Je isté, že len silná náboženská a filozofická dispozícia rôznych sústav nestačí na úplné pochopenie a prijatie Evanjelia. Mnohí sú označovaní ako „excelentne nábožní a duchovne vzdelaní", avšak toto im je nielenže často krát nič platné, ale predstavuje azda najväčšiu prekážku viery a života v Pravde. Boží paradox a zámer?! Božia Prozreteľnosť a irónia?! Dokonalé metafory Stvoriteľa... Evanjelium je totiž vždy aj kritikou náboženstva, tradícií, zabehaných a zakorenených individuálnych a sociálnych zatvrdnutých vzorcov mysle a srdca. Áno aj tradícia je dôležitá, ale chápaná ako „neustále zrodené krídla z koreňov" a nie ako len povinné a statické konečné stanice. Staré vzorce človeka aj spoločnosti sa veľmi ťažko opúšťajú, avšak iba odumretím starého JA je možné znovuzrodenie do skutočného Evanjelia, do skutočného Bytia v pravde, ktorá oslobodzuje a dáva očiam duše nový, pravý a zdravý duchovný zrak. Odmietnutie znovuzrodenia Bohom je vlastne odmietnutie vlastnej spásy. Veľkým omylom človeka aj spoločnosti bolo aj je fakt, že sa chce tvrdošijne samospasiť bez Božej Milosti. Samospása všeličím a všelikým možným len nie Podstatou. Človek hľadá Boha, ale ešte snáď viac Boh hľadá a nachádza človeka. Človek je prirodzene tvor omylný, hľadajúci ale často krát nepoučiteľný.
Stvoriteľ nie je len ustálený vzorec, tradičné osoby, jeden uhoľ pohľadu, staré mantinely, inštitúcie a rituály. Samo Evanjelium prekvapujúco oznamuje a ponúka svetu taký postoj Boha a jeho zjavení, ktorý (ne)bol predvídaný a ktorý prevracia tieto zabehané schémy. Na prijatie a chápanie Evanjelia do života treba prevýšiť ego seba samého pokorou a jednoduchosťou čo nie je vždy ľahké. Evanjelium sa nedá kúpiť do duše len duchovným titulom a ani automatickým vierovyznaním. Mnoho svätých, významných teológov, učencov, prorokov, učiteľov Cirkvi aj nekresťanov jasne prišli na to, že prijať a pochopiť Evanjelium je možné viac „večným dieťaťom v nás" než honosnou univerzitou. Človek často pre jeden strom svojej „pravdy" nevidí krásu univerzálneho lesa.
Evanjelium respektíve kresťanstvo nemôže (nemalo by) patriť politickým, ekonomickým, náboženským, kultúrnym a filozofickým elitám. Privatizácia Božieho Slova priniesla v dejinách mnoho „?!" Dobre vieme čo všetko pozitívne aj negatívne znamenalo spojenie sa náboženstva, lepšie povedané jeho predstaviteľov s ekonomicko - politickou mocou sveta. A je úplne jedno o aké náboženstvo či myšlienku išlo. Nesprávne chápané a manipulačne podávané Božie Slovo znamenalo v dejinách vždy „divné časy". V Evanjeliu je niečo z pohľadu človeka čo je „nezlučiteľné" so svetskými štruktúrami a rôznymi náboženskými sústavami. A práve aj to „nezlučiteľné" v ľudskom ponímaní sa môže kedykoľvek stať Všemohúcim mostom ktorý spája všetky svety a kultúry. Dôležité je používať vlastnú vieru úprimného hľadania slobodou Ducha. Dôležité je používať vlastnú vieru nie len privátnym spôsobom, ale vydať ju bez farizejského vystavovania do každodenného života, na konfrontáciu, otvoriť ju aby bola prínosom pre iných, prekonať predsudky a autonomistické domýšľania. Toto je úloha kresťana každej doby. Toto je úloha a snaha človeka ako takého. Evanjelium nie je úplne ukončené. Pokračuje a opakuje sa v osudoch a v dejinách každého človeka, ktorý má odvahu prijať Božiu Pravdu zjavenú v Synovi Človeka.
Kresťanstvo je vždy revolúcia seba, ktorá pretvára svet. Dáva mu hlbší zmysel v radostnej nádeji i napriek realite. Dáva mu chuť. Dáva mu dobrú zvesť pre všetkých, ktorí majú otvorené srdcia a myseľ pre znovuzrodenie v slobode Ducha. Človek nech sa rozhodne slobodne (aj neslobodne) akokoľvek a pre čokoľvek, či si to uvedomuje alebo nie vždy ho hľadá a nachádza Pravý Cieľ. Boh ako alfa a omega, počiatok aj koniec aj večnosť. Zákon Stvoriteľa a celého vesmíru. Všetky cesty, nakoniec aj tie „nesprávne a slepé" vedú k jedinému a k pravému Bohu - Stvoriteľovi. Boží zámer... Božia Prozreteľnosť...Boží paradox... Božia irónia... Toto všetko je silnejšie svojou nekonečnou Láskou a milosrdenstvom než pýcha, tma a nepokora človeka, ktorí sa bráni prijať Božiu Pravdu. V kontexte ľudských dejín Boží zámer je, bol a bude vždy taký veľkorysý k človeku, že mu na všetko necháva slobodnú vôľu, aj právo mýliť sa a tápať v tme, ktorá často krát vyzerá veľmi farebne, lákavo, pozitívne, oslobodzujúco, pseudošťastne a slobodne. A to je asi ten najintímnejší, najúžasnejší a najvtipnejší Boží paradox v duši človeka. Božia Milosť je dar. Je to najsilnejší Magnet, ktorý vie a chce pritiahnuť k sebe všetky duše, ktoré o to stoja a ešte snáď viac tie duše, ktoré o to nemôžu alebo nechcú stáť.
Evanjelium, dobrá zvesť dobrých skutkov a zjavení, ktoré svet či človek nie vždy dokáže pochopiť, prijať a oceniť. Boží paradox človeka a celých dejín spásy. Dokonalé metafory Stvoriteľa. Tajomné a zároveň tak čisto a reálne jasné. Blažená duša, ktorá chce slobodne porozumieť tejto živej Básni v realite dní.
