„Ministra však zatiaľ neodvolal, aj keď informácie o tendri za 3,6 miliardy korún zverejnil len na ťažko dostupnej nástenke ministerstva, uchádzalo sa oň jediné konzorcium blízke predsedovi SNS Jánovi Slotovi a v zmluve sú sumy nadhodnotené, niekedy aj o sto percent.“
„Nebudem konať na základe tlaku, ktorý vyvíjate, alebo na základe tlaku opozície,“ povedal včera premiér na tlačovej konferencii novinárom. „Nikdy ani opozícia, ani médiá nebudú určovať tempo mojich rozhodnutí,“ tvrdí premiér.
http://www.sme.sk/c/4207162/fico-nevidi-eticke-zlyhanie.html
Napriek tomu, že je psychicky vyčerpávajúce venovať pozornosť tomuto druhu „udalostí“, je myslím potrebné aby dnes, v dobe, kedy je to vďaka internetu pohodlne možné, mal premiér aj vláda možnosť počuť hlas ľudu, pre ktorý sa tak zdiera. Alebo lepšie, hlas človeka. Pretože o tom bola tá zmena v roku 1989, ktorú si niekto nevšimol.
O zmene ľudu na ľudí. Časti masy na konkrétneho človeka.
Spomínam si v tejto súvislosti na knihu Oscara Wildea Portrét Doriana Greya. Bola to šanca získať svoju tvár – šanca pozrieť sa na portrét, ktorý sme si všetci schovávali na povale. Strhnúť z neho špinavú handru, pozrieť si do očí a spýtať sa, či dokážeme k tej grimase pokryteckého ustráchaného sebca viac neprihadzovať nové úchylné odtiene. Či sme schopní vzdať sa apatie, nesvojprávnosti, strachu a lenivosti, či dokážeme svoj život riadiť sami, alebo to budú robiť všemožné sily okolo nás. Dostali sme šancu ten portrét zmeniť.
Ako túto šancu využívame, vidieť najlepšie cez našich volených zástupcov. Sú naším zrkadlom.
Premiér našej krajiny často sľubuje, vyzýva, hovorí... k mase. Tam netreba byť dôsledný. Pred masou, ktorá jestvuje v jeho v predstave, nemusia mať slová skutočnú váhu, nemusia byť prejavom zámerov. Môžu to byť len slová, ktoré tu teraz sú, teraz ich čítate... a teraz sú to už iné slová, ktoré tu sú a ktoré čítate. Ako tie „tri minúty“, ako „žlté karty“, ako „všetci budú spokojní“... Po slovách premiéra nemusia prichádzať činy. A ani neprichádzajú.
Kecy, kecy, kecy.
Aj tieto ďalšie „silné“ slová o tom ako nepodľahne „tlaku“ verejnosti, novinárov, opozície, sú len vymáhaním si rešpektu, ktorý nemá (ten sa prirodzene viaže k charakteru), sú trucom rozmaznaného, vnútorne prázdneho človeka bez vízie, parazita, ktorý neprišiel viesť a konať, ale cicať a hrať sa na vladára.
„Tlak“ je len dôsledkom nečinnosti. Nečinnosť dôsledkom neschopnosti. Neschopnosť dôsledkom neprítomnosti.
Neprítomnosti charakteru, svedomia, morálnych a etických zásad, ľudskosti, pokory. Je to dôsledok fatálnej neprítomnosti viery a nádeje. Viery v dobro, spravodlivosť, nemateriálne hodnoty, viery v realitu ktorá nás presahuje a vďaka ktorej sme.
To všetko videl Wildeov Dorian Grey na svojom portréte.
To všetko sa zjavilo na portréte našej krajiny v roku 1989, ktorý sme sa konečne odvážili uvidieť.
Odváži sa raz aj Robert Fico?
