Milé Bravo

Aj dnes som ako posledné tri roky začal celkom sľubne. Chlpy padali ako stromy v Tatrách, no čo čert nechcel, keď som prechádzal po krku, ozval sa zvonček. Cŕŕŕn, cŕŕŕn!!!

Celý som sa vyľakal, trhlo mnou a hodilo by sa aj, že jeden by sa vo mne krvi nedorezal. Nanešťastie opak bol pravdou.

Keby sa dalo zazvoniť ešte silnejšie, isto by som teraz písal bezhlavo. Ozaj, postrehli by ste rozdiel?

Do otvorenej rany som prilial trocha peroxidu vodíka, zamiešal varechou a nechal chvíľu odstáť. Neoplatilo sa mi ísť sa pozrieť kto mi to zvonil, aj tak by už každý normálny človek odišiel.

Zobral som do rúk holiaci strojček Gillete Mach 3 pre dokonalé oholenie a pokračoval som v začatej robote. Z druhej strany krku som sa dostával stále bližšie a bližšie ku stredu. Keď sa ozval zvonček druhýkrát, bol som si istý, že zvoní ten istý slon na ceste do Košickej ZOO, akurát oveľa naštvanejší. A potom len tma.