Beznádej a strach

Stretol som takého človeka, sedel u mňa, stoloval u mňa, spával u mňa. Rozprávali sme sa spolu. Hanbil sa rozprávať o tom, čo sa mu v živote stalo a ja som sa bál počúvať. Počúvať, kam až človek môže zájsť. Klamstvo bolo na poriadku, keďže určite uňho panoval strach z mojej reakcie. Po pár dňoch človek zistí, že chlapík je závislí na alkohole. Nedokáže už bez fľaše byť. Beznádej a strach. Prežíval som spolu s ním. Nevedel som mu pomôcť. Jedine čo mi po ňom ostalo, bol zápach v byte, pocit viny a papierik. Na papieri bolo: „Do výšky volím pád. Prosím, to mi napíšte na hrob." Mne zase rezonovala myšlienka, kde sa lámu naše srdcia. Čo som mohol viacej? Ospravedlňoval som svoje ego pred Bohom. Mám pocit, že som neurobil nič. Prišiel, odišiel. Zanechal pocit viny a kopu otázok. Situácia, ktorá hraničí s normálnosťou nás mnohých. Priatelia mi vraveli, že som ju posunul o dosť ďalej, než by sa patrilo. No a mne sa zdá, že som sa vôbec nepriblížil Bohu. Beznádej a strach. To nás straší, keď druhí padnú a je to už za hranicami. Možno by len stačilo vo vzťahoch udržovať plamienok lásky. Postupne by sa nemuselo po dvoch rokoch manželstva súdiť o dieťa. Nemuselo by sa prepisovať dedičstvo na iných. Nemuselo by sa obchádzať na ulici. Skladám si myšlienky v hlave a na ulici sa potknem na svojom egoizme. Zachádzam ďalej a pýtam sa sám seba, čo to vlastne žijem.