnakú ochranu stropom galérie, ktorá je nad ňou. Lístky na sedenie v závislosti od miesta a od predstavenia stoja 25, 40, 50, 65, 72 a 80 libier (konverzný kurz bol circa 1 £ : 1,15 €). Nevýhodou lacnejších lístkov je, že diváci majú čiastočne obmedzený výhľad podporným trámom alebo sú veľmi na jednej zo strán. Majorita sediacich divákov pôsobila konvenčne, prirodzene, typicky, len minimum z nich pôsobilo priveľmi upäto a snobsky. Väčšina, ba až drvivá väčšina divákov bola na môj vkus oblečená menej formálne než by som preferoval, no aspoň čiastočne sa to dá vysvetliť nekonvenčným časom predstavenia. Najviac z pomedzi nich bolo vo veku 40–60 rokov a po zahrnutí mladších a starších by som v takom rozmedzí tipoval aj ich priemerný vek.
Bola tu aj druhá skupina divákov, stojace diváctvo; divadelné termini technici pre nich sú standing audience, groundlings či pit audience (stojace publikum, na zemi, stojaci diváci, podpódioví diváci, platiči za penny, póvl z parteru, divadelný ľud, zemáci, základniari, diváci v jame). Divadlo uvádza, že ich môže byť až 700. Ich miesto sa volá yard (dvor, resp. divadelný dvor či divadelné nádvorie). Stojaci diváci na nachádzajú v strede divadla. Nad nimi nie je žiadna strecha, takže nemajú žiadnu stavebnú zábezpeku pred dažďom a slnkom. Na slovenské a celkovo súčasné pomery sa jedná o maximálne zvláštnu alternatívu, diváci stoja priamo pod javiskom, teda hlavne pred ním, no aj z oboch strán; aj keď zopár z nich sa môže rukami oprieť o javisko ktoré je vo výške okolo poldruha metra alebo sa oprieť o nejaké opierky na státie pred dolnou galériou (nazývajú sa stojacie opierky, naklonená/opieracia lavička, oporné sedadlo, operadlo v stoji). Pokiaľ by ich bolo málo, môžu si dokonca sadnúť na zem, čo koniec-koncov počas prestávky aj robili. Niekedy sa musia ustúpiť hercom, tí totiž párkrát schádzajú z javiska a pokračujú v deji na zemi, medzi diváctvom. Lístky pre stojacich divákov sú lacnejšie, ba podstatne lacnejšie, predávajú sa za púhych 5 a 10 libier, čo na prestížne divadlo a na pomery Spojeného kráľovstva sú nízke sumy (za kávu alebo za lístok na metro zaplatíte také dve tretiny z 5 £ bankovky, za knihu zaplatíte okolo 10 £ a minimálna hodinová mzda je vyše 12 £). Takmer všetci stojaci diváci pôsobili uvoľnene, nenútene. Väčšina bolo oblečená skôr bežne, mali málo formálne oblečenie, mnohí boli dokonca oblečení nevyhovujúco do divadla, skôr sa ich oblečenie hodilo do krčmy alebo nákupy, celkovo boli oblečení horšie než sediaci diváci. Najviac z nich bolo vo veku 25–40 rokov, boli teda o poznanie mladší než sediaci diváci a ich priemerný vek by som odhadol na 30–35 rokov.
Zámerne som o čosi rozsiahlejšie opisoval obidve skupiny diváctva, sediaceho a stojaceho, lebo sa markantne líšili. Nie len vekom, sociálnym statusom, oblečením a príjmom, ale aj niečím iným, pre mňa značne dôležitejším. Konkrétne participáciou na predstavení. Niektorí by mohli očakávať, že skutoční, oddaní diváci boli tí sediaci. Veď platili omnoho viacej za vstupenku, uvedomovali si kde sú, prečo tam sú a boli oddanými, náruživými milovníkmi divadla. A tí stojaci boli takí, čo sa dozvedeli že sú aj lacné vstupenky, ich cena je len o trochu väčšia než cena jednej kávy, tak si prišli prvý krát vyskúšať divadlo, prišli si po zážitok, po fotky ktoré dajú na Facebook a Instagram a nejakým nedopatrením sa dostali do divadla; boli v divadle prvý krát, a aj posledný krát. Je to zaujímavý predpoklad, no neplatí! Lepšie povedané, je to presne naopak! V skutočnosti sediaci diváci (znevažujúco ich možno volať drahé lístky) len tak sedeli, slušne sedeli, trebalo by dodať, sem-tam zatlieskali, pri humorných scénach sa občas pousmiali, občas sa im unúvalo aj zatlieskať. To bolo všetko. Naproti tomu stojaci diváci (lacné lístky, aby som pokračoval v rovnakej línii) sa úprimne smiali, niekedy až živelne smiali, tlieskali, občas v príslušných scénach mali rozžiarené oči, sem-tam pokyvovali hlavou, vydávali nejaké zvuky, akési hučanie či emocionálne pazvuky, privítacie vravy, mručanie, hučanie a brumendo, ktoré sú bežné na hromadných, neformálnych akciách. Stojaci diváci boli spontánni, odviazaní, nesprávali sa formálne, nevyzerali zošnurovaní konvenciami. Interagovali s hercami a herci interagovali práve s touto stojacou skupinou a nie s drahými lístkami. Stojaci diváci boli skutočnými divákmi, boli takými polohercami, oni boli takmer súčasťou divadelného predstavenia. Rozdiel medzi nimi bol očividný! Prečo hlavne jedna skupina, stojaci diváci, tak výrazne interagovali? Prečo sediaci boli pomerne pasívni? Sám tápem pri hľadaní dôvodu, no pokúsim sa preložiť trs viacerých, navzájom sa prelínajúcich hodnoverných zdôvodnení, respektíve odhadov.
V prvom rade tam bol aspekt fyzickej blízkosti; stojaci diváci sa nachádzali priamo pri javisku, od hercom boli mnohokrát vzdialení 2–3 metre, alebo len 4–5 metrov, takže hercov videli veľmi dobre, v prvých radoch dokonca mohli rozpoznať ich materské znamienka či farbu očí. Skúma to proxemika a podľa nej stojaci diváci sa nachádzali v spoločenskej zóne, prípade na hranici verejnej zóny. Herci často práve k nim prednášali monológy, či repliky, stojaci videli, že herci sa na nich priamo pozerali a niekedy okolo nich aj prešli, theatologický terminus technicus na to je breaking the fourth wall (narušenie štvrtej steny). Vďaka blízkosti a osobným zrakovým kontaktom sa cítili zahrnutí do deja a teda reagovali ako takmer-spoluherci. Týmto boli v značnej výhode voči sediacim divákom; kým stojaci boli od hercov vzdialený tak 2–5 metrov, tak sediaci boli vzdialení okolo 5–10 metrov, neraz aj 12 metrov, čím sediaci sa nachádzali relatívne ďaleko, plus boli od hercov oddelení stavebnými úpravami ako balustráda, rozdielna výška, presne určené miesto. Takto vzdialení/sediaci diváci nemali možnosť sa cítiť ako spolu-herci, ale skôr sa cítili ako návštevníci, hostia či pozorovatelia.
V druhom rade tam bol postoj tela, teda psychofyziologické atribúty; skúma to posturika a podľa nej státie je chápané ako dynamický jav, sedenie ako statický. Keďže státie je skôr dynamické a evokuje pozornosť, pripravenosť, bdelosť, aktivitu, zmenu a je v aktívnom svalovom napätí, tak omnoho viacej zvádza ku dynamickému reagovaniu, napríklad tlieskaniu, smiatiu a akýmsi pazvukom, teda stojaci inklinujú k reakciám. A keďže sedenie je skôr statické a evokuje pohodlie, odstup, nezúčastnenosť a relaxáciu, tak sediace diváctvo na predstavení bolo predeterminované zostávať pasívnejšie, menej vyjadrovať emócie, slabšie tlieskať, obmedzenejšie sa zapájať do deja. To ale neznamená, že sediace diváctvo nie je aktívne; lebo môžu byť aktívne intelektuálne, napríklad analyzovaním, pozorovaním, komparovaním, vštepovaním do pamäte.
V treťom rade tam bola sociálna dynamika skupín, zaoberá sa tým sociálna psychológia. Stojaci diváci neboli izolovaní, medzi nimi boli minimálne rozostupy, preto reagovali inak, podliehali napodobňovaniu, vznikala u nich emočná nákaza, čiastočne strácali individualitu, prejavovala sa u nich davová energia a boli náchylnejší na sugestibilitu. Správali sa emocionálnejšie, impulzívnejšie a menej racionálne. Toto je genéza, ako jeden–dvaja–piati stojaci diváci svojimi emóciami a správaním dokážu infikovať ďalších a tak mnohí sa neintencionálne začnú smiať či tlieskať, hoci inak by to v takej miere nerobili. Naproti tomu sediaci diváci boli od hercov oddelení balustrádou, boli na presne určených miestach, medzi miestami boli presné rozstupy a nemohli zmeniť svoju pozíciu na určenom mieste, čím emocionálne reagovali podstatne rezervovanejšie, či dokonca nereagovali vôbec.
V štvrtom rade medzi dvoma skupinami bola odlišnosť v fundamentálnych sociologicko-ekonomických charakteristikách, ktoré skúma sociológia. Domnievam sa, že sa líšili vekom, spoločenským postavením a príjmom, ktoré som sa pokúsil na základe pozorovania odhadnúť. Stojace diváctvo bolo mladšie, malo nižšie spoločenské postavenie a analogicky k tomu nižší príjem, častejšie bolo slobodné a bezdetné, bolo na začiatku kariéry, naisto môžem predpokladať, že malo liberálnejšie postoje k životu a menej podliehalo konvenciám. Sediace diváctvo bolo staršie, malo vyššie spoločenské postavenie, logicky vyšší príjem, častejšie bolo ženaté/vydaté, malo deti, bolo uprostred kariéry, malo konzervatívnejšie postoje k životu, viacej podliehalo konvenciám a očakávaniam. Som bez zaváhania presvedčený, že summa týchto charakteristík determinovala obidve skupiny a nevyhnutne sa premietla do ich divadelného správania, respektíve theatrologického reagovania.
Obidve skupiny, stojaci diváci a sediaci diváci participovali, ale každá diferentne. Bezpochyby sa tam prejavila vertikálna, prípadne geografická stratifikácia a teraz schematický uvediem rozdiely, lebo ich považujem za neprehliadnutiahodné v theatrosfére. Takže: Stojace diváctvo reagovalo emóciami. Sediace diváctvo reagovalo intelektuálne. – Stojace malo viditeľné reakcie. Sediace malo neviditeľné reakcie. – Stojace žilo divadlo. Sediace vnímalo divadlo. – Stojace bolo autonómnou časťou divadla. Sediace bolo heteronómnou častou divadla. – Sediace pomáhalo divadlu pulzovať a vtiahnuť do deja iných. Sediace pomáhalo divadlu myslieť a zanechať názory ďalším. – Stojace v aktivite podľahlo prítomnosti. Sediace aktivitu si rozložilo medzi prítomnosť a budúcnosť. – Stojace prezentovalo zážitkový model. Sediace prezentovalo pozorovateľský model. – Stojace malo participatívny koncept. Sediace malo dištančný koncept. – Stojace žilo dej. Sediace vnímalo dej. – Stojace sa viacej stotožňovalo s hercami hry. Sediace sa viacej stotožňovalo s textom hry. – Stojace malo žitú, zážitkovú skúsenosť. Sediace malo kognitívnu, rozumovú skúsenosť. – Stojace malo spätosť s konkrétnym divadlom. Sediace malo spätosť s divadelnou kultúrou ako takou.
Po ďalšie, uvedený opis stojaceho a sediaceho diváctva a ich diferenciácia môže zvádzať k tvrdeniu, že William Shakespeare by viacej oceňoval stojacich divákov, lebo živo reagovali, smiali sa a participovali na hre, veď zaiste mal rád pulzujúce, aktívne divadlo, s virvarom emócií a reakcií. No považujem to za priodvážne tvrdenie ktoré nemožno dostatočne zdôvodniť, lebo aj sediaci diváci zaiste participovali na hre; nie viditeľnými emóciami a aktivitami, ale intelektuálne, napríklad analýzou, komparáciou inscenácie s textom alebo s inou inscenáciou, posudzovali scénu, hudbu, kostýmy, výkony hercov a tak ďalej.
Ako finálne stanovisko uvediem, že obidve skupiny vnímali a reagovali rozdielne a nedá sa povedať, že jedna skupina bola lepšia než druhá; každá vnímala ideograficky, no každá mala disponibilitu vyťažiť maximum z predstavenia, obidve skupiny majú svoje oprávnenie a obidve majú prínos do shakespearológie a theatrológie. To nevyhnutne smeruje k návrhu, že by bolo bezodne prínosné, pokiaľ by súčasné divadlá tiež mali priestor na státie divákov. Inými slovami povedané, bolo by prospešné, pokiaľ by nové divadlá a divadelné priestory do auditória implementovali aj stojace diváctvo. Tým by sa do predstavenia vniesla – ako som písal vyššie – zreteľne väčšia emocionalita, živosť, participácia na predstavení, spätosť divákov s divadelníctvom a spätná väzba hercom a som si bezpochyby istý, že divadelníci, teda autori, režiséri a herci by to nadmieru ocenili. Paralelne s tým by sa ľahšie získavali noví a budúci diváci, lebo lístky stojaceho obecenstva sú výrazne dostupnejšie, v prípade The Globe až 16 krát lacnejšie.
Diváctvo – obidve ctené typy, sediace diváctvo a stojace diváctvo – prežívalo Shakespearovu komédiu The Merry Wives of Windsor, aj keď každá trochu osobitným spôsobom. Vzhľadom na kvalitu predstavenia a na výnimočnosť času si toto predstavenie budú pamätať dlho; a vlastne nemal by som písať systémov oni, ako-keby ja som nebol súčasťou diváctva, takže správna forma, je že my si toto predstavenie budeme pamätať dlho. Z predstavenia bolo možné získať emocionálny, kognitívny, etický a estetický zážitok alebo – ako som sa usiloval ja – získať axiologický zážitok. Tým všetkým sa potvrdilo, že dielo Williama Shakespeara je hodnoverným a prínosným zrkadlom života (faithful mirrour of manners and of life ... his drama is the mirrour of life, ako napísal Samuel Johnson v Preface to Shakespeare, 1765, par. 8, 13).
Na inscenácii The Merry Wives of Windsor som očakával plnú obsadenosť, prípadne tak 90+ per-centnú návštevnosť. Naisto dôvody môjho očakávania sa dajú dosť dobre odhadnúť z trojeseje, takže len stručne, bolo to kvôli výnimočnosti autora, diela, divadla a času. Počas predstavenia som sa pokúšal čo najlepšie odhadnúť počet divákov, ale nedarilo sa mi to. Predsa len som sa pokúsil kvantifikovať návštevnosť. Pôvodne som odhadol, že sediacich divákov bolo okolo 300 a stojacich tiež okolo 300. Prepočítaním na kapacitné možnosti, percentuálna obsadenosť miest na sedenie bola 34 %, miest na státie 43 % a celková obsadenosť bola okolo 38 %. Pri retrospektíve sa mi to zdá málo... začal som pochybovať o mojom odhade, možno, že ich bolo viacej. I keby ich bolo naozaj viacej, napríklad 500 sediacich a 500 stojacich, tak percentuálnym výpočtom vychádza obsadenosť 57 % u stojacich, 71 % u sediacich a celková obsadenosť 64 %. Za predpokladu, že by som vychádzal z vyššieho čísla, dva krát po 500 divákov – dajme tomu, že toto je správnejší odhad –, tak to vychádza na 2/3 obsadenosť divadla, no aj tak je to podstatne menej, než by som očakával. Predsa len, jednalo sa o výnimočnú, neštandardnú príležitosť a bolo menej divákov, než by si Shakespeare a The Globe zaslúžil... Aký postoj k tomu zaujať?! Bolo málo divákov? Bolo málo divákov! Áno, bol zahanbujúco nízky počet divákov nezodpovedajúci kvalitám predstavenia a potenciálu divadelnej inštitúcie.
In margine spomeniem, že i ja som patril medzi sediace diváctvo, moje miesto bolo v dolnej galérii, úplne na ľavom okraji. Nachádzalo sa zhruba v polovici javiska, takže, ironicky povedané, lepšie som videl do tváre divákom ako hercom, okrem toho vo výhľade mi prekážal stĺp podopierajúci strechu javiska. Z týchto dôvodov môj lístok patril k tým cenovo dostupnejším, stál 30 libier šterlingov. Nezvyklosť miesta mi umožňovala na jednej strane disponovať lepším prístupom k hercom a k deju, na druhej strane disponovať lepším odstupom od diváctva; domnievam sa, že práva vďaka odstupu, som sa mohol na aktivitu pozerať ako-keby zvonku a nie zvnútra a tým som mal možnosť si uvedomiť viacej (Hai visto che il mistero del labirinto lo abbiamo scoperto meglio da fuori che da dentro, ako napísal Umberto Eco v Il nome della rosa, časť Quarto giorno, dopo compieta, p. 391).
Jednému sa môže zdať, že v The Globe som robil niečo nenáležité, keď namiesto hry som pozoroval diváctvo. Apologeticky uvediem, že nepozoroval som iba divákov, ale aj divadelnú hru, tú predovšetkým a okrem toho som pozoroval aj diváctvo. A pokiaľ by stále bola vznášaná námietka, že aj tak som robil niečo neštandardné, lebo diváctvu je potrebné ponechať súkromie, tak kvôli odpovedi odbočím ku kolíske divadelníctva, do starovekého Grécka. Tam sa divadlo nazývalo θέατρον (iónsky θέητρον, novogrécky θέατρο) a divák, diváci sa nazývali θεατής, θεαταί (ión. θεητής, novogr. θεατής) (etymologicky sa špekuluje, že obidve slová súvisia so slovom θεωρία, teória a že sú odvodené z θεάομαι, hľadieť, zírať, diviť sa, kontemplovať). Slová θέατρον, divadlo a θεαταί, diváci patria do rovnakej lémy, nie sú len podobnými slovami, ale sú príbuznými slovami (niektoré jazyky ich afinitu nezachovávajú, to ďalej rozvíja Sapir-Whorfovou hypotéza) a ich príbuznosť ukazuje, že v divadelníctve nie je diváctvo iba niečím náhodne pridaným zvonku, ale je jeho integrálnou a neopomenuteľnou súčasťou! To si uvedomovali mnohí autori, ktorí kalkulovali s divákmi, ba dokonca priamo s nimi počas predstavenia komunikovali, za všetkých spomeniem pochopiteľne Williama Shakespeara, ten to mal napríklad v A Midsummer Night’s Dream (V.1.409–424, Robin), Romeo and Juliet (Prológ pred 1. dejstvom, 1–14, Chorus a tiež na konci, V.3.309–310, Prince), Henry the Fifth (Prológ pred 1. dejstvom, 1–34, Chorus), As You Like It (Epilóg, V.4.190–209, Rosalind), Troilus and Cressida (Prológ pred 1. dejstvom, 1–31, Prologue a tiež na konci, V.11.35–55, Pandarus), z iných autorov to mal napríklad Aristofanés v Νεφέλαι (Nubes, Oblaky). Komparatívne uvádzam, že u početných autorov a v premnohých divadlách sú diváci nanešťastie prehliadaní, neberie sa ohľad na ich reakcie, nekooperuje sa s nimi a nepracuje sa s rozvojom ich theatrologickej aktivity, čo vnímam ako nepokračovanie v tradícii a ignorovanie diváctva.
*
Divadelná spoločnosť dbala o návštevníkov a čo nebolo možné zachytiť formou dívania, to im poskytli formou čítania, konkrétne divadelným programom. Štedro koncipovaný so 60-timi plnofarebnými stranami (nie, nie je tam preklep, ozaj 60 strán), plus 4 strany obálky, vo formáte A5 sa dal kúpiť za 5 libier. Bolo tam predstavenie hercov vo Veselých paniach z Windsoru, synopsia hry, oboznámenie s ďalšími inscenáciami, reklamy a zoznam pracovníkov The Globe, navyše obsahoval viaceré kvalitné články, ako Welcome (Úvod) od Michelle Terry(ovej), A history of the Globe a The Globe today, oboje od Pete Le May(a), Reuse, reimagine, repeat od Hanh Bui(ovej), Women and the moral order of Windsor od Catherine Richardson(ovej) a ‘How I have been transformed’ od Wendy Beth Hyman(ovej). Zostavením programu ukázali, že Zemeguľa je zaslúžene destináciou shakespearológov, theatrológov a turistov z celej zemegule.
*
Našlo sa tucty tuctov divákov ktorí navštívili toto neobyčajné predstavenie. Napriek tomu sa mi rozbehli asociácie a k prítomnému diváctvu som pridal ďalších ľudí z môjho príbuzenstva, lebo sa mi vynorila nejaká väzba-asociácia, takže okrem reálnych divákov som si uvedomoval aj imaginárnych divákov. Konkrétne, po prvé, predstavenie The Merry Wives of Windsor sa konalo v noci z 1. na 2. augusta a 2025 a mne sa v mysli objavilo, že práve 1. augusta zomrel môj starý otec. Po druhé a po tretie, história prvého The Globe akoby začala keď The Theatre nebol obnovený nájom a tak 28. decembra 1598 ho začali rozoberať a neskôr z neho postavili The Globe, no a práve 28. decembra sa narodila moja stará mama; tiež 28. decembra sa narodil jeden z mojich vzorov, editor projektov Great Books of the Western World a Encyclopædia Britannica. Po štvrté, kľúčový autor v The Globe, William Shakespeare zomrel 23. apríla 1616 a mnohí tvrdia, že sa aj narodil 23. apríla, konkrétne v roku 1564, no a v presne rovnaký deň, 23. apríla sa narodil aj môj otec. Po piate, Shakespeare sa narodil v roku 1564, čo je letopočet končiaci na ’64, no a v rovnako zakončenom letopočte, v roku 1964 sa narodila moja sestra. A nakoniec, po šieste, keď archeológovia objavili pozostatky pôvodného The Globe, v Los Angeles Times to bolo oznámené 12. októbra 1989, no a rovnako 12. októbra som sa narodil aj ja.
※
Londýn a ktorákoľvek metropola je od piatka popoludnia až do nedele podvečera nadmieru živým mestom. Mnohí si užívajú víkend, lebo sa núka ohromné množstvo príležitostí. Väčšina hľadá relaxáciu alebo niečo zaujímavé a pokiaľ si ľudia vyberajú sami, volia si to, čo najviac zodpovedá ich záujmom, hodnotám a osobnosti. Počas víkendu, keď bolo spomínané divadelné predstavenie sa nemálo našlo takých, ktorí niekoľko hodín pozerali televízor, hlavne reality shows, talk shows, seriály alebo treťotriedne filmy. Iní ľudia išli na nákupy, ich kompasom boli donekonečna omieľané reklamy a percentá v zľavách, ktoré aj tak nevedeli prepočítať. Priatelia s výhodami si zasexovali; nejaké dievčatá a ženy sa snažili rozpamätať na mená chlapov, ktorým poslúžili ako verejný záchod; iní išli do nevestinca za prostitútkami; ďalší, sporovlivejší, si doma pustili porno a vymasturbovali si napätie. Nemálo ľudí sa venovalo futbalu, basketbalu, rugby či golfu; druhá nemalá skupina bola v posilňovni, časť z nich si dosiahnutie cieľa urýchľovala anabolickými steroidmi. Čas mohli stráviť aj sledovaním politiky, ktorej nerozumejú, kráľovskej rodiny, ku ktorej sa nikdy ani len nepriblížia a celebrít, ktoré si namiesto obdivu zaslúžia ignorovanie. Neúrekom ľudí išlo do pubu a ich program bol jednoduchý, teda dobre sa opiť. Ďalší si to rozšírili aj na bitku pred pubom. Nízkopríjmoví nešli do pubu, ale opili sa doma, tam si urobili párty, teda oni to volajú párty, ale v skutočnosti to bola obyčajná izbová chlastačka. Našli sa i takí, čo si počas víkendu urobili náladu marihuanou, kokaínom alebo heroínom. Mnohým hlavou prechádzali otázky ohľadom oblečenia, účesov a make-upu. Nejedni strávili mnoho predlhých hodín pri počítačových hrách. Zlatokopky sa snažili natipovať, či vybraný postarší muž je dostatočne bohatý, koľko peňazí od neho dokážu vyžmýkať, či sa im podarí mu rozbiť rodinu a nakoľko hrozí, že deti z prvého manželstva budú dediť. Ďalší zabili hodiny na sociálnych sieťach, lajkovali, pozerali kto im lajkol, kto nie, prečo asi, kto lajkol iným, porovnávajú kto má koľko lajkov, kto si zmenil status, tiež sledujú kto, komu a ako komentuje fotky. Nejakí strávili čas výberom tetovania a ďalší sa rovno dali potetovať, veď podľa ich názoru tetovanie je umenie, plus nechcú vyzerať horšie ako ostatní. Tucty sa rozhodli pre piercing, ďalšie tucty snívali o botoxových perách a silikonových prsiach. Kuchynskí vedátori na internete vypisovali svoje jednoduché názory a na rovnakej platforme sa realizovali aj konšpirátori. Zopár mužov a žien podviedlo manželku/manžela. Vreckoví zlodeji urobili záťahy v metre a nákupných centrách, rovnako akcie mali aj zlodeji bicyklov, áut a vykrádači domov. Mnohí využili čas na vymydlenie auta, udržiavanie záhrady, upratovanie v dome alebo domáce majstrovanie. Boli takí, čo išli do kina. Alebo do reštaurácie, lebo hľadali niečo delikatesné, no často to hľadali v lacnej vývarovni. Nemálo ľudí sa opaľovalo alebo si to urýchlili návštevou solária. Viacerí robotovali v druhom zamestnaní. Nejakí sa bezcieľne potulovali po meste a očakávali, že sa im pritrafí nejaká aktivita. Pornoherečky z OnlyFans si pred natočením nového videa oholili pracovný nástroj.
