Ráno, päť hodín. Zvoní budík. Ako väčšine ľudí, ani mne sa predstava vyliezť spod perinky v takú rannú hodinu nepáčila. O chvíľku na to sa stala predstava skutočnosťou a už oblečený v maskáčoch som sa vo verande obúval. Išiel som takpovediac na ľahko. Zobral som len telo s nasadenou „štyristovkou“ a monopod. Vychystaný som sa vydal do lesa, čo je asi tridsať minút pešo do kopca. Našťastie to nie je ďaleko a na lokalitu sa dá dostať pomerne rýchlo. Pri šliapaní som rozmýšľal, či stretnem nejakú vysokú, keďže je teplo a nemajú potrebu sa sťahovať do nižších polôh za potravou. Pri úvahách som mal veľké obavy, že lokalita bude zívať prázdnotou.
Po príchode ku lokalite ma začali napádať ovady. Nič príjemné, ale treba vydržať. Repelenty sa snažím nepoužívať, kvôli ich silnému zápachu, ktorý zver zacíti skôr ako sa ku nej priblížim, alebo opačne. Už mierne doštípaný som opatrne, potichu a pomaly prechádzal popri lúke kde som už dávnejšie pozoroval skupinky vysokej pri rannej pastve. Prešiel som všetky miesta kde som pozoroval srny, prešiel som aj tie kde by sa mohli nachádzať. Na žiadnom mieste som ich nenašiel. Predtucha sa vyplnila, zver je zrejme vo vyššie položených častiach lesov, teda ďalej od ľudí.
Slnko bolo už vysoko, zlatá hodinka pominula, padlo rozhodnutie na návrat. Po ceste domov som sa rozhodol ísť pozrieť ešte jednu lúku, kde som síce nikdy zver nevidel, ale to neznamená, že tam nikdy nechodí. Potichu som spoza kopčeku študoval okraje lúky a čakal, či sa neobjaví srna. Na moje nešťastie sa žiadna srna neobjavila. Trošku sklamaný miernym neúspechom, potešený krásnymi scenériami kde doliny boli plné hmly, som kráčal poľnou cestou smerom domov. Tentoraz bolo pre mňa úlovkom zopár snímkou krajiny teleobjektívom.
Posledných 100 metrov pred začiatkom dediny sa šťastie usmialo. Srna vyskočila z trsu stromov a zastavila sa na hrane kopca. Sledoval som ju ako vyskočila z toho malého lesíku uprostred polí a utekala. Ani ma nenapadlo rýchlo fotiť, len som ju sledoval. Keď sa zastavila na hrane kopca, zhodil som aparát z pleca a začal fotiť. Pozriem do hľadáčiku, všetko nastavené ako má byť. Hlavou mi prebehlo že je všetko v poriadku až na jednu maličkosť, a to že fotím presne oproti svetlu. Nezaváhal som, rýchlo som navolil mínusovú korekciu expozície a teda zvolil umeleckejší typ fotografie.
Srna mi zapózovala na pár snímkou a zbehla pod hranu kopca. Vtom vyštartovala druhá srna, ktorú som len pozoroval. Bežala ako vojak na fronte pod paľbou, zľava doprava. Keď zabehala za kopec, povedal som si že to bolo pekné stretnutie na záver a vykročil som pôvodným smerom.
Po pár krokoch som si všimol, že na mňa prvá srna pozerá spoza kríku. Opatrne, aby som ju nevyľakal, som dal aparát dolu z pleca a začal fotiť. Opäť mi dopriala zopár pekných pohľadov a možno aj záberov. Ale to už posúďte sami.
Ďakujem za prečítanie a prípadné postrehy. Pekný deň všetkým.
Na fotografiách je Srna lesná (Capreolus capreolus).
Viac fotografií nájdete na mojej stránke www.wildlife.wbl.sk
