ktorý mu kraľoval niekoľko rokov, sa musel zo stolca porúčať. Tento akt vyvolal u niektorých zamestnancov obrovský smútok, ako keby nám z okien ústavu chceli odkázať, že pán Sabol bol ten najlepší riaditeľ a nie je pravda, že naše zdravotníctvo bolo cynický rozkrádane. Pán Sabol neodchádza z funkcie s prázdnymi rukami a všetko čo má si zarobil vlastnou hlavou. Patril medzi hrdých budovateľov sociálneho štátu, pri budovaní mu pomáhali najlepší sociálni demokrati na čele s jedným z najväčších znalcov zdravotníctva nebohým P. Paškom, R. Rašim, Z. Trebuľom a inými. Výhody takého budovania pocítil aj na vlastnej koži, keď mohol dovolenkovať v najfajnejších destináciách zemegule, okúsiť mäkkosť postelí mnohohviezdičkových hotelov a aby sa na cestách nenudil, tak si bral vždy so sebou nejakú konkubínu. Venoval sa skupovaniu nehnuteľnosti nie len doma, ale i vo svete. Ak by sa aj čokoľvek s jeho aktivitami prevalilo, nebol to cez kamošov z polície, prokuratúry problém zamiesť pod koberec a pre istotu tu boli vždy pripravení tí praví sudcovia. Nevidíme v jeho, aj keď dočasnému nástupcovi človeka, ktorý by bol vhodný na túto funkciu a to len vtedy, keby sa pacientom montovali oceľové srdcia.
Srdcervúci nárek podporovateľov odchádzajúceho riaditeľa má v sebe aj racionálne jadro. Aké, to vedia najlepšie ľudia spoza múrov medicínskeho ústavu.
