Martin Chudík
Jakub Drábik: Fašizmus (2019)
Fašizmus je nová kniha historika Jakuba Drábika, ktorý sa vo svojom výskume zaoberá štúdiom generického fašizmu (ako jeden z mála na Slovensku) a aktuálne pôsobí na Historickom ústave SAV.
Fašizmus je nová kniha historika Jakuba Drábika, ktorý sa vo svojom výskume zaoberá štúdiom generického fašizmu (ako jeden z mála na Slovensku) a aktuálne pôsobí na Historickom ústave SAV.
na margo podielu Židov v radoch boľševikov, narazil som na takúto zaujímavú pasáž v 'The Pope and Mussolini: The Secret History of Pius XI and the Rise of Fascism in Europe:' s. 212
Kedykoľvek sa v novinách objaví informácia o Le Penovi alebo francúzskom Národnom Fronte, v diskusii sa vždy objaví skupina našich - väčšinou nulokarmových - kamarátov a dookola opakuje tú istú pesničku: FN a jeho-až-donedávna-predseda sú jedinou nádejou proti islamizácii Európy, stelesnenie 'zdravého rozumu' voči 'bruselským technokratom' a skorumpovaným politikom, posledná obrana pred 'národnou a kultúrnou samovraždou európskej civilizácie'. A keďže mam francúzsku radikálnu pravicu z duše rád a jej už zhruba 150 ročná bohatá tradícia predstavuje nevyčerpateľnú studnicu poznania [1], veľkodušne som sa rozhodol že sa s tými zopár čitateľmi tohto blogpostu podelím o pár zaujímavých faktov o tomto záchrancovi našej civilizácie a jeho strane.
Keď už teda máme plus-mínus vyriešené úvodné problémy chronologického a geografického ohraničenia množiny skúmaných javov, otázku konštrukcie (ne)generickej definície a problém (ne)použitia paradigmatického prípadu, je načase urobiť si jasno v jednej ďalšej základnej otázke. Je totiž až zarážajúce, ako málo ľudí chápe čo je, ako sa tvorí a na čo slúži všeobecná definícia. [0]
V minulých častiach tohto miniseriálu o (ne)chápaní fašizmu som vás nudil vzrušujúcimi problémami dostupnosti kvalitnej literatúry a poukázaním na množstvo často úplne protichodných laických názorov na to, čo to vlastne fašizmus je, prípadne snahou o vysvetlenie, prečo je vlastne seriózne štúdium fašizmu také dôležité. Teraz príde niečo oveľa zaujímavejšie: zopár kľúčových problémov vlastnej definície.
Pred tým, ako sa pustím do rozboru takého či onakého problému spojeného s chápaním fašizmu, nebude myslím odveci pozastaviť sa ešte nad jednou drobnosťou. Všetko úsilie o metodologickú prepracovanosť, všetky teoretické problémy a nástrahy, pol storočia akademických snáh o pochopnie jedného javu, a ešte naviac s otáznym výsledkom. Načo to všetko?
Svätý Augustín vraj raz poznamenal, že vie, čo je to čas, pokiaľ ho niekto nepožiada, aby ho definoval. Fašizmus je na tom podobne. Množstvo a komplikovanosť problémov spojených s úsilím o jeho hlbšie pochopenie je tak veľké, že niet divu, že je súčasný stav povedomia o tomto fenoméne medzi neodborníkmi [a často aj medzi odborníkmi] poväčšinou žalostný. [0]
Svätý Augustín vraj raz poznamenal, že vie, čo je to čas, pokiaľ ho niekto nepožiada, aby ho definoval. Fašizmus je na tom zrejme podobne. Dovolím si bohorovne tvrdiť, že prakticky všetci (dvaja) čitatelia tohto blogpostu, bez ohľadu na ich vzdelanie a politický postoj, inštinktívne vedia – alebo si aspoň myslia, že vedia – čo je to fašizmus, a že definícia nedefinícia, spoznajú ho keď ho uvidia.
Nemecko sa po Prvej svetovej vojne ocitlo na dne. Občiansky zmier, ktorý na začiatku vojny vyhlásil Wilhelm II, bol v troskách a krajina sa ocitla na hrane politickej a ekonomickej katastrofy. Nastal morálny úpadok a chaos a Nemeckom chodili dlhovlasí proroci a zvestovatelia konca sveta.
Backeho a Darrého agrárna politika - prijatie zákona o dedičných farmách ( Erbhofgesetz ) a vytvorenie RNS ( Reichsnährstand ), kroky, ktoré znamenali koniec voľného trhu v poľnohospodárstve a príbuzných odvetviach v nacistickom Nemecku
Nacistická posadnutosť poľnohospodárstvom, s ním spojenou ideológiou krvi a pôdy ( Blut und Boden ) a konceptom životného priestoru ( Lebensraum ) je často vnímaná ako dôkaz fundamentálnej anti-modernosti a atavizmu Hitlerovho režimu. Nič ale nie je vzdialenejšie od pravdy.
Keď som pred zhruba polrokom čítal knihu od Tonyho Judta Povojnová Európa : História po roku 1945 narazil som na zaujímavú pasáž o povojnovom využívaní princípov eugeniky a rasovej hygieny v škandinávskych krajinách.
V 30-tych rokoch 20. storočia Francúzsko, Británia a ďalšie európske krajiny nečinne pozorovali nástup Hitlera k moci a jeho vytrvalé snahy obchádzať dohodu z Versailles a budovať nemeckú armádu. Nespravili s tým nič.