• Zopár kilometrov sme sa odviezli autom a vstúpili sme do Hrádockého arboréta - teda do arboréta v Liptovskom Hrádku. Stručne: Z pohľadu nadmorskej výšky ide o najvyššie položené arborétum v strednej Európe. Je jedno z najstarších arborét na území dnešného Slovenska, jeho vznik sa datuje do obdobia konca XVIII. storočia, keď v roku 1795 do Liptovského Hrádku prichádza čerstvo vymenovaný komorský prefekt hrádocko-likavského domínia Johann Anton Franciscus Wiesner z Morgensternu (10. február 1740, dnešná Smržovka, Česká republika - 25. január 1831, dnešná Bratislava). V roku 1796 Wiesner zakladá učilište - Lesnícku školu v Liptovskom Hrádku, prvú na území Uhorska a jednu z najstarších v Európe. V roku 1802 sa z Wiesnerovho učilišťa stáva Kráľovská komorská lesná a hlavná národná škola v Liptovskom Hrádku. V tých istých rokoch sa začína s výsadbou, budovaním rozľahlého arboréta, ktoré bolo spočiatku koncipované ako dekoratívny anglický park s rozlohou vyše 20 hektárov. Dnešná rozloha Hrádockého arboréta je len 7,24 hektára a je v ňom vyše 800 taxónov - zjednodušene povedané súborov, skupín drevín i krov. Lesnícka škola v Liptovskom Hrádku bola v roku 1954 pomenovaná na Lesnícku technickú školu Jozefa Dekreta - Matejovie v Liptovskom Hrádku. Meno dostala podľa Jozefa Dekreta - Matejovie (12. júl 1774, dnes Dobroč pri Čiernom Balogu - 18. január 1841, dnešná Banská Bystrica). V súčasnosti je úplný názov školy Stredná odborná škola lesnícka a drevárska Jozefa Dekreta - Matejovie v Liptovskom Hrádku a jej zriaďovateľom je Žilinský samosprávny kraj. •
• Hrádocké arborétum je z pohľadu jeho návštevníka rozdelené dvojicou chodníkov: ten hlavný, celkom priechodný a vyložený zámkovou dlažbou, je v približnom smere sever - juh. Takmer kolmo naň, v smere východ - západ, je užší chodník z rozbitého, popraskaného, starého a zarastajúceho asfaltu. Takýchto asfaltových chodníkov v dezolátnom stave je v arboréte niekoľko. Na východnej strane sa asfaltový "kvázichodník" končí (začína sa) v priestore zarastenom kriakmi. Tie ukrývajú už zopár desaťročí navždy zamknutú hrdzavú bránku. Západný koniec chodníka sa končí pri skromnom travertínovom pamätníku s čiernou mramorovou tabuľou s nápisom pravda víťazí. Vľavo od pamätníka (z pohľadu na jeho prednú časť) je viditeľná väčšia terénna priehlbeň - pozostatok jazierka s ostrovčekom v strede. V Liptovskom Hrádku a v jeho šírom okolí už asi nežije nikto, kto by si pamätal časy, keď bolo jazierko, vybudované na začiatku XX. storočia, plné vody, rýb a vodných rastlín, kvetov. Jazierko bolo napájané vodami z Belej (z jazierka pri liptovskohrádockom rovinnom hrade s kaštieľom) a odtok z neho viedol potôčikom krížom mestom do Váhu. Potôčik je už dávno zasypaný, zastavaný, zničený - stopy po ňom sa dajú nájsť ťažko - takmer vôbec. •
• Pozrime sa objektívom fotoaparátu na to, čo v Hrádockom arboréte opisujeme. •
• Vchádzame do arboréta bránou z južnej strany. Z informačnej tabule sa dozvedáme, že sme v chránenom areáli. Arborétum je v zmysle Zákona o ochrane prírody a krajiny chráneným areálom so zaradením do IV. stupňa ochrany. Okrem toho je arborétum aj národnou kultúrnou pamiatkou a od 1. decembra 1982 i chránenou študijnou plochou. To všetko znamená, že nad arborétom "vládnu" dva prísne zákony - jeden o ochrane prírody, druhý o kultúrnych pamiatkach. Bohužiaľ, informácie o tom, a ani o tom, čo sa v arboréte nesmie a čo smie, sa nedozviete, pretože informačná tabuľa je vyšúchaná a vyblednutá - na fotografii to vyzerá, ako keby sa od nej odrážal prudký slnečný jas. •
• Dostávame sa do stredu arboréta, do priestoru, kde kedysi bolo jazierko. O jeho dávnej prítomnosti svedčí malá betónová hrádza na konci južnej strany priehlbiny, kedysi zaplavenej vodou z Belej. Súčasťou hrádze sú aj nedbanlivo otvorené šachty, v ktorých býval mechanizmus na reguláciu odtoku a prítoku vody do jazierka. Neveľké šachty sú zapratané odpadkami - hlavne plechovkami a fľašami od piva, od lacného alkoholu, papiermi, obalmi z čipsov, cigaretovými ohorkami, našla sa i papierová krabica od pizze. Zvláštne je, že napriek tomu, že odpadu nie je veľa (odhadom najviac do štyroch fúrikov), správca arboréta "na to kašle." Zaujímavé - je to v príkrom rozpore s tým, aké je arborétum upravené, hlavne vykosené. Ale dpadky v šachtách nie sú jediným mínusom arboréta. K ďalšiemu, z pohľadu verejnosti podstatnému, sa ešte dostaneme. Pri niekdajšom jazierku rastie majestátny, statný strom, v jeho kôre sú monogramy lások, vyryté pred desaťročiami. Pomaly zarastajú. Pár krokov odtiaľ je pamätník. Kráčajúc od neho na severozápad dostaneme sa k ďalšej asi naveky zamknutej bráničke. Vedľa nej je v plote diera, prehrdzavené pletivo sa rozpadá. Aj diera (nejedna) v oplotení arboréta necháva správcu chráneného územia a národnej kultúrnej pamiatky chladným, ľahostajne nevšímavým. •
• Opäť sa na opísané miesta pozrime prostredníctvom fotografií. •
• Skôr než príde dramatické vyvrcholenie tohto kritického článku, pozrime sa prostredníctvom fotografií na niekoľko pekných, priam malebných detailov i celkov z Hrádockého arboréta. •
• Na oficiálnej webstránke Mesta Liptovský Hrádok - link existuje možnosť pre obyvateľov i návštevníkov mesta klásť rôzne otázky zástupcom samosprávy, písať svoje pripomienky, ale aj pochvaly a uznania. Pán Gustáv Jurčo, obyvateľ Liptovského Hrádku, 1. júna 2018 na webstránke zverejnil kritickú pripomienku, týkajúcu sa Hrádockého arboréta. Citujem:
"Ako dlhoročný obyvateľ Liptovského Hrádku som v Hrádockom arboréte strávil nespočetné množstvo hodín od vlastného detstva cez prechádzky s vlastnými deťmi ako aj s vnúčatami. Prechádzali sme sa ľubovoľne po všetkých chodníkoch, posedeli na lavičkách na slnečnej lúke či v tieni. V dnešnej dobe, ak sa tade chce prechádzať mamička alebo otecko s kočíkom, tak to je ako za trest. Mnohé chodníky sú ako tankodróm, lavičky na posedenie a odpadkové koše nikde, tráva nepokosená - je to tam ako v nejakej divočine. Kým to bol hrádocký park a starali sa oň študenti lesníckej školy, vždy bolo pokosené, chlapci robili "dozor" s podporou ing. Ruska (Ing. Pavel Rusko bol jedným z profesorov na lesníckej škole - poznámka autora). Bola radosť v parku tráviť voľné chvíle. Po premene na arborétum jeho vzhľad je stále horší. Ak máme byť hrdí, že je to najvyššie položené arborétum v Európe, malo by tak vyzerať. A tí, ktorí sú za vzhľad arboréta zodpovední, nech si spytujú svedomie. Nie je to len nekultúrnosťou a ľahostajnosťou niektorých ľudí." •
• Odpoveď na seba nedala dlho čakať, 6. júna 2018 zareagoval - podľa mňa nemiestne ostro a agresívne - Ondrej Makara, citujem:
"Ste typický Slovák a Hrádočan ! Všade ste boli , všetko viete , nič nepotrebujete ukazovať a vysvetľovať. Veď vy ste tam chodili a teda všetko viete ! Poznáte všetkých viac ako 800 druhov drevín , ktoré sa tam nachádzajú ? Klobúk dole pred vašimi vedomosťami .Takýto sú mnohí Slováci - celý život pod Tatrami a nepoznajú okrem Kriváňa nič ! Učia ich to Česi !!! Ďalej arborétum nikdy nebolo parkom ! To len nevedomí občania Hrádku nepoznajúc význam toho slova majú k tomuto odpor, lebo samo slovo park im dáva ďalekosiahle možnosti jeho zneužívania na svoje osobné účely a slovo "arborétum " ich desí lebo cítia obmedzenie jeho zneužívania ! A ešte jedna pripomienka : Nikto si svojvoľne na obmedzenie veľactených občanov nevymyslel tento názov - arborétum ! Už za pána Ing. Ruska , p. Juneka to bolo arborétum, len laická verejnosť vďaka blahosklonnosti školy a hlavne uvedených pánov mala stále pocit že je to park , kde každý môže vypostiť svojho psa aby si urobil svoju potrebu, lebo do vlastnej záhrady ho hádam nepustíme ! Kde každý si môže natrhať všetkých lesných plodov čo mu hrdlo ráči, kde si každý môže nalámať haluziny pre svoju potrebu, kde každý môže vyhodiť svoj odpad / a aj zo seba / , kde si môže každý vziať stromček ktorý sa mu páči atď., atď., ... Dalo by sa tu vymenovávať ešte ďalej akú újmu pociťuje priemerný Hrádočan pod názvom "arborétum". No v jednom s vami úplne súhlasím VÚC Žilina a správca arboréta - lesnícka škola na to ........................ A to som použil slušné bodky !" •
• Kto je Ondrej Makara? Je jedným z bývalých pedagógov na liptovskohrádockej lesníckej škole. V rokoch 1980 až 1990 bol vedúcim Hrádockého arboréta a zaslúžil sa, aby bolo vyhlásené za chránenú študijnú plochu. Podrobnejšie o Ondrejovi Makarovi - link. Nemám v úmysle "škriepiť sa" tu s Ondrejom Makarom. Napíšem len toto: Dobre si pamätám, keď boli všetky brány a bráničky do a z arboréta funkčné a dalo sa nimi prejsť. Dobre si spomínam na množstvo lavičiek, ale aj odpadkových košov, ktoré v arboréte boli osadené a využívané. A pamätám sa i na to, že v tých časoch nikto v arboréte nepáchal nič zlé a študenti lesníckej školy sa oň vzorne starali. Tie "zlaté - či skôr zelené - časy" sa stratili po roku 1990. Dnes arborétom prejdete len jediným chodníkom - tým severo-južným. Pri chodníku smerom k pamätníku boli ešte nedávno skromné lavičky, neraz som na niektorej sedel s kamarátom, liptovskohrádockým básnikom Ivanom Šobáňom. To všetko je preč - a ja som si to uvedomil náhle i nechtiac. Keď sme boli na ostatnej prechádzke v arboréte, náhle ma neznesiteľne rozbolel chrbát, od krčnej chrbtice po kríže. Ozvali sa moje "staré vojnové zranenia." Nevyhnutne som si potreboval niekde sadnúť a zapiť prášky proti bolesti. Lenže - nebolo kam. Preto som sa ako-tak posadil do suchého lístia pod veľkým stromom a oprel som sa o kmeň. Po čase sa mi podarilo namáhavo vstať. Vyšli sme z arboréta a zamierili k najbližšej možnosti posedieť si - na terasu pohostinstva oddávna zvaného Svieženka. Tam mi po vyše hodine a po tabletkách, zapitých kofolou, bolesti ustúpili a mohol som chodiť. •
• Samozrejme - o nič nejde, len o akési maličkosti. Ale predsa, nedá mi to, aby som sa nespýtal: Naozaj, skutočne nemôže byť v Hrádockom arboréte osadených zopár lavičiek? Stačilo by, keby boli pri "hlavnom" chodníku v smere juh - sever, ktorý umožňuje prechod arborétom. Samozrejme, pri lavičkách by boli odpadkové koše. Naozaj nie je možné, aby sa nejaká partia študentov a študentiek liptovskohrádockej lesníckej školy "na striedačku" denne postarala o základný poriadok v arboréte? Veď sú to maličkosti a samozrejmosti v každej civilizovanej krajine. Napokon - aj u nás, na Slovensku, to niekde vynikajúco funguje. Napríklad také Arborétum Mlyňany - link. Tam to "žije!" To liptovskohrádocké sa s ním (hlavne čo sa týka vzťahu k verejnosti) nemôže porovnať ani len z vesmírnej, galaktickej diaľky. Mňa osobne verejné slová Ondreja Makaru urážajú. Nikdy v živote som v Hrádockom arboréte nič zlého neučinil. Neviem prečo by som mal byť hádzaný do jedného mecha s akýmisi vandalmi, nezodpovednými majiteľmi psov, neporiadnymi ľuďmi nedodržiavajúcimi predpisy ani zákony. Ja nepotrebujem rozpoznávať vyše 800 druhov drevín, dokonca nepotrebujem rozpoznať ani borovicu od brezy - ja sa chcem "len" posadiť v arboréte na lavičku, oddychovať, čítať knihu alebo sa rozprávať s tou či s tým, s kým v arboréte som. Mne je napokon celkom ukradnuté, či je to arborétum alebo park, dokonca či je to dekoratívny anglický park - taký, aký ho budoval Johann Anton Franciscus Wiesner z Morgensternu. Celkom na záver - v podstate to arborétum a či park ani nepotrebujem, nech si ho lesníci oplotia, uzavrú a "strčia za klobúk" ako perečko zo sokola. Mne ide už len o to, aby som mohol arborétum ukázať mojim návštevám zo zahraničia i zo Slovenska. Bohužiaľ - posedieť si v ňom nesmieme, preto najskôr skončíme vo Svieženke, kde si dáme (nealko) pivo alebo kofolu. •
