Tak aké ‘pamätanie’ si na komunizmus, poviete si.Lenže napriek tomu, že režim padol, žili sme ešte ďalšie desaťročie v jehosivom, bezútešnom tieni a našu spoločnosť ešte živo prestupoval jeho duch.Prežili sme roky divokého prerodu spoločnosti, ktorá sa za desaťročia vládyjednej strany naučila profesionálnej schizofrénii a to pokrivilo jej charakter( bože už píšem ako Števo Hríb ).
A tak sme možnotí poslední, ktorí žijú v slobode, ale pamätajú si, že nebola vždy samozrejmá adaná. Vieme, čo sú to kolchozy a gulag, soviety a komsomolci, politrucia kulaci. Stachanovci, bratia Mašínovi, šľachtitel Mičurin aj Pavlík Morozov,ktorý udal vlastného otca ešte pre nás nie sú neznáme pojmy. Sme smutní pripomyslení na Miladu Horákovú a pri vyslovení mien Josefa Urválka a ĽudmilyBrožovej cítime mrazivý dych minulej doby. Rudolf Slánský, Ľudové milície a bojproti mandelinke zemiakovej pre nás ešte nie sú ako z iného sveta a RVHP aleboSZM pre nás nie sú len nudné skratky z učebnice.
Ťažko sa diviť, že dnešnej mládeži, ktorá vyrastá na MTV,internetových zoznamkách a najnovšej móde je to všetko akési cudzie, akoby ziného sveta. Kto z nich by si vôbec vedel predstaviť dobu, keď obchody bolipoloprázdne, predavačky neochotné a mestách ešte nestáli hypermarkety aobchodné centrá ? Nevedia si predstaviť dobu, keď sa na dovolenky chodilomaximálne do Juhoslávie a národ sa zabával pri estrádnych vystúpeniachnárodných umelcov. Budú si reálne uvedomovať, že nie tak dávno bola toto aj zem ostnatých drôtov na hraniciach, kádrových posudkov a Jáchymovského pekla?
Považujú slobodu za niečo samozrejmé a dané, a preto si junevedia vážiť. Je to škoda, aj keď pochopiteľné. Prečo by aj mali? Nikto sisám od seba neváži to, čo vždy mal a o čo sa nemusí snažiť.
K tomu sa ešte pridáva ten zvláštny obraz, ktorý sa postupneo minulom režime vytvára. Sme v nebezpečenstve, že komunizmus si našaspoločnosť nasúka do sentimentálnych spomienok na dobu Čiernych Barónov, naktorých sa všetci smejeme, keď stačilo pracovať málo a nikto sa nepretrhol, keďsme sa zabávali na Menšíkovi a Kopeckom, keď bolo všetko také jednoduché a násešte neskazil ten prehnitý kapitalizmus, keď sa masovo záhradkárčilo achatárčilo a deti sa miesto vysedávania za počítačom hrávali vonku na uliciach.
Samozrejme, aj to bol komunizmus, alebo aby som bolpresnejší jeho posledná, cynická fáza, keď už v neho nikto neveril a všetci sapretvarovali. Ale nielen to. To vie snáď každý normálne zmýšľajúci človek, atreba dúfať, že to budú vedieť aj tí, ktorým raz bude patriť svet.
