• Odhadujem... Vlastne dobre viem, veď som touto cestou prešiel už tisíckykrát, že v horúčave budem do cieľa pomalým krokom putovať najmenej polhodinku. Prichádzam k veľkému, starému cintorínu. Náhle pocítim jeho volanie. Láka ma tmavými tieňmi pod obrovskými zelenými lipami. Otváram čiernu bránu a prechádzam okolo prastarej, machmi obrastenej krypty s kamenným nápisom Resurgemus na priečelí (link). Vykročím po schodíkoch, hore strmým chodníčkom, a zastavím sa pri zahnutej zinkovej rúrke s kohútikom na konci, z ktorého prekvapkáva voda. Rúrka trčí zo zeme, neďaleko hrobu A. Š. - významnej osobnosti, ktorá v tomto meste pôsobila. Malý hrob je prostý, bez kvetov, venca, vyrastá z neho ihličnatý strom. Hneď vedľa, zo tri kroky, je hrob rímsko-katolíckeho farára. Aj on pôsobil v tomto meste, ale o predlhé desaťročia neskôr než A. Š. Medzi veriacimi bol nesmierne populárny. Spod rehoľného rúcha mu vytŕčali rifle a kvalitné kožené mokasíny. Babky boli z neho celé paf, zamilované do kňaza ako dievčence do miestneho štramáka. Mládež ho zbožňovala - na fare pravidelne organizoval posedenia pri videu, mladým prehrával z véháesiek kadejaké nekvalitné nahrávky amerických filmov. A robieval i diskotéky. Nestránil sa pustiť naplno aj dobový hardrock. Občas dal navariť kotlisko gulášu a na farskej záhrade bola veselica, tancovalo sa do noci. Všetci vedeli, že sa rád pozrie cez dno pohárika, alebo priamo fľaše, tam hore - na hviezdy, k Bohu. No a čo? Nikomu to neprekážalo, práve naopak: "To je správny chlap! Aha, oblečený v rifliach a vo flanelovej košeli rúbe drevo! Aj si vypije, keď chce," dávali ho ženy za vzor mužom. Muži mlčali, len si občas s farárom dali do jednej nohy, do druhej, aj do tretej... Farár zomrel v relatívne mladom veku, vraj na alkohol. Jeho hrob je neustále zavŕšený haldou čerstvých kvetov a vencov z neblednúcich voskových kvetín. Pootočil som červeným kohútikom a nabral som si do priehrštia chladivej cintorínskej vody. Zvlažil som si tvár, lebku aj zátylok, napil som sa plnými dúškami. Nič mi nebolo - ale hneď mi bolo lepšie! Prešiel som cmiterom k jeho starej časti, ledabolo čítajúc tisíckrát prečítané mená na krížoch, náhrobkoch. Tam, vpredu, tam je moja obľúbená drevená lavička. •
• Posadil som sa a vystrel som nohy pred seba. Teplý letný vietor, pretekajúci pomedzi stovky, tisícky zelených lipových listov, veľkých ako mladé lopúchy, bol chladný a chladivý. Vytiahol som z vrecka tmavomodrú krabičku francúzskych gauloisesiek; fumer provoque des crises cardiaques a zippo. Plameň vzbĺkol, pripálil som si. Pomaly som fajčil, sledujúc bielomodrý dym, rozplývajúci sa šťastím pomedzi nahnuté kríže na hroboch. "Sme ako ten dym," pomyslel som si takmer nahlas, "aj my sa jedného dňa len rozplynieme. Alebo v noci." Zahnal som veselú myšlienku a započúval som sa do okolia. Vzadu, za nastúpenou čatou tují, oblečených v poľnej šedi, valila sa asfaltka, prepchatá kovovými, klimatizovanými krabicami. Za chrbtom som mal nadol padajúci strmý svah, vysadený hrobmi. Za ním hučali železné koľajnice, žiariace ako strieborné prúty, pretínajúce sa v nekonečne, ktoré na nás čaká. Vlaky prúdili - tam a inam, raz viezli ľudí; rýchlo alebo ešte rýchlejšie, inokedy drevo a uhlie a ďalšie železá, a tiež ropu a oleje a aj na padrť rozštiepkované dedičné bohatstvo našej prírody a sypký cement a prvé úrody tohtoročnej pšenice. "Werner. Werner Zadorowski," prišlo mi na um to meno. "Ešte ty si mi tu chýbal," zavrel som na chvíľu oči. Železnicou prešiel dieselový rušeň, zazdalo sa mi, že som v letnom vzduchu zacítil vôňu spálenej nafty. Zapálil som si ďalšiu cigaretu. Ohorok z predchádzajúcej som skryl do krabičky s cigaretami. Na cmiteri treba udržiavať poriadok. Veď, aha - všetky hroby sú zoradené v šíku, žulové a betónové platne na nich sú vyzametané, niektoré aj vydrhnuté ryžovými kefami, ako dlážka v kasárenskej umyvárni. To sa ľahko zbadá. Vdovy sa starajú. Ako keby to tým ich chlapom bolo teraz na niečo platné. Ale poriadok musí byť. Na cintoríne obzvlášť. •
• Bolo (mi) príjemne, tak ľahko. Žiadna páľava - a leto pritom vrcholilo. Ľahol som si na lavičku, na chrbát, podložiac si pravou rukou hlavu. Hľadel som cez vysoký zelený priezor na belasé, rozpálené nebo. Vzadu, nad horizontom, sa týčil obrovský cumulonimbus. Keby som lepšie videl, zbadal by som nehlučný vetroň, strieborný ako predvčerajší Mesiac, ako krúži, stúpa v termike. Nevidel som nič, len som všetko počul: zeleň stromov, hnedočerň liatinových krížov, červeň, fialovosť a belobu kvetov na hroboch. Tiché rozhovory ľudí vo vlakoch, správy o počasí v autorádiách. Klepot ventilov v motoroch. Šumenie vzduchu, obtekajúceho kabínu a konce krídiel striebristého vetroňa. A svoj dych... "A vy tu čo robíte?" ozval sa nado mnou mužský hlas. Posadil som sa. Správca cmitera. "Čo tu robím?" zopakoval som otázku. "Nacvičujem si večný odpočinok," odpovedal som (si) pokojne nahlas a vytiahol som z ako noc tmavomodrej krabičky tretiu bielu, ľahkú cigaretu - plnú budúceho dymu. •
