bankomat pri mostemost ponad riekuutešene naliatou jarnou vodousme vodní tvori. –bez vody vo vzduchubez vody vo fľaši, v pohári..?(atď.)jeden po druhom moji známi miznúa mne len stromy šumia v hlavenieto tam miesta pre ľudíjaseňové listy padajú k zemi zelenéjemné mraky sa očervenali acez ich filter sa večer pokryl vínovou farboumladej jesenesú takí, čo vedia,koľko ľudí zomrelo za minulý rokale nikto nevie, koľko ľudí zomrelo v roku 1006informácie sú tiež len smrteľnéčakanie na súmrakmoje šťastie siaha tam, kde moja hlúposťa moje možnosti potiaľ, pokiaľ moja smrteľnosťje veľa chvíľ, ktorých nebolo!sedím dnuká, pozerám na sneh, stmieva sačoskoro sa niekde narodí dieťa – atáto chvíľa preň nikdy nebolaje veľa chvíľ, čo nikdy neboli!postavy ožijú vo snochotrasú sa a začnú si tykaťpropagujú len svoj osohhľadajúc nápadníka(atď.)...najbližších dvadsať rokov mi nevolajaž keď ti skončí hypotékamoje menobyť tak bez nehobyť tak bez odevu, bez jedlabyť tak bez minulostibez hnevubez príbehov, bez radostibez reči byť......a vo vrecku mám belasú vreckovkua prázdny obal od kakaových venčekovbola dlhá jeseňa snehu neboloZem na mňa kričala:Hej! Nože mi dopraj ľadovú milosť,prikry ma snehom,nech si odpočiniem!nemôžem ti vyhovieť, odpovedal sommôžem ti dať len to,čo si mi ty predtým bola dalana mapeje mnoho ciestktoré nikdy neprejdempopri cestáchje mnoho stromovktoré mi Slnko nikdy nezakryjúa ďalejmnoho lúkna ktorých spať nikdy nebudemEpilógZaujíma ma, prečo sa tak vzpieram predstave, že prežijem zbytok života sám, keď práve to je to, čo som vždy chcel. Neverím v budúcnosť ľudstva – tak načo by som chcel potomka? Nechcem potomka – tak načo by som túžil po žene? (atď).je stále dosť peňazí na pijatikunič iné si peniaze ani nezaslúžia –iba ich spláchnuť dole gágoromtak ako výkaly idú kanálom
Vážny záujem
Časová nesmrteľnosť duše človeka, to teda znamená jej večné žitie ďalej aj po smrti, nielenže nie je nijakým spôsobom zaručená, ale predovšetkým tento predpoklad vôbec neprináša to, čo sa ním vždy chcelo dosiahnuť. Rieši sa nejaká záhada tým, že žijem večne ďalej? Nie je tento večný život potom rovnako záhadný ako súčasný život? (...) L. Wittgenstein, Tractatus, 6.4312