Každý z týchto ľudí nám svojou tvorbou a životným príbehom dopomohol stať sa tým, čím sme. Nanešťastie, len v priebehu ôsmych dní nás navždy opustili dvaja takýto učitelia, akademici a ľudské vzory, konkrétne nás opustil prof. Jan Sokol a prof. Daniel Škoviera, preto krátko o ich prínose.
Jan Sokol
sa narodil 18. apríla 1936 v Prahe (nemýľte si ho so slovenským emeritným arcibiskupom Jánom Sokolom). Jeho otcom bol český architekt Jan Sokol a starým otcom astronóm František Nušl.
Jan Sokol bol filosofom, politikom, programátorom, prekladateľom, publicistom, učiteľom a akademickým funkcionárom. Vyučil sa zlatníkom, neskôr externe získal maturitu a začal externe študovať matematiku na Matematicko-fyzikálnej fakulte Univerzity Karlovej. Bez ohľadu na vonkajšie okolnosti v sebavzdelávaní pokračoval celý život. V roku 1961 sa oženil s Františkou Patočkovou, dcérou filosofa Jana Patočku (1907–77). Patrí mu zásluha, že pred rokom 1989 patril k tým, ktorí boli kvalitným protipólom oficiálnej dialekticko-materialistickej filosofie (t.j. marxizmu) a aj vďaka nemu jestvovali bytové semináre a samizdat kde sa tieto myšlienky šírili. Po novembri 1989 mal zásluhu na morálnej, kultúrnej a intelektuálnej obnove filosofie, akademického, morálneho a politického prostredia.
Počas rokov 1964–90 pracoval ako programátor a výskumný pracovník v oblasti počítačov. Jan Sokol tiež pôsobil v disidentských štruktúrach a patril medzi prvých signatárov Charty 77. Pred rokom 1989 publikoval aj v oficiálnych zdrojoch, aj v samizdate. Rovnako pred rokom 1989 prednášal v neoficiálnych bytových seminároch o filosofii (hlavne o F. Nietzschem), ale aj o politických a kresťanských témach.
Po roku 1989 pokračoval v aktívnej politickej činnosti, v rokoch 1990–92 bol poslancom Federálneho zhromaždenia, podpredsedom Snemovne národov, v rokoch 1997–2011 bol poradcom ministra školstva, v roku 1998 bol ministrom školstva (presadil, aby študenti zo Slovenska mohli na českých univerzitách študovať za rovnakých podmienok ako českí študenti), v roku 2003 bol koaličným kandidátom na post prezidenta Českej republiky.
Jan Sokol od roku 1991 prednášal filosofiu, antropológiu a religionistiku na Pedagogickej a Filosofickej fakulte Univerzity Karlovej, príležitostne prednášal aj na zahraničných univerzitách. Spoluzaložil Fakultu humanitných štúdií UK a bol jej prvým dekanom. V roku 1994 získal titul CSc., v r. 1995 PhD., v r. 1997 bol menovaný docentom a v r. 2000 profesorom. Bol členom alebo predsedom niekoľkých akademických senátov a vedeckých rád na Karlovej a Masarykovej univerzite. Pôsobil aj v Grantovej agentúre ČR a Akadémii vied ČR. Získal viacero významných domácich a zahraničných ocenení, napr. francúzsky Rád čestnej légie, Čestný občan Prahy 6, Zlatá medaila Karlovej univerzity, cenu Nadácie Dagmar a Václava Havlových Vize 97, atď.
Vo filosofickej práci bol ovplyvnený fenomenológiou, personalizmom, kresťanstvom, J. Patočkom, F. Nietzschem (čo neznamená, že s Nietzschem bezvýhradne súhlasil), P.T. de Chardinom, M. Heideggerom, či H.-G. Gadamerom. Vo svojej tvorbe sa zaoberal najmä antropologickými otázkami, etikou, ľudskými právami, náboženstvom (súčasné, ale aj dejinné otázky), biblistikou, religionistikou, ekumenizmom, demokraciou, vedou, politikou, politológiou, vzájomnými vzťahmi medzi disciplínami (napr. medzi vedou a filosofiou) a antropológiou inštitúcií. Bol činný aj na českej Wikipédii.
Jeho hlavné práce: Poselství Ježíšovo, Operační systémy (spoluautor), Mistr Eckhart a středověká mystika, Čas a rytmus, Malá filosofie člověka: Slovník filosofických pojmů, Filosofická antropologie: Člověk jako osoba, Antropologie a etika (spoluautor), Kant jako antropolog a pedagog, Člověk a náboženství: Proměny vztahu člověka k posvátnému, Etika a život: Pokus o praktickou filosofii, Proč chodíme do kostela?, Moc, peníze a právo: Esej o společnosti a jejích institucích, Člověk jako osoba: Filosofická antropológie, Dluh života: Články, eseje, glosy a spolupodieľal sa na ekumenickom preklade Biblie. Niektoré z jeho kníh vyšli opakovane (3, 5, či 7 vydaní), niektoré boli preložené do iných jazykov (do angličtiny, nemčiny, maďarčiny, čínštiny).
Jan Sokol zomrel 16. februára 2021 v Prahe, vo veku nedožitých 85 rokov.
Daniel Škoviera
sa narodil 30. novembra 1946 v Mikulášovej, okres Bardejov. Bol klasickým filológom, prekladal z gréčtiny (klasickej aj koiné), latinčiny (klasickej aj stredovekej), objavil a interpretoval viaceré diela a ich autorov. Patrí mu zásluha na udržiavaní a pozdvihnutí klasickej filológie.
Jeho otec Ján Škoviera (1914–2012) bol gréckokatolíckym kňazom a v roku 1950 odmietol prestúpiť do pravoslávnej cirkvi, preto rodina musela opustiť Mikulášovú a krátko žila vo Vernári, potom v Ťahanovciach, nakoniec žili v Českej republike; tam žili najprv v Rozkoši (okr. Havlíčkov Brod), potom v Skrýšove a nakoniec na samote pod Koječínom.
Malý Daniel bol dobrým žiakom, napr. v jednotriedke už ako tretiaka ho učiteľ začal učiť ruštinu so štvrtákmi. No riaditeľ základnej školy vyhlásil, že kvôli triednemu pôvodu nepodpíše prihlášku malému Danielovi na inú školu než na banícku, preto ho rodičia poslali dokončiť základnú školu do Popradu, kde žil otcov brat a z nej išiel na Strednú ekonomickú školu
V akademickom roku 1965/66 bol prijatý na štúdium latinčiny a francúzštiny na Filozofickej fakulte Komenského Univerzity v Bratislave, študoval pod aj vedením prof. M. Okála a prof. J. Špaňára. Počas štúdia dosahoval výborné výsledky, okrem toho viedol náboženský život, mal vzťahy s tajnou cirkvou, navyše už počas štúdia, v škol. roku 1968/69 vyučoval na gymnáziu.
Asistentom na Katedre sa stal v akadem. roku 1970/71, hneď ako ju absolvoval, bolo mu navrhnuté, aby sa venoval neolatinistike, no celkovo ako klasický filológ prekladal z nielen z latinčiny, ale aj z gréčtiny. Od roku 1979 bol pre svoje kresťanské presvedčenie v nemilosti a musel opustiť Katedru, aj keď mohol zostať na Fakulte, pôsobil v Kabinete teórie a dejín žurnalistiky kde študoval a prekladal diela antických a kresťanských autorov.
Na katedru klasickej filológie sa Daniel Škoviera vrátil až v máji 1989 na nepedagogické miesto a polooficiálne začal prednášať. To sa zmenilo udalosťami novembra 1989, ktoré mu umožnili pokračovanie akademickej kariéry a neproblematickú publikačnú činnosť. V máji 1972 získal titul PhDr., v r. 1992 bol menovaná docentom, v r. 2002 získal titul PhD., v r. 2003 bol menovaný profesorom.
Okrem Filozofickej fakulty Univerzity Komenského vyučoval na Rímskokatolíckej bohosloveckej fakulte KU a Teologickej fakulte Trnavskej univerzity. Patril k spoluzakladateľom obnovenej Trnavskej univerzity v roku 1992. Bol členom vedeckých rád oboch univerzít, členom profesijných združení, tiež členom redakčných rád a kruhov časopisovListy filologické, Graecolatina et Orientalia, Auriga – Zprávy Jednoty klasických filologů a Sambucus.
Daniel Škoviera bol aj hudobne aktívny, lebo hral na husle, gitaru, harmónium, organ, spieval, spoluzakladal spevácky chrámový zbor a dirigoval ho.
Jeho hlavné práce:Studia Stockeliana humanistica, Bardejovčan Valentín Ecchius a jeho učebnica Ars versificandi, Báseň o užitočnosti priateľstva a svornosti od Valentína Ecchia, Latinský humanizmus, J. Kazi: Stará a nová stoa, Biblická gréčtina: Vysokoškolská učebnica (spoluautor), Katechizmus L. Stöckela a jeho teologicko-filozofický odkaz (spoluautor), z latinčiny preložil Cicerónove spisy Rečník a O rečníkovi, z gréčtiny preložil od Bazila Veľkého Povzbudenie mladým, Hexaémeron a všetky Listy, od Plútarcha preložil Životopisy slávnych Grékov a Rimanov, I–II (spoluprekladateľ) a spolupodieľal sa na ekumenickom preklade Biblie.
Daniel Škoviera zomrel 24. februára 2021 v Bratislave, vo veku nedožitých 75 rokov.
Poznámka. Termín „filosofia“ a jeho tvary sú zámerne písané s hláskou „s“.
