• Rozhodol som sa, že v čase covid devätnástky, keď je pretlaku nedobrých, aj zlých, katastrofických správ 'na mraky,' keď sme všakovako limitovaní aj obmedzení v pohybe, napíšem aspoň pár pozitívnych článkov na môj blog. •
• Čítam (aj) o tom, akí zúfalí sú hlavne mladí rodičia, ktorí náhle ostali doma so svojimi detičkami, ktoré nemôžu ísť do školy a ani do rôznych záujmových krúžkov. Čítam, ako sa pomaly doma utápajú v 'ponorkovej chorobe,' ako nevedia čo so svojimi ratolesťami, ktoré už piatym dňom od nudy nevládzu ani zívnuť. Nejdem písať o tom, že majú svoje deti posadiť pred telky, počítače, strkať im do rúk tablety, herné konzoly... To nie - na to ja nie som. Chcem dať aspoň pár rád, podložených spomienkami na svoje rané detstvo. •
• Zabaviť malé, živé, bystré, čiperné, energie plné dieťa nie je jednoduché - ale dá sa to hravo zvládnuť, aj keď je to spočiatku asi i únavné, náročné, ale napokon to aj pre rodičov detí otvorí celkom iné svety a prispeje to k budovaniu nových vzťahov v uzučkej komunite rodiny a napokon k jej upevneniu a k tomu, čo odovzdáme našim detičkám do celého života. Základ je - nikdy sa nenudiť, nepripustiť ani na chvíľku nudnú nečinnosť a prázdnotu. •
• Dosť bolo moralizovania - idem si zaspomínať, s cieľom, že moje spomienky vari inšpirujú hlavne mladých rodičov roztomilých aj roztopašných detičiek. •
• Keď som bol chlapec, v takom veku okolo troch - piatich rokov, neboli počítačové hry, čiernobiely obraz v telke nebežal nonstop, neexistovali stovky kanálov (ani kanalizácií) cez satelity. Navyše - život v podstate ďaleko od mesta limitoval možnosti mať množstvo kamarátov, chlapec v susedstve bol o generáciu starší. Ak som sa nehrával v našich záhradách (kde som napríklad 'pestoval' púpavu a presádzal som bodliaky a žihľavu) a v sade (kde som pozoroval vtáčikov a obdivoval štruktúry kôr stromov, hľadal v trávach ulity slimákov a larvy priadky liptovskej) - tak som bol doma. A doma - to bol raj pre objavovanie a hry. Hrával som sa hlavne s drevenými kockami - také tie, z ktorých sa skladali obrázky z rozprávok, s dreveným vláčikom, s drevenou tatrovkou stojedenástkou, a tiež s takým celkom jednoduchým legom: červené kocočky a hranolčeky, žlté okienka - staval som domčeky a veže. Ako keby to bolo včera večer - spomínam si, ako mi každý večer pred spánkom otec čítal z knižky Osmijanko rozpráva osem rozprávok (napísala Krista Bendová), knižku Vodníčkove dobrodružstvá (napísal Otfried Preußler) a Rozprávky po telefóne (napísal Gianni Rodari). Na Dobšinského som bol ešte primladý... :-) Otcovo čítanie bolo úžasným zážitkom, obsah tých knižiek vo mne vzbudzoval predstavy, čítaný dej som si živo predstavoval a prežíval som ho s nadšením, ktoré vrcholilo aj tým, že sa mi nechcelo spať. Potom otec v izbe zhasol svetlo, nechal však pootvorené dvere a v druhej izbe zasvietené. Dokým som nezaspal, pozoroval som pásik svetla, ktorý z vedľajšej miestnosti prechádzal do izby, lemoval steny, strop, nábytok, parkety, koberec, moju perinku... Kdesi v tom pozorovaní pozalamovaných lúčov svetla, odrážajúcich sa v oknách, v pohároch a v karafách v sekretári, zrodilo sa moje budúce štúdium deskriptívy. Čítať som ešte nevedel - ale vedel som listovať v knihách, a nielen prezerať si v nich obrázky a fotografie. Tak som "čítal," teda prezeral všetko, pretože prebohatosť našej knižnice bola i je povestná. Ležiac na koberci listoval som v knihách, obdivujúc písmo v nich, jeho grafiku, obrázky, fotky, ilustrácie. "Čítal" som všetko - atlasy, encyklopédie, detektívky, memoáre, otcove staré učebnice elektrotechniky, cestopisy po krajinách mne neznámych, francúzske výpravné knihy o Paríži a o Provensálsku, francúzske, poľské a esperantské slovníky... Otec ma tak, možno nevedomky, upriamil k mojej stále pretrvávajúcej láske k literatúre i k písaniu, aj poézie. Ďakujem ti, otec! Stará mama - otcova mama, ktorá žila s nami, ma s atlasom vtákov učila rozpoznávať všetky možné, nemožné vtáčiky, ktoré k nám lietali (a stále lietajú) hlavne v zime - ich spotreba slnečnicových semienok je dodnes úctyhodná. Vrabcov tu boli kŕdle. Slimákov, žiab, dážďoviek, stonožiek i myšiek, aj potkan sa objavil, mačka prišla... plný dvor, záhrady, sad, veľmi blízky a rozsiahly Les. To ma naučilo mať v úcte neustále obdivuhodnú Prírodu, vážiť a chrániť si Ju, nezabíjať, neničiť, pozorovať Jej Život. Ďakujem ti, naša mamka! •
• O pár rôčkov som začal sám tvoriť. Hlavne výtvarne. Vrátil som sa k tomu keď bol náš syn malý. Napríklad sme spoločne z pevnej a pružnej lieskovej palice vyrobili palicu indiánsku, vymaľovanú symbolmi, s perami navrchu, viazanými v koženom remenci. Tú palicu má náš dospelý syn dodnes, tie drevené kocky mám dodnes, tie knihy, Osmijanka, Vodníčka, Rozprávky po telefóne, všakovaké povesti, báje... ...atlasy, encyklopédie, slovníky... ...zbierky poézie, katalógy plné umení... ...mám dodnes. Vždy sa zišli a vždy sa zídu, nielen v čase covidu devätnásť. Často si večer prečítam Jacquesa Préverta alebo Françoisa Villona v origináli, Iwana Laučíka, Gregory Corsa... a potom v pracovni zhasnem, nechám si pootvorené dvere do chodby, kde sa svieti - a s pohárom červeného Château Bussac ročník 2014 pozorujem pásik svetla, spomínam na tie najkrajšie časy sladkého detstva, na rodičov, na starú mamu, na hry so sestrou, na starých priateľov rodiny, na večnosť šumu Vánku okolo kabíny vetroňa, kde som zľahka ale pevne držal knipel a Bobby sledoval termiku... Počúvam Noc a jej Zvuky, spev Vetra v jazzovom šeleste metličiek Dažďa na činelách oblokov, rock Búrky a blues tichej Hmly. Za viečkami mám celý ten prekrásny svet pred sebou. •
• Roviny normandské ~~~ --- vlny normandské. •
• Milé mamičky a milí oteckovia - skúste sa s vašimi ratolesťami vrátiť do vašich detstiev, do dôb ich tajomstiev, ktoré ste vtedy dychtivo objavovali - a dnes a denne to doprajte svojim deťom, svojej budúcnosti. Nech sa vám v tom čo najlepšie darí! •
• 12 tipov ako deťom vštepiť lásku ku knihám - alebo Aby čítanie nebolelo --- link. •
