Praha minulosti bez pochybností patrila k mimoriadne inšpirujúcim mestám (aj miestam). V roku 1902 ju na niekoľko dní navštívil francúzsky básnik Guillaume Apollinaire. Pobyt v Stovežatej ho inšpiroval k napísaniu poviedky Pražský chodec, ktorá je z mnohých pohľadov nadčasová, aj keď jej dej je situovaný do roku 1902. Poviedka bola v roku 1965 vynikajúco sfilmovaná. Potom je tu ďalší Pražský chodec - tentoraz próza z roku 1938 od Vítězslava Nezvala. Zaujímavá je aj fotografická kniha Pražský chodec proti tankům - Srpen 1968 od Jiřího Všetečku z roku 2011.
Byť pražským chodcom sa stále oplatí, je to zaujímavé. Chodenie po Prahe človeka vizuálne obohacuje (ale tak isto je to vari v každom meste na svete, aj na vidieku). Praha, hlavne jej širšie centrum, sa po roku 1990 rýchlo zmenilo na niečo bizarne smutné až tragikomické, pričom tej "komiky" stále ubúda. Spomínam si na prvé roky po Novembri 1989. Vtedy sa hlavne v Nerudovej ulici objavili ruské obchody so "suvenírmi," zaplnené hlavne ruskými vojenskými ušiankami s červenou hviezdou, vyťahanými starými vojenskými kabátmi, vojenskými odznakmi a gombíkmi, neskôr k nim pribudli tričká s kadejakými motívmi - prevažovala však silueta Hradčan s vtedy ešte československou zástavou. Až neskôr, oveľa neskôr, ale zato prirýchlo vlna "ruských obchodov" zaplavila celé centrum Prahy. Dnes tam na každom kroku nájdete predajne matriošiek a kadejakých nepotrebných zbytočností. Pred dverami do obchodov postávajú nevrlí po rusky hovoriaci chlapíci. Obsluhujú ruské alebo ukrajinské "ženščiny." Domáci sú zhrození - hlavne Rusi a Ukrajinci ovládli pražské podnikateľské aj zamestnanecké prostredie. A potom sú tu čudní podnikatelia odkiaľsi z Ázie, ktorí si v Prahe založili podnikanie na ponuke thajských masáží a bizarných thajských rajov, kde sa zobujete, dáte si dolu ponožky, vyhrniete nohavice pod kolená alebo sukňu nad kolená a strčíte si nohy do veľkého akvária s teplou vodou. Malé rybky v ňom vám potom vyhrýzajú odumretú kožu z piat a chodidiel. Vietnamské večierky sú celkom fajn. Bývajú otvorené dlho do noci, dostanete v nich čerstvé ovocie i zeleninu, nápoje, pečivo, konzervy, chlieb, sladkosti, cigarety aj pivo... A vifonky. Zdá sa, že Vietnamci so svojimi obchodíkmi v každej ulici nikomu neprekážajú. Nikde ich totiž nevidno - len za pultom alebo pri tovare.
Potom sú tu detailné zákutia Prahy, zvyčajne trošku odstrčené od pohľadov pražských chodcov. Sú to špinavé kúty v rohoch zábradlí a múrikov okolo Vltavy, obhádzané odpadkami, zvratkami, fľašami od alkoholov a vín a obalmi z hamburgerov, posprejované tagmi a kadejakými nezmyslami. Stĺpy pouličného osvetlenia oblepené plagátikmi a nálepkami. Reklamy lákajúce na rôzne bizarnosti typu panoptikum voskových figurín, múzeum mučenia, ľadové puby a pekelné bary... Do toho všetkého z noblesných výkladov žiaria lustre, čaše, poháre a misy z českého krištáľu. Bohemia Crystal si na Staromáku podáva ruku so Swarovskim, rubínový Český granát s ruským The Art of The Slavonic Matryoshka... Praha je plná turistov, je turistami z celého sveta napchatá ako tá povestná "zlatá husa" - a toto všetko, čo dnešný pražský chodec v nej vidí, je určené pre turistov. Matriošky sa nebudú kupovať ani v Moskve, ani v Kyjeve - veď ich majú všade okolo Staroměstského náměstí. V obchodíku s peknými suvenírmi - s hrnčekmi s motívom Hradčan alebo Franza Kafku, s pohľadnicami, s potlačenými plechovými krabičkami, s ceruzkami, zápisníkmi, kalendármi... sa dozvedáme, že najmenej dve tretiny z toho sú na objednávku vyrobené ak nie v Poľsku, tak v Číne. Čína je v Prahe skrytá všade: od Hradu a prezidentskej kancelárie až po malú plechovičku na čaj s obrázkom siluety Kafku, kráčajúceho kamsi do neznáma.
Napriek všetkému čo som tu teraz napísal, mám Prahu stále rád. Rád sa do nej budem vracať, a to, čo mi bude v nej spôsobovať smútok, tak to ako obozretný chodec prekročím alebo obídem. Praha je niekedy smutná, neveselá, ale predsa len je to Praha.
Fotografie: Martin Droppa
