Pred tým, než ale začnem rozoberať teoretické prekážky a nástrahy štúdia fašizmu, nebude možno odveci pristaviť sa aj pri niektorých praktickejších postrehoch, obzvlášť takých, ktoré sa týkajú priamo Česka a Slovenska.
(áno sľubujem, nabudúce to už bude skutočne zaujímavé)
Prvým a základným problémom, na ktorý narazí ktokoľvek, kto si chce o fašizme [1] prečítať niečo seriózne, je problém zdrojov. Tento má hneď niekoľko aspektov.
Po prvé, ak vám ide o seriózne štúdium, zabudnite na všetky slovenské a české [2] a väčšinu zahraničných internetových stránok. Internet je fajn a super, ale ak si niekto myslí, že ako laik nájde na internete kvalitné a relevantné zdroje informácií ohľadom fašizmu, môže si rovno podať Lotto. Ak viete, čo hľadať, tak samozrejme môžete mať štastie, obzvlášť na stránkach zahraničných akademických inštitúcií a odborných elektronických knižníc. Inak budete tápať.
Čo sa týka slovenského a českého internetu, ignorujte všetky wikipédie, referáty.sk a vôbec aj všetko ostatné. Chápem síce, že väčšina ľudí - odchovaných reklamami na tabletky pre zázračné chudnutie, elektródy, ktoré vám zabezpečia automatický rast svalovej hmoty a na alfa-walkmany, ktoré vás (za vás) naučia cudzí jazyk - je pevne presvedčená, že pár článkov o akejkoľvek téme na akejkoľvek stránke [najlepšie na wikipédii] z nich spraví okamžitého experta na ľubovoľnú tému, pravda je ale samozrejme o dosť krutejšia.
Po druhé, mimo internetu je situácia len mierne lepšia. Na česko-slovenskom trhu vyšiel totiž len mizivý počet relevantnej zahraničnej literatúry.
Nehovorím teraz samozrejme o mračnách večne populárnych kníh o Tretej Ríši z takého či onakého aspektu a väčšej či menšej kvality, tých je všade stále dosť. Ale takéto knihy sú len (no, ‘len’) historickým výskumom jedného režimu v medzivojnovej Európe, a naviac, keďže sú to prevažne historické prípadové štúdie, absentuje u nich významnejší komparatívny rozmer.
Keď ale pominieme literatúru o Tretej Ríši, situácia sa rýchlo ukáže ako, eufemisticky povedané, neuspokojivá. Aspoň priemerne kvalitné publikácie by sa zrejme dali spočítať na prstoch oboch rúk, a aj z tých už je časť beznádejne vypredaná. Čo sa týka modernej skutočne prelomovej zahraničnej literatúry v oblasti fašistických štúdií, tak z tej u nás vyšlo, plus mínus v priemere, 0 kníh [3].
To je nevýslovná škoda a má predvídateľné dopady. Akademické pole fašistických štúdií sa na Západe reálne naštartovalo na začiatku 60-tych rokov [4]; odvtedy má na svedomí ohromné množstvo významných prác, či už sa jedná o monografický výskum alebo syntetizujúce štúdie. Keďže sa ale náš knižný trh pohol dopredu až na začiatku 90-tych rokov, prevažná väčšina týchto kníh sa k nám buď nikdy nedostala a nedostane, alebo dostáva s mnohodesaťročným sklzom.
Takýto vývoj má ale dopad nielen na laickú čitateľskú verejnosť, ale - čo je o dosť horšie - aj na slovenskú a českú univerzitnú pôdu. Existujú samozrejme čiastočné svetlé výnimky (v Česku, [5]), ale pokiaľ viem, ani na Slovensku a ani na západ od rieky Moravy sa fašizmu nikto systematicky nevenuje. Aký má tento stav dopad na úroveň verejnej diskusie si môže každý aspoň priemerne inteligentný čitateľ rýchlo domyslieť.
Nechcem nutne tvrdiť, že kto nepoužíva ako zdroje najmodernejšiu literatúru vyprodukuje automaticky nekvalitnú publikáciu, takéto kategorické tvrdenie je non sequitur. Ale ak niekto na Slovensku vydá v roku 2005 knihu o politických náboženstvách a postaví ju na Voegelinovi, a vedome alebo nevedome ignoruje novší vývoj v oblasti štúdií politických náboženstiev, výsledok je nutne otázny, bez ohľadu na to, že menovaná publikácia je to najlepšie, čo na Slovensku na túto tému vyšlo.
Všetko, čo som vyššie napísal, smeruje k jasnému záveru: ak sa niekto chce štúdiu fašizmu a radikálnej pravice venovať seriózne, je odkázaný na cudzojazyčnú literatúru. ‘Cudzojazyčná’ v ideálnom prípade znamená anglická, nemecká, talianska, francúzska a španielska, aby sme zostali pri najdôležitejších prípadoch; našťastie si ale bežný smrteľník vystačí so znalosťou angličtiny, keďže takmer všetko významné je buď anglicky písané, alebo do angličtiny preložené.
A nakoniec to najlepšie. Ako som písal vyššie, oblasť fašistických štúdií sa odštartovala v 60-tych rokoch minulého storočia. Ktokoľvek sa teda začne seriózne zaujímať o štúdium fašizmu ako generického fenoménu je konfrontovaný s ohromných množstvom literatúry. Aj keď sa obmedzíme na najvplyvnejšie práce, sú to stále desiatky, stovky publikácií, naviac sú niektoré [mnohé] z nich buď vyšinuto drahé alebo vôbec vypredané a teda obtiažne dostupné, často len cez zahraničné knižné second-handy, ak vôbec. Samotné množstvo publikácií [a ich počet veselo rastie, fašistické štúdie sú od 90-tych rokov vo veselom rozmachu] vôbec dáva tušiť, aké množstvo času a peňazí je nutné vynaložiť, aby sa človek dokázal v danej oblasti seriózne vzdelávať [6].
K tomu si naviac ešte prirátajte úvodný problém laika - akého autora si mám kúpiť? je toto seriózna publikácia alebo ideologický blábol? a odkiaľ mám vlastne začať? - a začne vám byť zrejme jasné, prečo je stav diskusie o fašizme [nielen] u nás taký, taký je.
---
[0] potom vám niekto dokáže v diskusii s kamennou tvárou tvrdiť napríklad to, že fašizmus nemôže byť radikálnou pravicou, pretože pravica je pre slobodný trh (!!). A na druhú stranu, ľavičiar vám zas vyhodí na oči, že fašizmus nemôže byť ľavicový, pretože ľavica je internacionalistická, alebo preto, že bojoval proti socializmu. Pre menej chápavých, problém s týmito výrokmi nie je v tom, či je fašizmus v konečnom dôsledku pravicový alebo nie, ale v použitej argumentácii.
[1] pre kľud duše, v zahraničnej literatúre sa väčšinou používa nasledovný úzus: fašizmus označuje generický fenomén, Fašizmus jeho taliansku variantu. Budem sa toto značenie snažiť dodržať, ale nič nikomu negarantujem.
[2] s výnimkou tohto blogu, samozrejme, ten doporučuje 5 zo 4 odborníkov
[3] pre hnidopichov: áno, CDK vydalo Emilia Gentileho, a áno, vyšiel u nás aj Robert Paxton a Noel O’Sullivan. Ale Paxtonova Anatomie fašismu zas až tak prelomová nie je, a Gentile rieši všeobecne politické náboženstvá. O’Sullivanov Fašismus je fajn, ale zas, medzi prvú ligu tiež nepatrí. Ak si niekto spomenie na české vydania Voegelina, Nolteho alebo Hannah Arendt, nuž, Voegelinove Die Politische Religionen pôvodne vyšli v roku 1938, Nolteho Der Faschismus in seiner Epoche v roku 1965 a Arendtovej The Origins of Totalitarianism v roku 1951. Žiadne z troch zmienených teda nie je moderná literatúra, ibaže by sme redefinovali pojem modernosti.
[4] ak sa bavíme o vyslovene komparatívnych prácach, tak štartovacími výstrelmi boli hlavne Eugen Weber: Varieties of Fascism: Doctrines of Revolution in the Twenthieth Century (1964) a už spomínaný Ernst Nolte: Der Faschismus in seiner Epoche (1965). Ex post ma napadá tiež Eugen Weber, Hans Rogger (eds): The European Right: A Historical Profile (1965).
[5] napr. publikácie Stanislava Balíka, Michala Kubáta a Jana Holzera o nedemokratických režimoch, ktorých zdroje sú, aspoň z môjho osobného laicko-pseudoodborného pohľadu, plne aktuálne
[6] v tomto prípade sa nejedná len o oblasť fašistických štúdií, ale napríklad aj o štúdium radikálnej pravice a ľavice, politických náboženstiev, nedemokratických režimov a podobne. Dobrým príkladom môže byť štúdium radikálnej pravice vo Francúzsku, ktoré bolo, len tak mimochodom, kolískou fašistickej ideológie a národného socializmu.
Moja bibliografia je samozrejme stále tu.
