Presviedčajú nás o tom hlavne tradiční matičiari, ale v ostatných rokoch sa k nim pridali aj kadejaké prazvláštne spolky hlavne mládencov či diev v rôznych "uniformovaných" tričkách, pochodujúci pod bizarnými zástavami. Všetci s nehranou pietou a leninským pohľadom revolucionára do diaľav vystupujú na tento ikonický štít, týčiaci sa do nadmorskej výšky 2 494 metrov nad morom (ktoré z Kriváňa nie je vidieť). Často ide o akési preteky s časom - kto bude na vrchole Kriváňa, ktorý tvorí hranicu medzi Vysokými Tatrami a Západnými Tatrami - skôr.
Na Kriváni som bol veľakrát (ani si nespomínam, kedy to bolo prvý raz) a naostatok v roku 2010 - práve v rámci národného výstupu. Vtedy som o tom napísal reportáž pre .týždeň s názvom Národná svalovica (link na reportáž je na konci textu). Rozhodol som sa, že nie je dôležité byť niekde prvým alebo medzi prvými, a preto som sa na vrchol neponáhľal. Ešte menej som sa ponáhľal z neho nadol, a tak ma v pásme kosodreviny zastihla tma. Myslel som si, že v tej kosodrevine prežijem romantickú noc s ruksakom pod hlavou a prikrytý nepremokavou bundou. Nestalo sa tak - lebo moja absencia v dohodnutom čase v "základnom tábore" vyplašila jedného môjho kolegu a ďalšieho môjho kamaráta, ktorý sa mi s baterkou vybral oproti a spolu sme zostúpili na parkovisko do bezpečia auta. Darmo som ich presviedčal, že mi nič nehrozilo a bol som pripravený prežiť na hranici kosodreviny a lesa noc. Svoj cieľ - zostúpiť z vrcholu ako celkom posledný - som si splnil. Niekedy v tom čase som sa rozhodol, že na Kriváň už viac nepôjdem. Načo aj? Splnil som si "vlasteneckú povinnosť" aj "pracovnú úlohu." Reportáž vyšla a stretla sa s celkom pozitívnym ohlasom - hlavne v redakcii, kde väčšina kolegýň a kolegov za celý svoj život vystúpila po vlastných najvyššie iba ak tak na tretie poschodie budovy, kde má redakcia .týždňa sídlo :-)
Dlho som si kládol otázky, aký je vlastne zmysel v rôznych výstupoch na kadejaké štíty, v hrebeňových prechodoch, v bivakovaní kdesi pod končiarmi... Možno si tí ľudia, turisti a horolezci, dokazujú svoje pevné vôle, svoju silu, odhodlanosť, určite aj fyzickú a duševnú zdatnosť. Možno to robia len z rozmaru - aby sa mohli pochváliť fotografiami vychádzajúceho / zapadajúceho slnka nad zahmlenou / zasmogovanou krajinou, možno len chcú kadekomu ukázať to, kde boli. Neviem. Oni (ony) to vedia lepšie. Možno mi bude niekto túto moju nevedomosť a nechápavosť vytýkať, ale pravda je taká, že ja sa oveľa lepšie cítim "v nížinách" - napríklad pri prechádzkach popri Váhu, Belej, v dolinkách Nízkych Tatier, kde je plno rastlinstva, živočíchov, kde zurčia vody potôčikov, kde občas nájdete hríb, natrháte si do hrste maliny alebo čučoriedky, kde si môžete zdriemnuť v tieni stromu alebo sa zahľadieť do húštiny lopúchov okolo malej močariny. Vysoké hory, teda aj končiare Vysokých Tatier, kde sú "len" skaly obrastené machmi a lišajníkmi, kde jediná voda je tá, ktorú máte vo fľaši v ruksaku, ma akosi nelákajú. Tak, ako ma vôbec neláka hrdo sa "národovecky" biť do pŕs pod dreveným dvojkrížom napríklad na tom Kriváni. Myslím si, že Kriváň - ak má dušu a zmysly - na naše národovectvo doslova zvysoka kašle. Napokon - prečo nie? Veď tu stojí a hrbí sa oveľa dlhšie ako sme tu my, ľudský rod.
Reportáž Národná svalovica čítajte tu: http://www.tyzden.sk/casopis/7222/narodna-svalovica/ .
Reportážne fotografie z Národného výstupu na Kriváň v auguste 2010:
