Bol to rušeň, kedysi dávno, ešte keď rušne nič neťahali ani netlačili, iba sa preháňali po koľajniciach, vlastne nie, vtedy ani koľajnice ešte neboli, iba lietali sem a tam a fungovali iba na vzduch, lebo ani uhlie vtedy ešte nebolo. Ale stanice už boli, no neboli také ako dnes, veruže nie. Vtedy to boli iba diery, ktoré si ľudia vykopali a hádzali tam zlé deti. A mamy hovorili deťom Poslúchaj, Lebo Pôjdeš Na Stanicu a deti boli od strachu také dobré, že ani nejedli a ochoreli.
Ale Dmitrij mal deti rád, a preto vždy keď videl, ako nejaké dieťa plače na stanici, zastavil a zobral ho so sebou. A deti už neplakali, práve naopak, veľmi sa tešili, lebo rušne vtedy neboli také smradľavé železné ozruty, ale boli celé akoby z vaty a voňali ako lekná, i keď lekná vtedy voňali úplne inak ako dnes. A keď rušeň šiel veľmi rýchlo, všade bolo počuť cvrčky; – taký zvuk vtedy vydávali.
Napriek tomu, že Dmitrija malo rado veľa detí a hovorili mu tajomné a pestrofarebné rozprávky, nebol to ten najšťastnejší rušeň na svete. Bol až po komín zaľúbený do Stonožky, no vtedy to nebol žiadny hmyz – ohó omyl! Bola to obrovská žena, veľká asi ako štyri Petržalky a keby svet vtedy nebol päťstokrát väčší ako dnes, neviem ako by sa doň všetky Stonožky vôbec pomestili. Dmitrijova Stonožka bola najkrajšia, lebo mala veľké oči a pery také jemné, že napriek svojej obrovskosti dokázala pobozkať aj poľnú myš bez toho, aby ju rozpučila. No Dmitrij bol zaľúbený nešťastne, lebo nevedela, čo je to láska. Z nejakého tajomného dôvodu si vždy myslela, že je to niečo, čo chutí a vyzerá ako ponožka plnená pomarančmi a Dmitrij sa jej zúfalo pokúšal vysvetliť, že láska nie je ani ponožka ani pomaranč a dokonca ani kombinácia týchto dvoch.
A skončilo sa to tak, že Stonožka sa vydala za hodinára.
A nikto nevie, čo sa stalo s Dmitrijom. Asi sa premenil na tisíce cvrčkov.
A neskôr o ňom naspievali pesničku Big Brother And The Holding Company.
