V nedeľu 20. júla 2025 som navštívil naštudovanie komédie The Merry Wives of Windsor, názov sa alternatívne prekladá ako Veselé panie z Windsoru či Veselé paničky windsorské; jej autorom je William Shakespeara (nar. okolo 23. apríla 1564, zomr. 23. apríla 1616), predpokladá sa, že hru napísal buď v roku 1597 alebo krátko pred týmto rokom, podľa nepodložených informácií ju napísal za dva týždne; premiéru mala okolo roku 1597, možnože – podľa ďalších nepodložených informácií – aj priamo 23. apríla 1597; tlačou prvýkrát vyšla v roku 1602, potom 1619, oboje boli quartové vydania pochybnej kvality, autoritatívny text bol publikovaný v Prvom Fóliu z roku 1623.
The Merry Wives of Windsor už vyše štyri a štvrť storočia pertraktujú matrimoniálnu vernosť, rôzne modely morálnych schém, procedúry ich testovania, rozpoltenosť zúčastnených subjektov, odkývajú dvojtvárnosť, ukazujú predstieranie lásky a skutočnú lásku, konfrontujú vyprázdnenosť spojenú s falošnými slovami a zodpovednosť bez pompéznych slov, všímajú si reláciu medzi vypovedanými slovami a uskutočnenými skutkami, väzbu medzi vnútorným prežívaním a jeho manifestovanou verbalizáciou, pertraktujú funkcie rolí, prefíkanosť ako nástroj, podvod ako metódu a protimetódu, epistemologické kompetencie, chamtivosť, úpadok a metódy jeho sanácie, predpojatosť, eróziu sociálneho statusu, žart ako explikáciu pravdy, potenciál žien a ich kapacitu, emancipáciu, dôveru a jej pendant, oprávnenosť konania, reprezentáciu žien a mužov a naratív o ich roliach, traktujú miesto pomsty v svete, predsudky medzi spoločenskými triedami, snahu o ľahké, bezpracné živobytie a posledne, no nie najmenej, aj pohyby v axiologickom univerze.
Predstavenie sa konalo v Bramhalle, čo je súčasť metropolitného a ceremoniálneho grófstva Veľký Manchester (Greater Manchester) v Anglicku. Bramhall má dlhú históriu, najrannejšia zmienka je z roku 1086 v Domesday Book (Kniha posledného súdu, lokalizáciu nájdete vo Folio 266V), okrem to sú referencie k roku 1066 v súvislosti s dvoma majiteľmi a k roku 1070 v súvislosti s Wiliamom I, Dobyvateľom. V súčasnosti Bramhall je luxusnou štvrťou vyhľadávanou vyššou strednou triedou a má vyše 17.000 obyvateľov. V rámci Bramhallu sa predstavenie konalo v ich najprestížnejšej budove, volá sa Bramall Hall, presnejšie povedané, hneď vedľa nej (neprehliadnite prosím rozdiel v slovách Bramhall a Bramall, teda hlásku „h“). Bramall Hall je úžasná historická stavba, architektonicky by som ju zaradil do tudorovského štýlu, používa hrázdené murivo, jej najstaršia časť pochádza zo XIV. storočia, ďalšie, nemenej úžasné prístavby pochádzajú zo XVI. a XIX. storočia. Temer naisto ju nechali postaviť Davenportovci, ktorí boli významnou a bohatou rodinou, medzi jej členov patrili William (10 nositeľov rovnakého mena), Peter, Thomas, Warren, John a iní, oni boli majiteľmi panstva od XIV. storočia do konca XIX. storočia. Potom bola vlastnená S.P. Humphreysom, ktorý sa oženil s nemanželskou dcérou Davenporta, ďalej jednou verejnou komerčnou spoločnosťou, následne dvoma Nevillovcami, miestnymi podnikateľmi, potom J.H. Daviesom, prezidentom futbalového Manchester United a následne bola vlastnená verejnou neziskovou spoločnosťou. V súčasnosti Bramall Hall je vo verejnom vlastníctve a slúži ako múzeum, okolo neho je obrovský, takmer 30 hektárový park, rovnako verejne prístupný. (Odbočku s opisom miesta som zaradil aby som ukázal, že najlepší dramatik bol predvádzaný na najlepšom mieste.)
Shakespearova inscenácia The Merry Wives of Windsor bola naštudovaná divadelnou spoločnosťou Illyria. Nemajú vlastnú scénu, nevlastnia divadlo ako fyzicky jestvujúcu budovu, ale je to takzvané putovné divadlo, ktoré robí predstavenie kade-tade, na mnohých miestach; okrem toho je to takzvané divadlo pod holým nebom (open air theatre, open-air venue, outdoor theatre/stage), čiže predstavenia majú v parkoch alebo na obdobných verejných a súkromných priestranstvách. Illyriu založil Oliver Gray v auguste roku 1991; ďalšími členmi sú Stephen Badham, producent, Kim Healey, režisérka, Richard Healey, hudobný režisér; hercov je viacero, ich zdroj uvádza dvanástich, no štyria z piatich účinkujúcich v The Merry Wives of Windsor tam nie sú. Prvé predstavenie odohrali nasledujúcom roku, v roku 1992, takže tohtoročná divadelná sezóna je ich 34 v poradí. V rokoch 1992 až 1999 mala v repertoári iba shakespearovské hry, neskôr k nim pribudli aj hry ďalších autorov. V sezóne 2024 mali v repertoári päť titulov, konkrétne The Adventures of Doctor Dolittle, Romeo and Juliet, The Gondoliers, The Hound of the Baskervilles a Escape from Treasure of Island a s nimi mali dohromady 396 predstavení. V sezóne 2025 majú štyri tituly, konkrétne The Merry Wives of Windsor od Williama Shakespeara, Pride and Prejudice od Jane Austen v úprave Olivera Graya, HMS Pinafore od Williama S. Gilberta a Arthura S. Sullivana a The Wind in the Willows od Kennetha Grahama v úprave Olivera Graya. Čo som sa pred predstavením rozprával s dvoma účinkujúcimi, považujú si za povinnosť mať v repertoári Shakespeara, vždy si nájde svoje publikum, je vhodné uchovávať i rozširovať jeho odkaz. Tiež uviedli, že sa snažia nájsť rovnováhu medzi doslovnou verziou hry a vlastnou interpretáciou.
Bram(h)allské predstavenie sa konalo pod holým nebom (open air theatre). Bolo naplánované na 17:30, no nie každý bol presvedčený, či sa aj uskutoční, lebo celý deň pršalo. Avšak v uvedenom čase dážď bol ustatý, takže sa začalo. A skončilo sa po takých 2 a štvrť hodine, rátam do toho aj zhruba štvrťhodinovú prestávku. Hneď potom sa opäť rozpršalo...
Vstupné bolo jednotné, konkrétne 18 libier, čo je necelých 21 eur; 18 £ zodpovedá zhruba 1,5 násobku anglickej minimálnej hodinovej mzdy a zhruba priemernej hodinovej mzde v Anglicku, ich vstupné v porovnaní so štandardným divadlom bolo tretinové až polovičné. Sedenie nebolo zabezpečené, očakávalo sa, že každý si donesie stoličku alebo deku. A ochrana proti dažďu by bola rovnako účelná, avšak nie dáždnik, lebo ten môže prekážať vo výhľade ďalším. Šesťstránkový farebný Program hry sa dal zaobstarať za 2 libry.
Na inscenácii bolo prítomných okolo 150 ľudí, no domnievam sa, že niektorí kvôli počasiu neprišli alebo si nekúpili na poslednú chvíľu lístok, inak by bolo okolo 200 ľudí. Ako to na divadelných predstaveniach a koncertoch vážnej hudby býva pravidlom, najpočetnejšie vekové kohorty boli 50 až 60 rokov, 60 až 70 rokov a 70 až 80 rokov.
Javisko bolo nekryté, bolo vy výške 1-ného metra alebo trochu menej, bolo relatívne malé, malo rozmery takých 2 x 4 metre, takže muselo byť využívané umne. Z javiska sa po oboch stranách sa dalo ísť po schodoch nadol, mimo scény a tiež nahor do nejakej budovy, plus zo stredu javiska sa dalo prekĺznuť nadol. V strede javiska, akože hore, bolo priečelie budovy s dvoma otvárajúcimi sa oknami. Javisko neobsahovalo žiadnu rekvizitu, vzhľadom na malé rozmery ani nič zbytočné obsahovať nemohlo. Javisková scéna pôsobila jednoducho, no nie vyprázdnene. Dve scény sa odohrávali vedľa javiska a pred ním, čo je pomerne časté v prípade divadiel s malým javiskom. Výhodou, aj keď nezamýšľanou, je, že herci sa viacej priblížili k divákom, mali možnosť vytvoriť osobnejší vzťah a spoluinteragovať.
Obsadenie jednotlivých rolí bolo minimalistické, a ak uvádzam, že minimalistické, tak to myslím d-o-s-l-o-v-a. Štandardná hra má okolo 20 postáv (je nejednoznačné koľko, lebo niektorí herci môžu hrať viaceré role, plus sú tam „boys,“ no nie je uvedený ich počet), avšak recenzovanú hru v podaní zoskupenia Illyria predvádzalo len päť hercov, áno, čítate správne, celý dej bol obhospodarovaný len a len s p-ä-t-i-c-o-u hercov. Konkrétne to boli Sarah Coyne, Magnus Gordon, Christiana McTaggart, Ross Scott a Stuart Tavendale. Keďže The Merry Wives of Windsor obsahujú podstatne viacej postáv než je päť, tak logicky pätoro hercov musela hrať konzekutívne viaceré role. Nebudem zastierať svoje vnímanie, preto uvediem, že pôsobilo to zavše rušivo, odchody a príchody hercov museli byť trochu, no stále pobadateľne, upravené, aby bolo možné hru realizovať.
Pätica hercov očividne vyvíjala mohutné úsilie, aby shakespearovskú hru predviedli čo najlepšie. Aj keď nie sú úplne známe okolnosti ako William Shakespeare písal The Merry Wives of Windsor, aj tak sa oprávnene predpokladá, že bola explicitne napísaná pre vnútorné priestory, teda nie pre jeho divadlo The Globe (Zemeguľa), a prvýkrát bola hraná v interiéri, konkrétne v Banqueting House vo Whitehall, čo je súčasť kráľovského paláca v Londýne. Inscenácia teda od začiatku bola písaná pre interiér, čím má, napríklad v porovnaní s Kráľom Learom, podstatne komornejší charakter. No aj tak, hoci od samého začiatku boli The Merry Wives of Windsor písané minimalistickejšie, jej obmedzenia neboli až také prísne, aké boli v divadelnej spoločnosti Illyria. Hoc’ by sa illyriovci akokoľvek bezbreho snažili, aj tak by obmedzenia determinovali výsledok jej práce, veď zreteľne si uvedomujeme, že pokiaľ je niečo zminimalizované s ohľadom na čas, priestor, osoby a financie, tak je náročné dosiahnuť rovnaký výsledok, ako by vyprodukovali tí, bez determinácie limitmi.
Z predávaného Programu hry sa len ťažko dozviete kto bol predstaviteľom ktorej roly, napríklad uvádzalo sa, že meno herca ktorý hrá Simple, Slenderovho sluhu je „Grant Asthmatic-Cigar,“ pani Page hrá herečka menom „Martha Gastric-Acting,“ meno herca ktorý hrá Pistola je „Graham Staring-Tactic“ a meno herca ktorý hrá Falstaffa je „St C. Tossor.“ Pri Falstaffovi nie som si celkom istý, čo to presne znamená, no v britskej hovorovej angličtine „tosser“ (s „e“) označuje trkvasa, nepríjemného, namysleného človeka a človeka ktorý masturbuje, takže „St C. Tossor“ môže znamenať „svätý trkvas,“ „svätý namyslencov“ či „svätý masturbujúci.“ (Keď som si všimol, že v Programe nie sú konvenčne napísané Osoby a obsadenie nevdojak ma napadla reakcia jednej ženy, ktorá keď videla výstavu moderného umenia, tak ju okomentovala otázkou: „Je to avantgarda alebo škandál?“) No predsa len, v Programe sú uvedený všetci piati herci z hry s ich charakteristikami, takže sa dá dedukovať, že Falstaffa hral Ross Scott, pani Fordovú hrala Sarah Coyne, pani Pageovú hrala Chritiana McTaggart a tak ďalej.
Režisérom predstavenia bol Oliver Gray, zakladateľ divadelného zoskupenia Illyria. Oliver Gray sa v svojom ani zďaleka nie prvom režijnom počine usiloval dnešnému publiku priblížiť jednu z najslávnejších Shakespearových komédii, no nezostať len pri mechanickom prevzatí textu, ale chcel hľadať nové idiografické možnosti vyplývajúce zo špecifík Illyrie, napríklad obmedzenie množstva hercov, malá scéna, menej náročnejšie publikum, prítomnosť detí, rozvinutie istých motívov s paralelným potlačením ďalších a živší jazyk zodpovedajúci prvej štvrtine XXI. storočia.
Ross Scott ako predstaviteľ Johna Falstaffa sa mal o trochu viacej zžiť so svojou rolu a mal byť viacej presvedčivejší. Jednoznačne mu vyčítam, že do postavy nevniesol dostatok komických elementov. Ďalej podľa môjho dobrozdania jeho výkonu by prospelo pokiaľ by viacej zvýrazňoval svoju vnútornú vyprázdnenosť, ľahostajnosť k morálke, tiež manipuláciu a využívanie ľudí. Podľa mnohých theatrológov Falstaff má byť hlavnou postavou, no toto predstavenie nasledovalo Shakespearov názov hry a miesto hlavnej postavy prenechalo paniam Fordovej a Pageovej. Netvrdím, že je to chybou či neporozumením, režisér má právo s zvoliť vlastný uhol, vrátane menej konformného.
Christiana McTaggart bola predstaviteľkou pani Pageovej. Ako jediná z účinkujúcich mala čiernu pokožku, čím dvojnásobne transponovala Shakespeara do nového kontextu, lebo v alžbetínskom a jakubovskom divadle herci boli bieli (s výnimkou Othella), plus aj ženské postavy hrali muži. Christiana McTaggart svoju postavu predvádzala výborne. Našla vhodnú rovnováhu medzi komediálnym štýlom, mravoučným zámerom a hodnoverným prevedením. Podala ukážkový výkon a bola najlepšou postavou na scéne.
Sarah Coyne ako pani Fordová pôsobila ako inteligentná, sebavedomá a rozhľadená žena poznajúca seba i iných mužov. Zvládala prácu s hlasom, gestikuláciou a umne využívala priestor javiska. Predsa len občas jej výkon skĺzol k afektovanému a hysterickému predvádzaniu; nanešťastie pre predstavenie, bolo to presne v tých častiach, kde mala najlepšie miesto na ukázanie komickosti, no namiesto toho aby ukázala čosi trochu kŕčovité.
Ďalší herci, Magnus Gordon a Stuart Tavendale rovnako ako predošlí traja alternovali viaceré postavy. Ich výkony boli dobré, zodpovedali súčasným theatrologickým štandardom, pôsobili presvedčivo a zo všetkých síl sa usilovali o dosiahnutie komické cieľa a zachovanie rovnováhy medzi vlastnou interpretáciou a Shakespearovým textom.
Zúčastnení herci a diváci spolu interagovali. Herci nehrali pre seba, ale viaceré časti, hlavne monologické pasáže ako keby rozprávali publiku. Pôsobilo to, ako keby sa im zdôverovali, zdieľali s nimi pocity alebo dokonca sa s nimi radili, či formou rétorickej otázky od nich očakávali schválenie.
Ani diváctvo nebolo pasívne. Viacej krát aktívne participovali na deji, napríklad smiechom alebo počas dejstva prerušili hru spontánnym potleskom. Bolo to pekné, bolo to znakom profesionálneho majstrovstva, že hercom sa podarilo vtiahnuť divákov do deja a diváci nesedeli naškrobene a neostýchali sa dať voľný priebeh emóciám.
Každý jeden, kto čítal Shakespeara v angličtine, navyše v originálnej, neupravenej lingvistickej podobe zreteľne vie, aký náročný je Shakespearov jazyk. Preto sa nesnažím skrývať nadšenie a následné ocenenie, že divadelná spoločnosť Illyria adaptovala Shakespearov pôvodnú renesančnú slovnú zásobu, gramatiku a štylistiku a sofistikovane ich prisunula k XX. a XXI. storočiu.
Kostýmy vo mne zanechali rozpaky ktoré nemôžem prejsť mlčaním. Boli totiž nesúrodé: niektoré chceli vyzerať ako z obdobia kráľovej Alžbety I, teda ako renesančné odevy z XV.–XVI. storočia, iné ako z obdobia kráľovej Viktórie, teda v prelomu XIX. a XX. storočia, ďalšie ako z obdobia kráľovej Alžbety, ale tento krát II. tohto mena, teda z prelomu XX. a XXI. storočia a nakoniec akosi ťažko zaraditeľný mix. Nedokážem odhadnúť či to bol umelecký zámer, výsledok obmedzenia minimalizmom alebo zanedbaná časť produkcie. Na mňa to pôsobilo rušivo; vznikala ruptúra ktorá zasahovala do plynulosti deja, vizuálne percipovanie prechodu z jedného historického obdobia do druhého ma rozptyľovalo v sledovaní obsahu, kládlo otázky ktoré odvádzali pozornosť od posolstva hry, čím sťažovali nahliadnutie idey/ideí.
Shakespearove komédie nedosahujú humorný efekt iba jazykom – pokiaľ by sme sa spoliehali iba na jazyk, tak v jeho komédiách by bolo málo humoru – ale, ako každý theatrológ a bibliofil vie, aj práci s intonáciou, gestikuláciou, pohybom tela či výzorom. V tomto ohľade illyrijskí participanti aktívne urobili všetko preto, aby ich predstavenie malo dostatok humorných polí.
Publikum bolo od javiska vzdialené od jedného metra po takých desať–pätnásť metrov, preto situácia bola náročná na rovnomerné zvukové obsiahnutie celého publika. No predmetná divadelná spoločnosť to zvládla perfektne, na plnej profesionálnej úrovni.
Stalo sa – a za takejto konštelácie sa tomu nedalo vyhnúť –, že občas niektoré pasáže hry pôsobili poloprofesionálne. Usudzujem, že neboli dostatočne hlboko pochopené alebo neboli primerane predvedené. Stalo sa...
Každé čítanie a každá inscenácia je interpretáciou, preto môžu vznikať disproporcie medzi zainteresovanými. Čo sa môjho čítania The Merry Wives of Windsor týka, tak ja som napríklad inakšie než režisér Illyrie porozumel v II. dejstve 2. scéne a v IV. dejstve, 2. až 4. scéne. Hoci to tvrdím s neprehliadnuteľnou kategorickosťou, aj tak netrvám na tom, že moje porozumenie Shakespearovmu textu musí byť nevyhnutne to jediné správne.
The Merry Wives of Windsor boli vlaňajší rok od 5. júna do 7. septembra uvádzané Royal Shakespeare Theatre v Stratforde nad Avonom a tento rok v The Globe v Londýne, tam premiéra bola 4. júla a inscenácie trvajú do 20. septembra, takže bram(h)alské predstavenia môžem nielen analyzovať, ale aj komparovať.
William Shakesperare nie je ľahký na interpretáciu: jeden z dôvodov je, že je to najviac prebádaný autor a najviac predvádzaný autor. Tieto naj- znamenajú, že kvalitatívne očakávania sú neúrekom vysoké, štandard u Barda z Avonu – ako je Shakespeare nazývaný – je maximálne elevovaný. Hoci nezdá sa mi, že z toho poltuctu rôznych predstavení The Merry Wives of Windsor ktoré som videl, toto bolo najlepšie, no stále divadelná spoločnosť Illyria pripravila kvalitné predstavenie, ktoré určite bolo hodné navštíviť a zapamätať si.
Spracovanie Illyrie prispelo k rekontextualizácii a transformácii Shakespeara a ukázalo ako je schopné sa autorsky zhostiť iného autora. Predviedlo ako dokáže direktívnosť istého objektu deautonomizovať a súčasne legitimizovať vlastnú aktivitu, lebo z XV. až XVI. storočia zámery, hodnoty, myšlienky a rozhodnutia prostredníctvom jazyka, kostýmov, gestikulácie, situácií, rekvizít a rolí prenieslo do XXI. a parciálne ich zosúčasnilo. Demonštrovalo ako možno modifikovať theatrologickú entitu s paralelným zachovaním legitimity autora a legitimity interpretov.
Herci v Bramhalle/Bramalle hrali s nadšením, vášňou, nadchnutí theatrologickou múzou – tu pochopiteľne myslím na Tháliu (Θάλεια), múzu komédie, nie na Melpomené (Μελπομένη), múzu tragédie – a vo svojich výkonoch kvalitne predvádzali pretvárku, múdrosť, žarty, manipuláciu, prefíkanosť, lásku, žiarlivosť, slovom celé žiaduce inštrumentárium. Boli plní odhodlania, dobrej nálady, snahy hľadania nových ciest a zápalu pre divadelníctvo. Čo im chvíľami – ozaj len chvíľami (!) – chýbalo na profesionalite a čo ich limitovalo, to nahradili entuziazmom, zaujatosťou pre divadlo a snahou o maximálny výkon.
Divadelná spoločnosť Illyria v Bram(h)alle predviedla solídne a nadpriemerné naštudovanie The Merry Wives of Windsor od Williama Shakespeara a dosiahla všetky štandardy, ktoré zodpovedajú typu ich divadelnej spoločnosti.
