Príkladom je diskusia o možnej úprave postavenia policajného prezidenta. Na jednej strane - zastávajú rigorózny postoj, (tak ako mimochodom mnohí zo súčasnej opozície v nedávnej minulosti). Podľa nich policajný prezident by mal fungovať ako akási predĺžená ruka ministra vnútra v policajnom zbore. Presadzovať jeho zámery a ciele. Že teda minister musí mať právomoc úplnej kontroly nad menovaním i jeho odvolaním. Tak ako je tomu doposiaľ.
Potom sú tu presadzovatelia názoru, mnohí pod vplyvom akejsi eufórie posledných dní, že veď sa zbavíme týchto tu, a už zavládne pokoj, spravodlivosť na svete, že policajti si majú sami vybrať svojho šéfa. Pretože len im sa dá dôverovať. A čím nezávislejšia polícia od vládnej moci bude, tým lepšie.
Oba tieto pohľady považujem za nesprávne až extrémne. Ako mnoho vecí v živote aj táto iste dôležitá otázka si vyžaduje istý balans a istý kontext. Dlho sa venujem téme systémových riešení, ktoré môžu napomôcť lepšiemu, efektívnejšiemu aj dôveryhodnejšiemu fungovaniu našich bezpečnostných zložiek. A samozrejme, že téma postavenia šéfa polície voči svojmu politickému nadriadenému je len (dôležitým) čriepkom v mozaike.
Považujem preto prvý názor, že vlastne netreba nič meniť a šéf polície má byť priamo podriadený ministrovi vnútra za neudržateľný. Polícia je prísne hierarchicky usporiadaná organizácia a vôbec nie je jedno kto stojí na čele pomyselnej pyramídy a ako sa voči nemu môže správať jeho nadriadený- minister vnútra. Aj dnešná situácia ukázala, že je spoločensky prospešné, ak je policajný prezident vzťahovo vzdialený od politického nominanta (ministra). Dokáže tak byť autonómny vo svojich rozhodnutiach bez toho, aby sa obával, že ho politik (minister vnútra) kedykoľvek môže odvolať. Ak takáto možnosť/hrozba bude obmedzená - aj prípadná možnosť zasahovania zo strany politikov je výrazne menšia.
Pohľad, ktorý presadzuje akúsi bezbrehú autonómnosť policajného šéfa, pomaly jeho voľbu “zdola” a absolútnu nezávislosť od politického programu presadzovaného aktuálnou vládou, tiež nie je správny. Predpokladom je totiž akási naivná predstava, že polícia by inak sama o sebe fungovala perfektne, len treba zabrániť, aby jej do toho politici, alebo ktokoľvek kecal. Takýto vysoký stupeň autonómnosti u bezpečnostných zložiek je neželateľný. Hrozí totiž, že sa zvrhne sám do seba. V slovenských podmienkach je porovnanie s justíciou ako s významne uzavretým systémom pred vplyvom zvonka azda dostatočne významným varovaním.
Som presvedčený, že aj pri takejto síce čiastkovej, ale iste významnej zmene ako je úprava postavenia policajného prezidenta treba nájsť vhodný balans medzi požiadavkou na minimalizáciu možnosti politického ovplyvňovania fungovania polície ako aj potreby rešpektovania nutnosti presadzovania priorít (hociktorej) vlády.
Viac k mojim návrhom, napríklad tu:
https://martinfedor.blog.sme.sk/c/452935/niekedy-to-trva-dlhsie.html
