Po tom, ako som sa zmieril s tým, že mám panickú poruchu, začal som hľadať riešenie, ktoré by ma jej pomohlo zbaviť okamžite. Naivne som si myslel, že existujú nejaké lieky, alebo zázračná metóda, ktorá zaberie hneď a o pár dní budem zasa v poriadku. Tak ako keď vás silnejšie chytí chrípkové ochorenie. Poležíte, poteplotujete, lekár predpíše lieky a o týždeň ste v práci, na pive alebo na bicykli. Veď sme v 21. storočí.
Ešte som netušil, že niečo, čo rastie roky a čo nevedome dlhodobo kŕmim, nemôže len tak zmiznúť lúsknutím prsta. Vlastne o tomto bol celý môj život. Všetko zvládnuť rýchlo, všetko mať čim-skôr, všetko čo najskôr dosiahnuť, všetko vyriešiť hneď. Ak sa mi niečo nedarí ako si predstavujem, čím skôr sa na to vykašľať.
V nasledujúcich týždňoch a mesiacoch som sa však mal naučiť, že všetko má svoj čas a svoje tempo. Strom rastie desiatky rokov, kým je z neho statný solitér, tak je to dané.
Už som písal, že mám veľké šťastie na manželku. Zuzka je úžasná bytosť. Prvý týždeň mojej PN ostala so mnou doma a trávila so mnou čo najviac času. Ja som to potreboval. Nedokázal som byť sám. Až vtedy, pod ťarchou úzkostných atakov a úzkosti z týchto úzkostí som si uvedomil, že v skutočnosti som nikdy nedokázal byť sám. Sám so sebou. Paradoxne, rád som vyhľadával samotu, aby som bol bez ľudí, no sám pre mňa znamenalo najmä čítať si, pozerať film alebo športovať, prípadne čumieť do smartfónu... Sám, ale nie so sebou.
Celý život som pred sebou vlastne utekal. Najmä pred tým, čo som úspešne v sebe potláčal, a zároveň maskoval pred ostatnými fasádou murovanou dojmom spokojného a šťastného suveréna, vtipného intelektuála, ktorý veľa vie a rád poučuje. Len minimum ľudí malo tušenie, že vo vnútri mňa je však čosi iné. Veď ani sám som si to zvlášť nevšímal.
Zuzka bola stále pri mne. Začala ma edukovať. Čo mám robiť, keď to na mňa príde. Mám začať vnímať telo. Mám zhlboka dýchať – výdych má byť 4 krát dlhší ako nádych. Mám si nájsť nejakú pohybovú aktivitu. A neustále ma počúvala. Všetky moje obavy, všetky moje diagnózy. Pokojne a trpezlivo ma upokojovala. Dávala dôkazy, že nemám mozgovú príhodu, že nemám sklerózu multiplex, že nemám zúžené tepny a znížené okysličovanie mozgu. Netvrdím, že som jej veril, ale upokojovalo, že bola pri mne...
Toto je moja rada pre všetkých partnerov a blízke osoby tých, ktorým prepukli úzkostné poruchy, depresie či vyhorenie. Buďte (najmä na začiatku) oporou a dávajte im najavo vaše prijatie. To vtedy človek potrebuje najviac. Nepotrebuje počuť, že sa zbláznil, že mu nič nie, že si vymýšľa, že to je len výplod v jeho hlave, že si má dať lieky na hlavu... Nepotrebuje ani prednášky o tom, ako to zvládne, že je silný, má bojovať a pod. Potrebuje počuť, že bude v poriadku, že ste pri ňom a že sa mu snažíte rozumieť a pomôcť. To stačí a skutočne pomáha. Buďte partnerom a skutočnou oporou. Je to vážne veľmi veľmi dôležité.
Prvá vec, ktorá mi začala zaberať a pomohla v akútnej fáze, bola náhla fyzická aktivita a hlboké dýchanie. Keď mňa prišiel atak, začal som robiť drepy. Robil som ich aj 200 – 300 s malými prestávkami.
Fyzická aktivita, pohyb, cvičenie je výborným spôsobom ako stlmiť nával úzkostí. Keď cvičíme, pomáha nás to vracať späť do tela, keďže naša myseľ pri úzkostiach riadne ulietava, s pribúdajúcou únavou sa viac začíname cítiť telesne.
Dýchanie systémom nádych na 2 doby, výdych na 6-8 dôb pomáha upokojovať nervový systém a späť sa dostať do pocitu bezpečia. Cvičenie a pohyb zároveň "spaľuje" zablokovanú energiu v tele, ktorá sa pýta von a náš organizmus na ňu reaguje úzkosťami, pretože je to je to jeho prirodzený prejav – spustený alarm, ktorý kričí: dočerta, rob s tým už niečo. Veľký pokrok je už len uvedomenie si toho a následné rozhodnutie, že idem hľadať a riešiť príčinu môjho utrpenia je už akoby začiatok cesty k uzdraveniu.
Unavenie tela a zadýchanie sa mi niekedy pomohlo atak stlmiť. Niekedy nie. Niekedy pokračoval. Preto som si ešte vytvoril 2 plagáty, kde som mal napísané to, čo som chcel, aby som vnímal, keď to znova príde a myseľ mi uletí v špirále nezastaviteľných myšlienok, ktoré som nedokázal vôľou zastaviť.
PRIJMI TO. NEBOJUJ. SÚ TO LEN MYŠLIENKY. PROGRAM. DÝCHAŤ, CVIČIŤ, DÝCHAŤ A ČAKAŤ!
PREJDE TO! VŽDY TO PREJDE!
A je to fakt. Vždy to prešlo. Po týždňoch až úplne. Odhliadnuc od toho ako veľmi som trpel. Toto je fakt, ktorý vám viem garantovať. Vždy všetko prejde. Všetko je ako dych, vznikne a stratí sa. Všetko na tomto svete. Nie je jedna jediná vec, jediný objekt, bytosť alebo jav, na ktorý by sa tento zákon nevzťahoval. Všetko je pominuteľné a nič nie je večné, nehybné a nemenné.
Na úzkosti to platí tiež. Časom ataky prestali chodiť. Stratili sa. Už nie sú. Musel som však niečo pre to spraviť. Nielen niečo. Spraviť preto dosť a ešte si svoje odtrpieť. Musel som sa prijať taký aký som a zmeniť svoje návyky. A musel som sa začať skutočne liečiť. O tom však neskôr.
O tomto chcem hovoriť, lebo myslím, že je o tom treba hovoriť.
