Tajomstvami opradené mesto, keramické dielne, marocké mozaiky, jedlo, hašiš a vyše 9000 uličiek. To je len kúsok z toho, čo má pre vás Fez vo svojej ponuke. Z hlavného mesta Rabat som si kúpil svoj prvý cestovný lístok na vlak, ktorým som dohromady počas cesty po Maroku cestoval dva krát a to na ceste z mesta Tangier do Marakéša (12 hodín vo vlaku).
Kufre boli zbalené a ja som bol pripravený na cestu. Jeden z taxikárov mi zastavil hneď, ako som vyšiel z uličiek Mediny. Vo francúzštine som mu zdôraznil, že sa potrebujem dostať na vlakovú stanicu, ktorá by mala byť len kúsok od Mediny.
Čo čert nechcel, taxikár moju úbohú znalosť francúzštiny nepochopil a namiesto vlakovej stanice som bol odstavený na autobusovej stanici. To som však ešte netušil, nakoľko budova stanice vyzerala tak, ako keby sa za ňou ukrývali jednotlivé spoje vlakov a taxikár ma presviedčal, že som na správnej adrese. Po príchode do budovy som bol z jednej sekundy na druhú obklopený asi dvadsiatimi Maročanmi a to teda nepreháňam. Len viem, že som každého jedného z nich ignoroval, nakoľko som sa potreboval dostať do mesta Fez a s tým by mi teda nepomohli.
Pristúpil som k jednému z úradníkov, ktorý mi oznámil, že autobus do mesta Fez je plne obsadený a ďalší spoj odchádza za necelé tri hodiny (spomínaný vlakový spoj mi odchádzal za 5 minút a bolo mi jasné, že ho nemám šancu stihnúť). Pamätal som si však, že ďalší vlak odchádza za necelú hodinu a potreboval som sa urgentne dostať na vlakovú stanicu. Takže som sa opäť vrátil celou cestou k hradbám Mediny s iným taxikárom, ktorému som sa snažil dôverovať. Znalosť úbohej francúzštiny tento krát zapracovala správne.
Keďže cestovné lístky, či už na vlak alebo na autobus sú v Maroku za babku, tak som si zakúpil lístok prvou triedou. V skratke, nakoniec som sa umiestnil vo vozni druhej triedy, pred dverami nefunkčnej toalety, s ďalšími pätnástimi ľuďmi, s batožinou, telom na tele a mňa premkol pocit, že som v Indii. Jediné čo tomu chýbalo bola batožina umiestnená na streche vlaku. Dokonca sme mali otvorené dvere počas polovice cesty, čo bolo v tej horúčave celkom príjemné. Čo však príjemné nebolo, bola asi 45 minútová pauza uprostred cesty, keďže sme mali nejaký technický problém. Nevadí. Som predsa v Maroku. Tu musí počítať človek so všetkým a úprimne, nebol to až taký extrém, ktorý by sa nedal vydržať.
Po štyroch hodinách som z okna vlaku spozoroval nápis Fez a na tvári sa mi vyčaril úsmev. "Konečne som tu!" Povedal som si. Šofér, ktorého som mal dohodnutého cez hostiteľa z Riadu ma už čakal s tabuľkou môjho mena a ja som neskrýval svoje nadšenie a vzrušenie z toho, že som úspešne dorazil do cieľa. Po dvadsiatich minútach sme dorazili na veľké parkovisko, ktoré sa nachádzalo pred hradbami majestátnej Mediny mesta Fez.
Upozornenie pre cestovateľov. Ešte pred tým, než vyrazíte do tohto mesta, uistite sa, pred ktorou mestskou vstupnou bránou vás taxikár privezie, pretože v tomto meste je ich niekoľko a ak dorazíte pred tú nesprávnu, kde by vás mal čakať sprievodca, tak budete mať problém. Taktiež toho sprievodcu alebo šoféra, ktorý vás zoberie až k Riadu si musíte zaobstarať. Je nemožné, aby ste našli správnu cestu bez ohľadu na to, v ktorej časti Mediny ubytovaní ste. Táto Medina má vyše 9000 uličiek a mnohé z nich vyzerajú na vlas rovnako. Je skoro nemožné, aby ste si zapamätali tú správnu cestu na prvý krát!
Šofér sa mi ponúkol pomôcť s batožinou a už sme kráčali dole kopcom a z času na čas sa nás snažili zastaviť miestny Maročania, ktorí mali po ruke drevené vozíky a za nejaký ten poplatok vám na nich odnesú batožinu až tam, kam potrebujete. Zo širokých uličiek sme prechádzali do užších a ešte užších. Bolo to pre mňa fascinujúce, nakoľko celé mesto sa akoby zastavilo v čase a práve to sa mi na Maroku páči.
V meste Fez sa doslova zastavil čas. Všade navôkol vidíte oddychujúcich starcov, postarších Maročanov vo svojich tradičných souks, niektorí popíjajúc mätový čaj čakajúci na svojich priateľov z vedľajšieho stánku, somár relaxujúci v tieni úzkych uličiek, malá skupinka zámožnejších Parížanov kochajúcich sa okolím na čele so svojim sprievodcom, až po tú najnižšiu vrstvu žobrajúcich ľudí.
Po príchode do Riadu mi môj hostiteľ ponúkol mätový čaj a nasledujúcu hodinku sme strávili príjemnou konverzáciou o Maroku. Potom mi ukázal izbu na prízemí, v ktorej som mal byť ubytovaný a kde som si zložil svoje veci (ktorá mala vstup do kúpeľne ako keby ste vstupovali do tmavej zatuchnutej pivnice). S tým som teda tak celkom nepočítal, nakoľko samotná vlhkosť v mojej izbe bola vysoká. Každopádne som tu mal stráviť len dve noci, tak som si povedal, že to snáď nejako vydržím. Našťastie, ďalší hostia v ten večer nedorazili a tak mi bola ponúknutá izba na poschodí, ktorá bola omnoho komfortnejšia a zápach ako z pivnice zmizol tiež. Bolo jasné, že môj hostiteľ nikoho iného neočakával, aspoň sa tomu snažím veriť, nakoľko aj ďalšiu noc som mohol stráviť v tej istej izbe. Interiér Riadu bol naozaj nádherný. Asi tak ako v ďalších iných, aj tento mal vysoké stropy a dve poschodia.
Dvere boli ručne vyrezávané a polychrómované s množstvom malých detailov tak, ako je to pre Maroko príznačné. Majiteľ riadu bol Brit, žijúci niekoľko rokov v tomto meste a tak ako mnoho iných majiteľov takýchto riadov aj ten mal svojho pomocníka, ktorý sa staral o celú organizáciu a spokojnosť hostí. Každý večer po ôsmej hodine môj hostiteľ odišiel domov a keďže okrem mňa tam nebol nikto iný, mal som čas na prípravu svojej ďalšej cesty po Maroku. Celý deň a večer sa veľkolepým priestorom šírila jazzová hudba, ktorú má majiteľ očividne rád, a ktorá bola po chuti aj mne, tak som ju nechal zapnutú, až kým som nebol dostatočne vyčerpaný a rozhodol sa ísť do postele.
Nasledujúci deň som mal rezervovaný na objavovanie zákutí tohto mesta. Fez je svetoznámy kvalitou kože a kto sem príde, rozhodne by si nemal nechať ujsť pohľad na kožené garbiarne, tzv. tanneries. Faktom je, že celé územie Mediny je súčasťou svetového dedičstva UNESCO a tanneries nie sú výnimkou. Miestny mi prezradili, že ešte pred tým, než UNESCO investovalo peniaze na opravu tanneries, toto miesto vyzeralo inak. Na strechách okolitých budov neboli postavené zastrešené terasy, ktoré dnes slúžia na sušenie kože. Keď sa pozriete na internet a na staršie fotografie z tohto miesta, tak ten rozdiel je viditeľný. Každopádne si tanneries v meste Fez udržiavajú svoju autentickosť a ľudia sem prichádzajú pracovať každý jeden deň.
Jedno z miest, ktoré som si zamiloval asi najviac, bola reštaurácia Sekaya, ktorá sa nachádzala v centre Mediny. Chuť jedla sa nedá opísať slovami. Je jednoducho úžasná. Vyvážená pestrosť rôznorodých šalátov v kombinácii s marockými koreninami, chlebom a kuracím tajine je na nezaplatenie. Ak by príprava tajine nebola tak náročná, tak by som to skúsil. Nabudúce si však namiesto starožitností a farebných pigmentov musím kúpiť originálnu keramickú sadu, ktorá sa na prípravu tohto tradičného jedla používa (tajine sa dá pripraviť aj bez nej, ale výsledok nemusí byť taký, aký by ste očakávali). Marocké jedlo bolo a dodnes je pre mňa jedným z najsilnejších chuťových zážitkov, na ktoré nie tak skoro, ale nikdy nezabudnem!
V budúcnosti by som sa asi vyvaroval prechádzky Medinou vo večerných hodinách, predovšetkým ak cestujete sólo. Ulice Mediny sú veľmi živé do neskorých večerných hodín, no aj napriek tomu stačí že odbočíte vľavo či vpravo, a ten chaos ktorým ste sa pred niekoľkými sekundami pretláčali zmizol a zrazu je len ticho. A už vôbec by som nepokračoval v ceste napravo, rovno a potom doľava. Uličky v Medine sú tak zákerné a jedna popri druhej, že stačí málo k tomu, aby vás niekto okradol a to hovoríme ešte o tej lepšej situácii. Sú totiž aj horšie. Jedným zo zážitkov bolo, keď som sa vydal hľadať bankomat po zotmení. Hostiteľ bol odo mňa vzdialený len niekoľko sekúnd, no ani na tretí krát som netrafil do cieľa, a tak so mnou nakoniec prišiel aj on. Zakaždým keď som sa snažil nájsť správnu cestu, vždy sa objavil niekto, kto sa ma začal pýtať, či som sa stratil, či potrebujem pomoc, čo hľadám a pod. Aj keď som sa snažil predstierať, že ten správny smer poznám, ľudia okolo vás vedia, že ani zďaleka netušíte, kde ste. Našťastie všetko dobre dopadlo a po návrate do riadu som si dal sladký mätový čaj a relaxoval popri výbornej jazzovej muzike.
Na ďalší deň ráno som mal zorganizovaný niekoľkohodinový výlet do Meknes a Volubilis. Z toho prvého mesta som bohužiaľ nič nemal. Môj osobný šofér ma totiž zaviedol do obchodu svojho známeho, ktorý ma už čakal pred dverami, s cieľom predať mi čokoľvek, len aby so mnou spravil nejaký ten business (to mu však nakoniec nevyšlo). Takto to v Maroku chodí a bohužiaľ, len málo z nás sa tejto skúseností vyvaruje, pretože na ten problém som narazil na niekoľkých diskusných fórach.
Pred vstupom do Volubilis ma môj šofér, v tej chvíli na moje želanie, zobral k svojmu známemu, ktorý mal neďaleko cesty svoj vlastný obchod s rôznymi skamenelinami, keramikou a nádhernými achátmi, ktoré si ma doslova privlastnili. Nákup bol celkom rýchlo na konci a ako študent histórie som sa tešil na úžasne zachované mozaiky a na rímske zrúcaniny tohto, už z diaľky očarujúceho miesta.
Volubilis sa nachádza v blízkosti kráľovského mesta Meknes. Práve tu nájdete zrúcaniny a pozostatky z obdobia rímskych čias. Do súčasnosti sa z Volubilis zachovalo len veľmi málo. No ale aj to málo, čo ponúka, rozhodne stojí za návštevu. Opracovaný mramor a ďalší vzácny materiál sa použil na výstavbu palácov vo vyššie spomínanom meste Meknes, no aj napriek tomu tu dnes nájdete pozostatky pôdorysov pôvodných domov, opevnení, palácov, kúpeľov a miest, kde sa spracovávala výroba olivového oleja či zrúcanina samotnej baziliky. Jednou z najvýznamnejších stavieb vo Volubilis, ktorá podstúpila rozsiahlu rekonštrukciu, nakoľko sa časť spomínanej stavby v minulosti zrútila, je Caracallov oblúk, ktorý bol na tomto mieste postavený na počesť príjazdu cisára Caracalla. Dnes sa Volubilis nachádza na zozname svetového dedičstva UNESCO.
© Martin Baran
