• Najdlhšie aktívny slovenský filmový kritik, historik, publicista, teoretik dokumentárneho filmu a prekladateľ Pavel Branko zomrel 17. augusta 2020 vo veku 99 rokov. Pavel Branko, ktorý slovenský film sprevádzal od konca druhej svetovej vojny, patril spolu s Agnešou Kalinovou a s Petrom Mihálikom k dominantným filmovým kritikom povojnovej éry. Prial si, aby sa informácia o jeho úmrtí dostala na verejnosť až po pohrebe. Ten sa konal v bratislavskom Slávičom údolí v pondelok 24. augusta 2020 dopoludnia. •
• „Neviem, či začať tým, že som ho mala veľmi rada, alebo tým, ako veľmi som si ho vážila,“ reagovala na úmrtie Pavla Branka dramaturgička a scenáristka Zuzana Gindl - Tatárová, pokračujúc: „Mal na veci jasný, ba priam jasnozrivý názor, aj keď nebol v zákryte s tým, čo sa práve nosí. Niekoľkokrát v živote prežil vlastnú smrť, a tak využíval všetok čas, ktorý mu zostával, aby nám ponúkol širší kontext udalostí, ktoré sa nás bezprostredne týkajú, a vytiahol nás z našej pohodlnej, do seba uzavretej, populizmu nadšene načúvajúcej slovenskej pospolitosti. Aj v tom bola jeho úžasná vnútorná sloboda,“ •
• Pavel Branko sa narodil 27. apríla 1921 na palube lode, ktorou sa jeho otec vracal z vojnového zajatia. Brankovým rodným mestom sa tak stal Terst. Detstvo strávil na Hačave - dnešnej časti Hnúšte, a začiatkom 30. rokov XX. storočia sa rodina presťahovala do Bratislavy. Po štúdiu na gymnáziu na Grösslingovej ulici nastúpil s ambíciou stať sa leteckým konštruktérom na Slovenskú vysokú školu technickú v Bratislave. Štúdium prerušilo jeho stíhanie za politickú príslušnosť a činnosť v protifašistickom odboji. Nasledoval dlhý pobyt vo vyšetrovacej väzbe. V prvostupňovom súdnom procese s „podvratníkmi,“ ako ich označovala dobová tlač, padli dva rozsudky smrti, Pavel Branko dostal doživotie. Vyššie súdy rozsudky zmiernili. Pred koncom vojny Pavla Branka odvliekli do koncentračného tábora Mathausen, kde v zajatí a v neľudských podmienkach prežil tri mesiace. •
• Po II. svetovej vojne sa Pavel Branko živil ako prekladateľ 'na voľnej nohe,' popri tom od roku 1948 prispieval ako filmový publicista doPravdy, Práce, Nášho filmu, Kultúrneho života, Smeny a do ďalších periodík. Na rozpor ideálov komunizmu s praxou Pavel Branko reagoval istým typom 'vnútornej emigrácie.' V rokoch 1952 až 1956 žil na samote vo Vysokých Tatrách a venoval sa iba prekladu. Po návrate do Bratislavy bol až do konca 60. rokov redaktorom časopisu Film a divadlo a prispieval aj do ďalších periodík. Ako jeden z prvých kritikov svoju pozornosť výrazne zameral aj na dokumentárnu tvorbu. V tomto období mu vyšli publikácie Slovenský krátky film 1945 – 65 (1965) a Karol Skřipský (1966). V rokoch 1968 až 1970 viedol scenáristicko-dramaturgický kurz na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Škola mu v roku 1997 udelila čestný doktorát. Počas normalizácie sa dostal na zoznam nepohodlných autorov, neskôr sa mohol venovať aspoň prekladu. Od roku 1970 pôsobil dva roky ako odborný pracovník Slovenského filmového ústavu. Vytvoril tu dva zásadné texty. Prvé výstižné dejiny slovenského filmu po roku 1945 a teoretická práca o dokumentárnom filme vyšli knižne pod názvami Od začiatkov po prah zrelosti. Slovenský film 1945 – 1970 a Mikrodramaturgia dokumentarizmu. "Normalizácia" Pavla Branka vyhnala aj zo Slovenského filmového ústavu a v roku 1973 odišiel do dôchodku. •
• Po Nežnej revolúcii 1989 sa Pavel Branko vrátil k písaniu o filme, na vydaní viacerých jeho diel sa podieľal práve Slovenský filmový ústav. Prispieval do časopisov ako Film a doba, Filmová revue, Kino-Ikon či Film.sk, do denníkov Pravda a SME, periodicky spolupracoval s obnoveným Kultúrnym životom, Mostami aj s Rádiom Slobodná Európa. V roku 2011 vyšli Brankove pamäti s názvom Proti prúdu, ktoré boli preložené aj do nemčiny. Vlani jeho pôsobenie pripomenul zborník odborných príspevkov Pavel Branko. V znamení filmu a jazyka (2019). Úklady jazyka (2014) sú knižným vydaním jeho časopiseckých textov o nuansách slovenčiny. Dočkali sa dvoch pokračovaní. Režisérka Zuzana Piussi o Pavlovi Brankovi nakrútila dokument Hrdina našich čias (2009). •
• Pred dvomi rokmi Brankovi udelili Cenu Petra Mihálika za celoživotný prínos v oblasti slovenskej filmovej vedy. „Je jediným žijúcim a stále aktívnym kritikom, ktorý zažil a komentuje našu kinematografiu od jej povojnového reštartu po súčasnosť,“ povedal vtedy člen poroty a šéfredaktor filmologického časopisu Kino-Ikon Martin Kaňuch. „Jeho texty spája obdivuhodná súdržnosť myslenia, slovníka, vyjadrovania. Unikátna nepretržitá kontinuita premýšľania o filme sa radí k tomu najcennejšiemu, na čo sa v našej filmovej kultúre môžeme odvolávať,“ dodal vtedy Martin Kaňuch, ktorý bol editorom dvoch knižných výberov z bohatej Brankovej publikačnej činnosti. Reprezentatívne kolekcie Straty a nálezy 2 a 3 (2005, 2007) nadviazali na rovnomenný výber Brankových textov z rokov 1948 až 1998 (1999), ktorý pripravil Václav Macek - teoretik fotografie a filmu. •
• Pavel Branko je držiteľom národnej filmovej cenySlnko v sieti za celoživotné dielo (2007). Art Film Fest mu udelil Zlatú kameru (2001) a od prezidenta Slovenskej republiky si v roku 2015 prevzal Pribinov kríž II. triedy. Za svoje dielo získal aj viacero ďalších cien. O jednu sa uchádza v týchto dňoch. Do súťaže o najlepšie blu-ray a DVD vydanie na prestížnom festivale klasických filmov Il Cinema Ritrovato v Bologni vybrali 2-DVD Slovenský dokumentárny film 60 (2019). Kolekciu krátkych dokumentov zo 60. rokov zostavil práve Pavel Branko spolu s režisérom, dramaturgom a publicistom Rudolfom Urcom. •
• Viac informácií o Pavlovi Brankovi (SK Cinema) --- link. •
• zdroj článku: •
• Tlačová správa Slovenského filmového ústavu, autor Matúš Kvasnička --- link. •
