8. marca 2023 bol posledný deň, kedy som bol v práci. Posledná vec, ktorú som absolvoval, bolo rozdávanie kvietkov k MDŽ našim kolegyniam z mestského úradu. Pamätám si na ten divný stav, akoby som bol v tranze, zdrogovaný, alebo niečo podobné. Ťažko to popísať slovami. Všetkých som vnímal cez hmlu a strašne sa toho bál. Až neskôr som čítal o disociácii, depersonalizácii a derealizácii. Buď sa cítite „mimo“ svojho tela alebo vám všetko okolo pripadá ploché, vzdialené, odcudzené.
Týždeň pred tým som skončil na urgente. V práci som dostal divné závraty, svet sa mi točil, stúpol mi krvný tlak, bolo mi zle. CT mozgu, EKG, meranie tlaku, krvný obraz, neurologické vyšetrenie – všetko v poriadku. O pár dní som absolvoval aj ORL vyšetrenie. Aj z toho vyšlo, že som zdravý. Napriek závratom. Napriek tinitusu, ktorý sa mi rozoznel v ušiach a stal sa mojim nerozlučným spoločníkom počas dňa i noci.
Tak ako je dočerta možné, že mi na nič neprišli, že podľa vyšetrení som OK, napriek tomu prežívam nevysvetliteľné a hrozné stavy. Menilo sa mi vnímanie, cítil som tlaky v hlave, nervozitu a kŕče v rukách, v nohách, tŕpla mi koža pod vlasmi a zachvacoval ma nekontrolovateľný strach.
Obrovskú úzkosť mi spôsobovali myšlienky, že som sa načisto zbláznil. Že už nebude cesty späť. Díval som sa na svoje dcéry a v hlave mi vírili všetky možné katastrofy. Nedokázal som sa sústrediť. Nevydržal som nič čítať, nič pozerať, s nikým sa dlhšie rozprávať. Stratil som nad sebou kontrolu.
Práve strata kontroly bol ohromne skľučujúci pocit. Vždy som si všetko vedel vysvetliť, vždy som všetko vedel vyriešiť, na všetko som sa snažil mať dosah. A teraz som prežíval bezmocnosť. Čo mi je? Čo sa so mnou deje? Čo mám robiť? Ja fakt neviem, čo mám robiť... Až oveľa neskôr som mal pochopiť, že práve prijatie pocitu, že nad niečím nemám kontrolu, že niečo ide aj mimo mňa a môžem sa tomu poddať, je veľmi oslobodzujúci a smeruje k pochopeniu toho, čo sa vo mne už roky odohráva.
Prvé dni od spustenia atakov som bol presvedčený, že moje stavy sú dôsledkom postcovidového syndrómu. Vraj vírus môže začať aj po mesiacoch od ochorenia napádať nervový systém. Začal som teda hľadať informácie na internete a študovať ich. To bola veľká chyba. Pretože takmer všetko, čo som čítal, som zrazu začal pozorovať na sebe. Mozgová príhoda. Skleróza multiplex. Svalová dystrofia. Epstein-Barrovej vírus, ktorý napáda nervový systém. Blokácia tepien stavcami krčnej chrbtice. Zvýšený očný tlak. Atrofia mozgu spôsobená rôznymi degeneračnými ochoreniami... A množstvo vzácnych chorôb a autoimunitných ochorení, o ktorých som dovtedy nemal ani tušenie.
Začiatok akútnej fázy úzkostnej poruchy je pre väčšinu ľudí veľmi náročný. Neviete, čo sa s vami deje, akurát vnímate, že ste v prúseri. Neviete, čo máte robiť a na koho sa obrátiť. Ak začínate obiehať vyšetrenia, lekári vám väčšinou povedia, že ste fyzicky v poriadku. Nenájdu žiadny zdravotný problém, ktorý môže za váš stav. Preto začnete prepadať ešte väčšej panike, až zúfalstvu. Lebo vy viete, že v poriadku nie ste.
Ja som mal veľké šťastie. Že som to identifikoval už po pár dňoch a nemusel tak čakať mesiace, či roky, ako mnoho iných.
Ja mám veľké šťastie vo všeobecnosti. Napríklad aj to, že som stretol moju manželku Zuzku. Vďaka nej som už po niekoľkých dňoch môjho trápenia prichádzal na to, aký problém ma to posadol. Naša kamarátka sa panickou poruchou borí už dlho a príznaky, ktoré som spomínal manželke, tak ako prejavy môjho správania sa veľmi ponášali na jej problémy. Zuzka ma teda začala presviedčať, že ma neničí plejáda diagnóz, ale práve táto jedna. Mentálna.
Pár dní trvalo, kým som to vôbec prijal. Napriek tomu, že roky študujem ľudskú mentalitu, jej potenciál, aktuálne tibetskú psychológiu a jej praktické využitie, neurózy či mentálne mentálne poruchy som vždy obchádzal. Priznám sa, že o úzkostiach som vedel veľmi málo, o panickej poruche, jej druhoch a prejavoch ešte menej. A teda, keď mi Zuzka čoraz nástojčivejšie začala opakovať, že to asi mám, začal som hľadať všetky možné informácie a po niekoľkých dňoch som si musel s nevôľou priznať, že je to aj môj problém.
Toto inak považujem za mimoriadne dôležitý krok, a mal by byť začiatkom cesty každého, koho prepadne panická či úzkostná porucha, depresia a chce sa z neho dostať. Prijať, že sa to stalo aj mne. Že aj ja môžem mať a mám niečo také. Napriek tomu, že mnoho ľudí sa stále za to hanbí a pociťuje paniku aj z toho, čo si o nich pomyslia iní ľudia, ako na nich zareaguje okolie a spoločnosť, je potrebné si to priznať a zmieriť sa s tým, že mám mentálny problém - úzkostnú poruchu. Až vtedy je možné začať mobilizovať zvyšné sily na to, aby som to zvládol a nakoniec sa z toho dostal a začal plnohodnotne žiť.
Aj keď mi bolo zle a panických atakov, ktoré prichádzali počas dňa vo veľkom množstve som sa desil, prijal som, že som nie v poriadku a že toto nezvládnem sám. Budem potrebovať pomoc. No aj ja som bol ešte v zajatí predsudkov. Najskôr som o psychiatrovi nechcel ani počuť a siahol som po prvých dostupných alternatívnych metódach. S akým výsledkom, to vám poviem nabudúce.
O tomto chcem hovoriť, lebo myslím, že je o tom treba hovoriť.
