Na začiatku 4. storočia boli kresťania už pomerne výraznou náboženskou skupinou a toto náboženstvo si neustále získavalo viac a viac prívržencov. Preto každý cisár prenasledujúci kresťanov v tomto období si bol vedomý, že s kresťanstvom ako dôležitým ideologickým prúdom, sa treba zmieriť. Prvý dôležitý krok urobil Galérius ešte v roku 311 vydaním tolerančného ediktu.
Ďalší posun v tejto veci nastal o rok neskôr. Víťazstvo cisára Konštantína pri Mulvijskom moste pri Ríme 28. 10. 312 nad jeho protivníkom Maxentiom bolo všeobecne pripisované zvláštnej pomoci Boha tak kresťanmi ako aj pohanmi. Cisár a jeho vojsko videli na nebi kríž a pod ním nápis: „V tomto znamení zvíťazíš". Nasledujúcu noc cisár údajne vo videní videl Ježiša Krista, ktorý niesol kríž a povzbudzoval ho, aby hľadal obranu v kríži. Cisár zhodne s týmto videním rozkázal umiestniť znak kríža na vlajkách légií a viedol ich k víťazstvu. Po tejto udalosti skončil s prenasledovaním kresťanov vo východnej časti ríše a v Afrike rozkázal oslobodiť uväznených.
Vo februári 313 sa Konštantín stretol v Miláne so svojim spoluvládcom Licíniom pri príležitosti Licíniovho manželstva s Konštantínovou sestrou Konstanciou. Na tomto stretnutí bol dohodnutý program náboženskej politiky vo vzťahu ku kresťanstvu. Nebolo to vypracovanie nového tolerančného ediktu, ako sa doteraz prijímalo, ale prijatie náboženskej politiky. Preto by bolo vhodnejšie nazývať tento akt skôr milánskou dohodou, alebo milánskym programom.
Víťazstvo pri Mulvijskom moste síce priviedlo Konštantína ku kresťanstvu, avšak jeho obrátenie malo korene už v jeho rodine. Konštantínova matka Helena, neskôr vyhlásená za svätú, sa stala kresťankou ešte pred obrátením syna. Sám Konštantín bol rozhľadeným štátnikom a chápal potrebu dorozumenia s kresťanstvom. Vytušil trvanlivosť a silu kresťanstva a rozhodol sa zaradiť ho do budovania svojho štátu. Konštantín si bol vedomý rozkladu pohanského náboženstva a dal si ho do súvisu so zrejmými znakmi rozkladu rímskej ríše. Preto sa rozhodol postaviť na tú stranu, v ktorej videl budúcnosť. Bola to vlastne voľba náboženstva, ktoré ešte v tomto istom storočí dostalo privilégiá štátneho náboženstva.
Je zrejmé, že na milánskom stretnutí boli prvoradé rozhovory o politickej situácii avšak jedným zo závažných problémov, ktoré sa preberali, bola aj náboženská politika cisárstva. Počas rozhovorov sa však nehovorilo o vydaní nového náboženského zákona, pretože sám Konštantín vydal takéto zákony ešte pred príchodom do Milána. Cisárovi išlo hlavne o to, aby pre svoj program náboženskej politiky získal súhlas cisára Licínia. V dôsledku dohodnutého programu sa obaja uzniesli na riešení otázky kresťanského náboženstva prostredníctvom ďalekosiahlej tolerancie, v súlade s ediktom cisára Galéria z roku 311. Tento edikt bol však vo svojom rozsahu obmedzený a okrem toho sa v dôsledku politických nezhôd v cisárstve nie všade dočkal plnej realizácie. Práve v tom tkvie význam „milánskeho ediktu" a síce, že Galériov edikt uviedol do života, právne ho rozšíril na všetky oblasti života a doplnil ho o niektoré práva pre kresťanov.
Doplnenie ediktu z roku 311 sa týkalo napríklad bezplatného navrátenia všetkých miest kultu kresťanom, nezávisle od toho, v čích rukách sa nachádzali. Okrem toho sa odporúčalo vrátenie iného majetku kresťanských spoločenstiev.
Význam stretnutia v Miláne a dohodnutia programu náboženskej politiky mal ďalekosiahle následky. Cirkev získala úplnú slobodu v katechetickom a misijnom pôsobení. Bola uznaná za právnickú osobu. Mohla teda zhromažďovať a predávať majetky, svätyne a cintoríny. Rímsky štát uznal rozdelenie ľudských záležitostí na dve od seba nezávislé sféry - politickú (štát) a náboženskú (cirkev). Prvýkrát sa zaviazal vážiť si slobodu svedomia obyvateľov. Uznanie nového náboženstva cisárstvom dávalo nový morálny základ spoločný nielen pre Rímsku ríšu, ale aj jej bezprostredných susedov, ktorí sa inšpirovali a postupne aj oni začali prijímať kresťanstvo. Novému náboženstvu to dávalo vysokú prestíž a onedlho vládu a bohatstvo, čo však bol nebezpečný dar, pretože niesol so sebou pokušenie materiálnych statkov, ktorému mnohí neskôr aj podľahli.
Oveľa väčší význam pre budúcnosť kresťanstva ako samotná milánska dohoda mala však ďalšia náboženská politika Konštantína Veľkého, ktorý sa po roku 323 stal samovládcom celého impéria. Ťažké položenie otrokov zlepšil vydaním zákona, ktorý zakazoval oddeľovanie muža od ženy a posilnil politiku obdarovania ich slobodou. Dekréty z roku 315 a 322 zavrhovali prax zabíjania alebo prenasledovania zbytočných a nechcených detí do otroctva. V roku 325 vydal zákaz organizovať gladiátorské zápasy a vypaľovať ľuďom znamenia na tvári. Po roku 313 vydal rad dekrétov, na základe ktorých bol kresťanský klérus oslobodený od všetkých občianskych a osobných záväzkov. V rokoch 318 a 333 dostali biskupi štátnu súdnu moc a duchovenstvo niekoľkonásobnú finančnú pomoc od štátu.
To však neznamená, že by cisár skončil s bývalým štátnym náboženstvom - pohanstvom. Konštantín pohanstvo neprenasledoval, iba čiastočne obmedzil pohanský kult. Ponechal si aj titul, úrad a oblek najvyššieho pohanského kňaza.
Verejný život kresťanov sa rozvíjal priaznivo a cisár sa snažil o to, aby mu zabezpečil slobodný rozvoj. V máji 323 pod trestom bičovania a pomerne vysokej peňažnej čiastky prísne zakázal nútiť kresťanov na to, aby sa podieľali na pohanských obetách. V roku 321 vydal dekrét, ktorým sa nedeľa stala štátnym sviatkom, vďaka čomu sa začal proces rýchleho obohacovania liturgického ceremoniálu kresťanských pobožností. Sakrálne stavby budované v tom období čoskoro našli v cisárovi horlivého mecenáša. Sám Konštantín však napriek zjavným sympatiám ku kresťanstvu prijal krst až na smrteľnej posteli.
Cesta k úplnému pokresťančeniu impéria bola ešte ďaleká a kresťanstvo bolo v štáte aj naďalej menšinou. Pohania sa tiež ľahko nevzdávali, ba rozmýšľali o skorom prinavrátení bývalého postavenia pohanstvu. Najostrejšie sa proti kresťanstvu postavil cisár Julianus Apostata (Odpadlík), bola to však labutia pieseň pohanského náboženstva v Rímskej ríši. Potom už kresťanstvo nezadržateľne napredovalo vo všetkých oblastiach života. Triumfálne víťazstvo kresťanstva bola zavŕšené ešte v tom istom storočí, keď ho cisár Thedosius v roku 380 vyhlásil za štátne náboženstvo.
„Milánsky edikt" aj keď nebol ediktom, ale skôr dohodou, odštartoval celosvetovú hegemóniu kresťanstva. Ním bol položený základ, ktorým sa z prenasledovaného náboženstva stalo náboženstvo vládnuce. Z historického hľadiska ide o tak dôležitú udalosť, že niektorí historici ho dokonca považujú za medzník medzi starovekom a stredovekom.
