• Cirkev - mám na mysli predovšetkým Katolícku cirkev na Slovensku, jej predstaviteľov, hlavne tých najvyšších, ale aj jej frenetických zástancov a tiež frenetické zástankyne - je často terčom oprávnenej kritiky: aj z radov teológov, ľudí priamo z praxe, aj z radov laickej verejnosti. Napísať názor, ktorý vraj nie je zlúčiteľný s rôznymi predstavami "bigoťákov a bigoťáčok" o svete, vševesmíre - ale hlavne o tom, ako nie majú, ale musia všetci žiť, dokonca i myslieť a uvažovať, býva v najlepších prípadoch označované ako 'kopanie do Cirkvi.' A vari či je Cirkev nafúknutá, tvrdá lopta? Jej predstavitelia sa tak často správajú: sú nafúkaní a tvrdí v neprijatí akýchkoľvek iných názorov - iba tých, ktoré sú im vítané, pochlebujúce. •
• Problém prerastá spolu s tým, ako si Cirkev stále prudšie uzurpuje, z rôznych, hlavne mocenských, vplyvných, finančných, majetkových i iných dôvodov postavenie nie v spoločnosti, ale aj v politických a spoločenských kruhoch na celej úrovni života na Slovensku. Zdá sa, že na Slovensku už celkom prestáva platiť to známe: „Dávajte teda čo je cisárovo cisárovi, a čo je Božie Bohu.“ - teda to, čo vychádza z úvodu žalmu 24: „Pánova je zem i všetko, čo ju napĺňa, okruh zeme, aj tí, čo bývajú na ňom..." Už tu začína platiť akési "Dajte Cirkvi všetko! A ihneď!" Po tom volajú tí, ktorí majú slúžiť Bohu a viere vo viere v Neho - a majú sa vystríhať mamonu, statkom, zmyselnostiam, matérii a podobne. Výsledok je nielen ten, že nedochádza k odlúčeniu Cirkvi od štátu, ale v tom - a to je oveľa horšie, že hodnostári Cirkvi a ich ovečky sa doslova nekompetentne a nezmyselne 'montujú' do všetkého možného: najnovšie a stále do interrupcií, do eutanázií, o sociálneho systému, do opatrení a nariadení štátu na ochranu životov a zdravia obyvateľstva., do procesov v školstve, v kultúre... Dokonca sa nájde veľa takých, ktorí a ktoré doslova prikazujú akú hudbu, akú literatúru, aké filmy, aké umenie musíme užívať a aké nesmieme. Oni a ony na to ale nejdú cestou pokojných, mierumilovných presviedčaní - ale cestami vyhrážania sa, nástojčivých strašení hlavne peklom, zatratením a podobne. Vrcholom je, keď idú verejne "kázať" a poúčať, strašiť ľudia súčasne sa vychvaľujúci hriešnym životom, napríklad alkoholizmom, bezuzdným sexuálnym životom bez zodpovedností, závidia, ohovárajú, špinia iných nenávisťou a tak ďalej. •
• Samostatnou kapitolou sú pretrvávajúce a stupňujúce sa útoky bigotných cirkevníkov, cirkevníčok, ľudí údajne zastávajúcich "len tie pravé kresťanské hodnoty" na liberalizmus, liberálov a liberálky, na politické liberálne a progresívne strany. To nie je o klasickom, konštruktívnom a vecnom dialógu medzi konzervatívnymi a liberálnymi ľuďmi - je to o útokoch konzervatívcov, o tom, že osočujú, klamú, dehonestujú a zosmiešňujú. Do tohto procesu, vynárajúceho sa z kalných vôd Cirkvi, započítajme aj novodobú kultúrnu vojnu, ktorú konzervatívci vyvolávajú a až horúčkovito vedú, pretože im prekáža všetko to, čomu nerozumejú a rozumieť principiálne nechcú. Ale o tom inokedy. •
• Zaujímavé sú argumenty Cirkvi, cirkevníkov - vraj za všetko dobré v nás a všetko dobré čo činíme môže Boh. A ak zlyháme, zhrešíme - za to Boh nemôže, je to len podľa našej vôle a rozhodnutí. Nuž - ak je Boh všade, všadeprítomný, vševedúci a tak ďalej, potom tie slová krívajú na všetky nohy, ako dážďovka. Sú to asi len neúprimné reči, táraniny. •
• Ako teda má takzvaný obyčajný človek žiť? Myslím si, že nesmie nikoho nútiť, aby konal, činil, myslel si, prezentoval to či ono - a aby nerobil to alebo ono. Existuje Sloboda a slobodná vôľa jednotlivca - a tá je (vraj) tiež vôľou Božou. Človek sa má, podľa mňa, správať tak, aby každý večer zaspával s čistým svedomím a s pocitmi dobra z toho, čo vykonal. Kto chce - nech sa modlí, kto nechce - nech sa nemodlí. Len nikoho do ničoho nenúťte a nenúťme. •
• Tak ako - kto má neustálu chuť nafukovať a dofukovať tú loptu, ako som si trúfol nazvať Cirkev? A kto má chuť iba do nej len kopať, odbíjať ju? •
• Súvisiaci článok: Katolíci už zas zakazujú --- link. •
