Michal vstal ráno. Nemal dobrú náladu. Už asi dva dni ho bolel zub. Dnes sa odvážil ísť za svojím empatickým zubárom. Nasadol na svoj obľúbený a drahý bicykel a vyrazil smer zubná ambulancia. V predsieni zdravotného strediska si veľmi dôkladne zamkol bicykel, svoju srdcovku. V čakárni nebol nikto. Tak sa celkom potešil, že nemusí dlho čakať a bude to mať rýchlo za sebou. Po 5 minútach sa otvorili dvere na ambulancii a nejaký pán v bielom plášti s cigaretkou v rukách ho pozval do zubárskeho kresla. Michal ostal trochu prekvapený a sklamaný, že tu nevidí svojho empatického zubára. Dotyčný pán v bielom mu hneď divne a ťažkopádne vysvetlil, že dnes zastupuje jeho zubára. Že vraj si dnes musel ísť niečo súrne vybaviť. Michal si pomyslel že Ok, to sa stáva. Michal si nedôverčivo sadol do zubárskeho kresla a veľmi rýchlo pochopil a zacítil, že je momentálne v ošetrujúcich rukách dosť spoločensky unaveného zubára s pár promile v krvi. Zub ho bolel. Čo teraz? Zubár ho ubezpečil, že všetko bude v pohode, klídek tabáček. Zubár začal trepať dve na tri. Michal ešte viac nedôverčivo otvoril ústa aby sa mu zubár pozrel na jeho boľavý zúbok. Zubár stále fajčil. Asi nemal po ruke vhodný popolník tak si popol s cígy odklepol do Michalovej ústnej dutiny. Michal energicky vyskočil, zubára poslal do ... a ušiel z ambulancie (z pohostinstva 8. cenovej). Pri odchode z ambulancie zubárovi ešte výrazne pripomenul, že sa bude sťažovať na patričných miestach. „Moje ústa ako popolník pre zubára, veď to je riadna haluz" pomyslel si Michal.
Michal pochopil prečo je asi prázdna čakáreň. Zub ho bolel ďalej a ešte s väčším hnevom. Nahnevaný, sklamaný s odpornou chuťou popola v ústach zistil, že v predsieni zdravotného strediska už nie je jeho dobre zamknutý bicykel. Michalovi sa zatočila hlava. Vybehol energicky von a pýtal sa každého v okolí 100 metrov či nevideli niekoho s takým a onakým bicyklom. Nikto nič nevidel. Vbehol späť do zdravotného strediska. Urobil rýchlo výsluch niektorých ľudí a personálu. Nikto nič nevidel. Michalovi dochádzalo, že pri „ošetrení zuba" prišiel o svoj bicykel, svoju srdcovku. Prešiel snáď celé mesto a nič. Išiel hneď na políciu. Policajti ho „empaticky pochopili" a sľúbili, že popis jeho srdcovky budú okamžite monitorovať. Spísali tam nejaké zápisy. Byrokratický úkon jeho smútok za bicyklom ešte viac prehlboval.
Vyčerpaný a sklamaný kráčal domov. Zub ho bolel a ukradnutý bicykel ešte viac. Michal býva na 8 poschodí. Nastúpil do výťahu. Už si predstavoval ako si ľahne na sedačku v obývačke, dá si nejaké väčšie poldeci a skúsi sa aspoň troška upokojiť. Asi niekde medzi 4 a 5 poschodím sa zrazu zasekol výťah. Michal zistil, že práve teraz má vybitý svoj nový mobil s lepšou batériou. Michal z posledných síl kričal, búchal, zvonil nejakými tlačidlami vo výťahu. Po pol hodine ho počuli nejakí dobrí ľudia a dostali ho von z toho dnešného pekla.
Úplne vyčerpaný, zničený na tele aj na duchu prišiel do bytu. Ešte na chodbe bytu mu manželka celá vytešená oznámila, aby sa rýchlo troška upravil lebo majú vzácnu návštevu v obývačke. Manželka mu celá vytešená oznamuje, že majú troch Japoncov v obývačke. Michal s posledných síl na chvíľu stratil nervy a vybehol na manželku nech si z neho nerobí srandy. Dnešný deň u zubára, ukradnutý bicykel a ešte Japonci v obývačke ha ha ha. „Dajte mi všetci pokoj!!!" Energicky vtrhol do obývačky aby si tam konečne ľahol na sedačku keď tu zrazu na jeho sedačke sedia traja Japonci. Japonci vstali a slušne ho pozdravili „Tobrí teň". Michal už ničomu nechcel rozumieť. Nevedel aký je dnes deň, ako sa volá. Nevedel či je to sen, skutočnosť alebo dáka haluz. Manželka mu potom veľmi rýchlo vysvetlila, že tí Japonci v ich obývačke sú návšteva. V jej firme mali nejakú delegáciu z Japonska. No tak ich pozvala na čaj a Michala chcela prekvapiť. Michal už nechcel nič chápať. Smial sa a plakal zároveň. Japonci nechápali. Michal nechápal. Manželka nechápala. Ospravedlnil sa japonskej návšteve. Bolela ho hrozne hlava. Odišiel si ľahnúť do spálne. Ešte raz si boľavo uvedomil dnešný deň. Boľavý zub, ukradnutý bicykel a Japonci v obývačke. Cítil sa tragikomicky. Ako tak sladko zaspával tak nejaký „dobrý panelákový sused" práve začal vŕtať do panelu nejakú dieru snáď búracím kladivom, ale Michalovi to bolo už jedno.
Život a dni píšu rôzne príbehy a rôzne životné situácie. Takže pozor na spoločensky unavených zubárov, zlodejov a nečakaných Japoncov v obývačke. Michal pozdravujem Ťa.
