• Spomenul som si na túto drobnú epizódku zo začiatku marca roku 2013. Vtedy som pozval spisovateľa, prekladateľa, priateľa Michala Hvoreckého do nášho mesta. Zorganizoval som tri besedy s ním: pre študentky a študentov miestneho gymnázia, večer pre širokú verejnosť a na druhý deň v nadregionálnej knižnici. Michal mal veľký úspech - jeho slová o literatúre, o dejinách i o umení, ale aj o písaní a o prekladoch dlho rezonovali v mysliach ľudí. Michal prenocoval u nás - ale skôr než sme sa navečerali, písal. Musel písať a chcel písať. Bez tvorby totiž nevie dýchať, žiť. Tvorba je jeho život - a aj jeho umenie je i náš život. •
• Už zopár dní čítam (už vlastne nečítam) až doslova nechutné, nevyberané útoky na tých, ktorí a ktoré tvoria (nie robia!) umenie: nielen na herečky a hercov, nielen na spisovateľov a spisovateľky, nielen na ľúdí z filmu, z divadla, z hudby, z architektúry, z galérií, múzeí... Ale aj na tých i tie, ktorí a ktoré sú v pozadí umenia - a bez ktorých by to umenie vôbec nefungovalo. Nazvem ich výstižne: 'robotníčky a robotníci umenia.' •
• Bez tých 'robotníkov a robotníčok umenia' by sme žiadne umenie v podstate nemali - pretože "niekto" musí nasvietiť divadelné javisko či scénu pri nakrúcaní filmu, "niekto" musí stáť za kamerou i v strižni, byť v divadelnej maskérni i šatni, robiť i tú šepkárku, predavačku lístkov či šatnárku. Všetci tí "niekto" a tie "niekto" sa starajú o to, aby kultúrne podujatia, udalosti 'klapali' a aby sme z divadiel, kín, knižníc... odchádzali v spokojnosti i potešení aj na duchu, mysli, inšpirovaní aj povznesení. Ako vieme, už niekoľko týždňov sú divadlá, knižnice, kiná, koncertné sály... zavreté - lebo na scénu v plnej žiare reflektorov vstúpil covid devätnásť - a nikto mu netlieska. A tak 'robotníčky a robotníci umenia' nemajú prácu, ani umelkyne a umelci, galeristky, kurátori výstav, knihovníčky, organizátorky a organizátori rôznych kultúrnych i spoločenských podujatí... A keďže nemajú prácu, tak nemajú ani plácu a honoráre. Aké je to jednoduché a logické, však? •
• Skutočné osobnosti kultúry sa solidárne postavili aj za 'robotníčky a robotníkov kultúry,' za ich rodiny, blízkych. Apelujú na spoločnosť, vyzývajú vládu - žiadajú pomoc. Bohužiaľ - nemalá časť tupej verejnosti sa dala do rehotu - vraj nech idú dokladať tovar do regálov v supermarketoch, k lopate, k pásom do výroby... Vraj dosť bolo kaviarenských povaľačov a "hééérečiek," nech idú robiť! Našťastie nemám covid devätnástku, takže som nestratil čuch ani chuť - a preto cítim pachuť a smrad doslova 50. rokov XX. storočia, keď aj Umenie bolo znásilnené boľševickou ideologickou bandou, ktorej tak nadšene tlieskali davy, považujúce 'robotníčky a robotníkov umenia' za triedne nepriateľky a za triednych nepriateľov. Dnes ich mentálni pohrobkovia tých temných časov považujú za kaviarenských povaľačov a prázdne nádoby hriechu, súce len sexistických fantázií. "K lopatám, k pásom!" znie internetom. Má význam a zmysel odpovedať týmto ľuďom bez tvárí i sŕdc? Nie, nemá. Má zmysel vysvetľovať im, čo je to kultúra, umenie a aký význam má pre celú spoločnosť v každom čase, období? Nie, nemá. Ľudia, ktorí nikdy nemali a nemajú i nebudú mať vzťah k umeniu, k múzam - nebudú mať vzťah ani k 'robotníčkam a robotníkom umenia.' Tak potom prečo sa starajú, jalovo akože kritizujú? Alebo sme už všetci zišli z rozumov a pozabúdali sme, dajme tomu, na toľko ospevované a žiadané napríklad televízne inscenácie, tie povestné "bratislavské pondelky" plné majstrovských diel v majstrovských interpretáciách našich umelcov a umelkýň? Zabudli sme na to, ako sme v ťažkých časoch potrebovali divadlá? A stále nové knihy, prahli sme po hodnote filmov a kinematografie? Ale veď dnes sú také isté ťažké časy! A čo iné, ak nie umenie, kultúra, nás má povzniesť na duchu? Tridsať kíl polohrubej múky v špajzi a stojedenásť roliek toaletného papiera okolo "trónu," lemovaného bulvárnymi denníkmi? Nie - nemá zmysel vypisovať tu čokoľvek o zmysle, význame, poslaní umenia a kultúry, ani o veľmi dôležitých úlohách, ktoré pri ich tvorbe zohrávajú i 'robotníčky a robotníci umenia.' •
• Veľmi ma mrzí, že sa akoby až nemalá časť laickej verejnosti tak stavia ku všetkým tvorcom našej kultúry: dehonestujúco, posmešne. Možno je to preto, lebo kto nič zmysluplné a trváce do hlbokej budúcnosti nevytvoril - nevie pochopiť ani byť empatickým. Možno je to preto, lebo stále nevieme pochopiť a prijať umenie aj ako súčasť umenia žiť naše životy. •
• Všetkým 'robotníčkam a robotníkom umenia' želám nielen v tomto čase veľa síl i zdravia. •
• Držme si palce, opatrujme sa v zdraví - Slnko svieti, Mesiac žiari. •
• Jak se dělá film (1936) (11:19 minút) •
• Súvisiace video: •
Michal Hvorecký v rozhovore so Zuzanou Kovačič Hanzelovou (SME) - link.
• Súvisiaci článok: •
M. Hvorecký: Neželal by som vám život v slobodnom povolaní na Slovensku (Denník N) link.
