Po dlhých prípravách konečne nadišiel deň D a po trase z Košíc, cez Viedeň, Los Angeles sme sa dostali až do Honolulu na Hawaii, kde sme si po vyše 28-hodinovom cestovaní spravili menšiu zastávku a navnadili sa na exotiku. Z časti to bolo spôsobené aj vynútenou pauzou, keďže lety z Honolulu do Majuro sú prevádzkované len raz denne, aj to každý druhý deň, preto po našom večernom prílete sme si chceli pár dni odpočinúť na Hawaii. Vskutku príjemné spestrenie cestovania. Po pár dňovej zastávke nás čakal posledný let, aby sme dosiahli finálnu destináciu a objavili nový svet, náš nový domov.
Pri pristávaní na Marshallových ostrovoch má človek problém nájsť pevninu. Fliačik zeme, na ktorom sa Marshallove ostrovy rozprestierajú je skutočne úzky pás, ktorý vytvoril atol.
Dookola všade samý atol a koral
Atol je pozostatok vysokého sopečného ostrova, po obvode ktorého rástli a žili, respektíve ešte stále žijú koraly. Hoci už v značne zredukovanom množstve, pričom globálnym otepľovaním a zahrievaním svetových oceánov im hrozí úplné vyhynutie (ako napr. najväčšie žijúce koralové útesy Veľkej koralovej bariéry pri východoaustrálskom pobreží). Časom sopečný ostrov zanikal a zosúval sa pod hladinu oceánu a ako pozostatok z neho zostal len koralový útes, ktorý sa nazýva atol. Keďže vnútro prstenca atolu, ktoré sa nazýva lagúna, je bývalou sopkou, život pod hladinou oceánu je veľmi bohatý a pestrý. S touto teóriou vývoja a tvorby atolu prišiel Charles Darwin ako prvý na svete. Pochopiteľne, v danej dobe sa nestretol s veľkým porozumením a vyvolal viac rozruchu ako uznania. Jeho teória bola o pár stovák rokov dokázaná práve na príklade pretvárania Marshallových ostrovov. Koralové útesy, ktoré tvoria základ atolu, môžu rásť len v tropickej oblasti, kde teplota vody v oceáne sa pohybuje v rozmedzí minimálne 24 až 26°C.
Zaujímavosťou je, že po celých Marshallových ostrovoch nenájdete ani jeden kameň. Hoci sme si najprv mysleli, že miestni predsa musia z niečoho stavať domy a aj popri ceste je stále kopec drobných kamienkov. No opak je pravdou, všetko sú to koraly, či už vo veľkej alebo malej rozdrvenej podobe. Práve odumreté skamenelé koraly používajú ako hlavný stavebný materiál. Hlavný atol rovnomenného názvu ako hlavné mesto, Majuro, má po svojom obvode v tvare písmena „U“, či skôr ležiaceho „C“, iba 50 km. Zvyšok prstenca a obvod lagúny tvorí zopár väčších aj menších ostrovčekov, riedko osídlených a zväčša neobývaných, slúžiacich hlavne na ekoturistiku. Vzdialenosť 50 km je prezmenu trasa, ktorú doma na Slovensku bežne absolvujem na bicykli v rámci kratšej túry. Avšak v podmienkach tropického atolu a hlavne podnebia je to úplne niečo iné. Raz sa snáď dám aj na to. Nie je to vôbec nereálne, bicykel už mám! Základ tam je, kondička sa snáď dostaví, robím pokroky – každý deň si poctivo odkrútim 9 km do práce a rovnakú vzdialenosť naspäť.
Malý veľký fliačik Zeme
Jednou z ďalších vecí popri „malosti“ a hlavne odľahlosti ostrovov, ktoré človek rieši pred rozhodnutím usídliť sa na určitý čas na takomto malom-veľkom fliačiku zeme je, či sa vyrovná so skutočnosťou, že je to naozaj malý priestor na život a nemáte možnosť tak ľahkého „úniku“ ako je to v Európe alebo iných svetových destináciách. V bežných podmienkach sa pohodlne dá zájsť kdekoľvek na predĺžený víkend, či už poblízku, alebo ďalej. V Európe máme na výber nespočetné množstvo aktivít a destinácii. No v našom novom dočasnom domove na Marshallových ostrovoch sme vopred vedeli, do čoho ideme a boli na to pripravení, že tomu tak určite nebude, resp. budeme mať obmedzené možnosti. Z vlastnej skúsenosti viem povedať, že vo väčšej miere ide hlavne o nastavenie mysle a hlavy. Pred dlhodobým vycestovaním na Fidži som si to tiež nevedel predstaviť, lebo Fidži vyzerá na mape ako bodka. Človekom okamžite lomcujú pochybnosti a myšlienky a sám seba sa pýta „Čo tam budem robiť?“ Avšak išlo len o neopodstatnené obavy, ktoré veľmi rýchlo pominuli a strávil som tam veľmi krásny čas. Aj doma na Slovensku cez bežný pracovný týždeň či mesiac sme pôsobili na obmedzenom území a prakticky sa strieda stereotyp doma - práca – doma. Keď si to spätne uvedomujem, tak je to svojim spôsobom tiež akoby uzavretý kruh, do ktorého každé ráno, každý deň naskakujeme a nejako sa obzvlášť nad tým nezamýšľame. Preto podobne to riešime aj tu a snažíme sa užívať si život taký aký je a neriešiť veci typu „čo by bolo, keby...“. Život je fajn všade, záleží na tom, s kým ho trávime a aké prostredie si k nemu vytvoríme. A ani klaustrofobici tu nemusia byť zúfalí, nie je to tu až tak malé ako to vyzerá pri prvotnom pohľade na mape (hoci je to skutočne miniatúrne smietko pri pohľade na mapu a celkovú rozlohu Tichého oceánu).
Rozhodovanie sa
Avšak na druhej strane všetky dôležité rozhodnutia sprevádzajú pochybnosti typu, či sú na novom mieste obchody, infraštruktúra, možnosti vyžitia, zábavy, voľnočasových aktivít a podobne. Pri zvažovaní plusov a mínusov sme museli zohľadniť všetky veci, nevynímajúc odľahlosť, nedostupnosť, vybavenosť, no na druhej strane aj tropické prostredie (mať leto po celý rok tiež nie je na zahodenie, všetko má svoje pre a proti), čisté a zdravé klimatické podmienky (žiaden smog ako v Číne) a prácu, ktorá ma čakala. So všetkým vyššie spomenutým sme sa buď vyrovnali pred odchodom, alebo sme to naživo okúsili priamo na mieste. Vo veľkej miere k tomu prispeli domáci, ktorí nám príkladne pomáhali dokonca už pred odletom a snažili sa pomôcť so všetkým, či už od vybavovania vízových záležitostí až po samotné hľadanie ubytovania podľa našich predstáv. Popravde, domáci Marshallčania sú veľmi pohodoví a nápomocní. Poväčšine sa na nich dá spoľahnúť a ak aj nie, nahradia všetko pred tým zameškané alebo nedoriešené širokým úsmevom a sladkou nevedomosťou.
„Iokwe!“ („ahoj“ či „hello“), ako znie pozdrav v reči miestnej komunity v Marshallčine, nás začalo vítať z každého rohu. „Iokwe“ sem, „Iokwe“ tam, a zrazu sa o nás začal zaujímať každý. V prvom rade budúci kolegovia, ktorí nás prišli počkať a privítať po prílete na letisko. V druhom, dotieraví taxikári, pre ktorých by bol skalp bielych turistov cennou trofejou a možnosťou rýchleho a dobrého privyrobenia si. V rámci uvítania nás už v príletovej „hale“ čakali široké úsmevy a vrúcne objatia, ktoré padli vhod, keďže pocit nepoznaného znásobovalo pochmúrne počasie a búrka, ktorá sa ostrovmi prehnala tesne pred naším pristátím. Vskutku poteší, hlavne keď na opačnom konci planéty nájdete takto vrúcnych ľudí, skoro akoby sme sa poznali zopár rokov. Úvodné formality a predstavovania vystriedala družná debata a všetko sa to začalo. Ako sa na Pacifik patrí, „vyzbrojili“ nás kvetinovými vencami a za rytmického pochodu sme sa vydali v ústrety novému dobrodružstvu.
Kultúrny šok
Kultúrny šok sa dostaví stále, aj keď ste naňho pripravení, alebo si aspoň myslíte, že ste, no v skutočnosti stále zažijete a okúsite niečo nové, čo vás v danej lokalite prekvapí. Keďže ide o tichomorskú oblasť, predpokladal som, že to bude niečo podobné ako na Fidži. Miestne obyvateľstvo, poväčšine neoplývajúce bohatstvom, no o to bezstarostnejšie, sediace na priedomí, či skôr pred svojimi chatrčami, očakávajúce neočakávateľné, no skratka „easy life“. Aj to spôsobilo kultúrny šok cestou z letiska, keď sme z mini-busu mali prehliadku atolu cestou do rezortu, kde nás univerzita dočasne ubytovala, pokiaľ nám pomohli nájsť naše privátne ubytovanie. Bola to celkom komická situácia, na ktorej sa bavíme doteraz. Zvyknutý na pacifický kolorit som približne vedel, do čoho ideme a bol som o zopár poznatkov skúsenejší, čiže aj prechod do tejto zaujímavej krajiny bol ľahší. Vytešený z príletu a exotiky som si fotil palmy, pláže, miestnych ľudí, ich skromné príbytky. Manželka na tom bola trochu horšie, možno aj trochu viac. Viete si predstaviť, keby ste boli cudzincom a po prvom prílete na Slovensko by ste cestou do hotela prechádzali cez košický Luník IX. alebo akúkoľvek chatrčovú osadu? V tom momente si nevedela vysvetliť, že sa na to so mnou dala, ale nebolo to nič dramatické. Po úvodnom šoku a oboznámení sa s miestom sme našli pekné zákutia a krásy atolu, ktoré stoja za návštevu a pohladia každú cestovateľskú dušu všetkými možnými spôsobmi.
No viem ju v tom pochopiť, väčšina z nás by po prvom kontakte s podobným prostredím reagovala rovnako - je predsa rozdiel prísť zo zabehnutej Európy, z vyspelého západného sveta a byť vhodený priamo do miestneho koloritu a bežného života. A povedzme si pravdu, stále je to rozvojová krajina tretieho sveta. Avšak aj napriek mojim predošlým skúsenostiam zo života v Pacifiku, aj na Marshallových ostrovoch je badať rozdiely v kultúre, podstatne v mentalite a spôsobe ich života. Republika Marshallových ostrovov (ako znie oficiálny názov krajiny) je značne závislá od pomoci bohatších štátov, hlavne finančnej. Až 75% rozpočtu krajiny je závislých od pomoci ekonomicky vyspelejších krajín, ktoré tu investujú nemalé peniaze. Vo veľkej miere ide o nesebestačnú krajinu, ktorá si kvôli svojej rozlohe a lokalite nedokáže vyrobiť dostatočné množstvo prostriedkov na obživu svojho obyvateľstva.
Jednou z prvých vecí, ktoré si človek po príchode všimne je skutočnosť, že k miestnej infraštruktúre v krajine dopomohli väčšie „susediace“ krajiny. Verejné osvetlenie je financované Taiwanom, školstvo dotuje USA, keďže sa riadia americkým školským systémom, nemocnicu zrekonštruovali za finančnej pomoci Japonska. Čiže ide o krajiny, ktoré majú na území svoje ambasády a počas 2. svetovej vojny si tu vybavovali svoje účty a ostrovy mali pre nich strategický význam. Akoby sa snažili „zahladiť“ svoje prešľapy z minulosti a kompenzovať to v takejto podobe. Všetky tieto výhody s radosťou využívajú a tešia sa podpore. Od silných krajín, ekonomických mocností je to pekný znak pomoci a spolupatričnosti v danej situácii. No je tam jedno „ale“ a stále sa snažím zistiť viac okolností, prečo je tomu tak. Ide hlavne o mentalitu a spôsob života miestneho obyvateľstva, ktorý je špecifický a hlavne svojim spôsobom odlišný od ostatných susediacich pacifických národov. No o tom až v mojom ďalšom blogovom príspevku, kde by som o tom veľmi rád napísal viac.
