Vierka vzala dar do oboch rúk, nemo naň civela, potom zdvihla zrak a celou silou PRÁSK mrštila krabicu na zem, hneď nato do nej kopla. Krabica odbuchotala z izby a stíchla.
„Dar. Ako môžeš byť taká neetická? Dary sú vredom spoločnosti.“
Alena nič nepovedala. Začala sa jej, najprv celkom neviditeľne triasť brada, telom jej začalo pošklbávať a oči sa jej začali zalievať slzami.
„To mi ešte chýbalo. Vypadni. Nechcem tvoj dar ani slzy.“
Poslednú vetu Alena už nepočula, zabuchla za sebou v polobehu dvere, bola by bežala aj rýchlejšie, no triasli sa jej kolená.
Otras, pomyslela si Vierka. Pokazila mi celý deň, čubka jedna. Je to moja sestra no a čo? Vari nevie ako nenávidím dary? Pravda, nevidela ma nejakých pätnásť rokov, no ja som vždy nenávidela dary, ako jej pamäť siaha jej nikto nič nesmel darovať a keď to niekto z nevedomosti alebo tvrdošijnosti aj spravil, Vierka ich vždy šmarila na zem alebo o stenu, kopla do nich alebo po nich tresla s niečím pevným. Pritom je to pokojná osoba, dary sú jediná vec, ktorá ju vie priviesť k zúrivosti. Naozaj k nepríčetnosti ju dokážu dostať len dary. Nerada ich ničím, tie hlúpe dary. Ale čo s nimi mám robiť? Rozbaliť ich, zhíknuť od prekvapenia? Postaviť ich do vitríny? Použivať ich? Kdeže, nemysliteľné. Svoju sestru nevidela pätnásť rokov, no nič jej nekúpila, mala ju totiž napriek všetkému stále rada a nikdy by od nej nečakala taký podraz. Sadla si a zhlboka oddychovala. Stále pomalšie a pomalšie, až sa ukľudnila. Nemala by som sa toľko rozčuľovať, pomyslela si. Ale kdeže! Veď ja sa vôbec nerozčuľujem! Za celý rok nie som rozčúlená viac ako pár minút, tento rok sa rozčúlila prvýkrát – dnes. Taká drzosť. Taká neuveriteľná tuposť. Ako si to predstavuje? Pätnásť rokov a ona mi nehanebne strčí do rúk tú odpornú škatuľu s debilným úsmevom na tvári. Krabica ležala vo vedľajšej miestnosti a Vierka sa bála na ňu len pomyslieť, lebo by sa opäť rozčúlila a ona sa nechcela rozčúliť, naopak, chcela sa ukľudniť, lebo rozčúlená bola len pred malou chvíľou. Bolo jasné, že sa ňou skôr či neskôr bude musieť zaoberať, ale rozhodla sa, že ju odnesie do kontajnera až neskôr. Celé armády hlupákov sa dennodenne obdarúvajú a neuvedomujú si, že páchajú zločin. Áno, je to zločin, zločin je to. Všetko, čo človek dostane zadarmo, nie je hodné ani špinavého nehtu. Človek sa tohoto zločinu dopúšťa od detstva, lebo bol k tomu vychovaný bezohľadnými a morálne skazenými rodičmi. Vierka pokrútila hlavou a vložila si ju do dlaní. Zrazu sa jej spravilo trochu zle a točila sa jej hlava. Do šľaka, tá ma dostala. Tešila som sa na ňu, tak som sa na ňu tešila, spravila som jej tri druhy nátierky, viem, ako ich má rada, práve tieto tri druhy nátierky. Pohostenie sa veľmi líši od darovania. Je to niečo celkom iné, povedala. Pohostenie sa nedá s darovaním ani len porovnať. Uvariť alebo pripraviť niekomu nejaké jedlo, nech je to hoci len párok alebo lančmít, je odškodnenie za to, že človek meral bárs aj dlhú cestu len preto, aby strávil čas s iným človekom. A vôbec: bez jedla sa človek nezaobíde, je zbytočné mať k jedlu výhrady, nemyslím k určitému jedlu, ale k jedlu ako takému, človek jednoducho musí jesť a Alena musí jesť nátierky, od detstva ich nielen milovala, nevydržala bez nich. Ale čože je to darovanie? Odporný zvyk, prežitok z praveku, keď sa ľudia navzájom obdarovali vždy za nejakým celkom určitým, a to vždy nízkym a zištným účelom. Odhliadnuc od toho, že dar je takmer vždy nevkusný, nešikovný a celkom nevhodný, budí v oboch stranách zúčastňujúcich sa tohoto ohavného aktu len tie najúbohejšie z ľudských pocitov. Vierka to vedela s istotou. Z tých veci, ktorými si bola v živote istá, niktorou nebola tak presvedčená ako o nechutnosti darovania. Po každej darovacej patálii jej prišlo zle, musela sa posadiť, párkrát sa jej aj zahmlelo pred očami, aj teraz – naraz jej akoby hlava uletela z krku a ona sa tomu nebránila, vedela, že by to nemalo zmysel, radšej sa oprela a chvíľku si so svojou hlavou len tak polietala, kým úplne nestratila vedomie a nezomrela.
